Ťažká téma a popravde netuším ako ju uchopiť aby nebolo ublížené žiadnej duši...
Mám však potrebu sa o tom baviť...možno podať názor, ktorý som nadobudla až keď mi bolo "dopriate" si to odžiť.
Človek sa narodí.Človek zomrie.Toto sa týka každého jedného z nás...
Po smrti je posledná rozlúčka, pohreb, človek ide do zeme alebo na spálenie.
Prijať alebo lepšie povedané uvedomiť si že nám zomrel niekto blízky je bez pochyby to najťažšie.
Ale je to určite rovnako ťažké ako vidieť svojho blízkeho v truhle spúšťaného do zeme...
Ešte raz, neviem ako uchopiť túto tému...
Chcem len povedať že viem o možnosti, ktorá nám dá čas.
O možnosti, ktorá nám dá čas na prijatie, na pochopenie toho čo sa stalo.O možnosti, ktorá nám dá čas na
rozlúčenie so svojim blízkym.Viem o možnosti, kedy sa môže človek vyhnúť bolestivému pohľadu spúšťania truhly do zeme.
Kremácia.Urna.
Vziať si urnu so svojim blízkym domov mi prišlo kedysi divné, až desivé...
Teraz viem, že je to to najlepšie čo som mohla po smrti otca spraviť.
Dala som sebe čas na rozlúčku, dala som jeho vnukovi čas na prijatie a zmierenie sa s tým čo sa stalo.
Ak nemá človek možnosť sa pred smrťou rozlúčiť, ešte stále to môže urobiť po nej...
Ale samozrejme, tu názorov mnoho, od - je to len telo, duša je inde, cez - si normálna?Mŕtveho doma?, až po - áno, a do hrobu pôjde
až keď to "odpočívaj v pokoji" bude skutočne úprimné.
Urna doma, na kvetinovom podstavci...z jednej strany kvietok, z druhej strany sviečka...
Aj rozhovory, aj spomínanie, aj plač...presne toľko, koľko človek potrebuje.
A keď už je prijaté a pochopené všetko čo sa stalo, až vtedy príde čas na posledné rozlúčenie,
na vloženie urny do hrobu, vtedy už s úprimným Odpočívaj v pokoji.
Prežili ste niečo také?Mali ste doma svojho blízkeho v urne?Alebo vám to príde divné?
Už som tu napísala a neodoslala.
pre mňa musí byť jedno aký pohreb aby som to dokázala v sebe spracovať. Cez kovid som to dokázala akceptovať..pred kovidom som sa zúčastnila jedného posedenia-rozlúčky lebo dotyčná si priala a za života zariadila že z nemocnice hneď na spálenie a rozptýlenie.bez nikoho,bez slov rozlúčky..ja osobne som sa s tým veľmi dlho vyrovnávala.ten pohreb si myslím potrebujeme viac my živý ako ten nebožtík.
A to či mať urnu doma..je rozdiel maťˇ ju doma do určtiteho času a mať ju doma na “furt”.známa si brala urnu že navždy…V tej jej obývačke som nedokázala sedieť ani 5min!divať sa na sviečku,fotku,urnu. .po čase sa dala prehovoriť a chodí na cintorín.nevraviac že keď mala urnu doma ostatná rodina nemala ani kde ísť občas zapáliť sviečku.
Navždy to už je o ozaj inom, ale na pár dní, to nemusí byť zlé, ale vždy to bude individuálna záležitosť. Súhlasím, akt, tradícia rozlúčenia sa je dôležitá ..., len ono je to aj tak o inom. Pre najbližších je pohreb po pár dňoch, keď je človek ešte v šoku, takým zahmleným aktom, také to iné rozlúčenie je na dlhšie. To čo opisuje aramana, dáva tomu malý odstup, na to pustenie, ako spomína nižšie Dáša.
Určite mať urnu doma na furt je už zase niečo iné...
Priznám sa, toto bol po dlhých, dlhých rokoch pre mňa pohreb tak blízkej osoby...a teda za mňa - ani nemusel byť.Neviem z neho nič...najprv vybavovanie a stres okolo toho s tým spojený, potom stískanie ruky a "akú krásnu reč mal pán farár...akú krásnu reč mal pán starosta..." - no neviem.Netuším a nepamätám si čo hovorili...
Všetko to, čo som čakala od pohrebu - rozlúčky, prišlo až vtedy, keď som priniesla urnu domov...až vtedy mohla prísť tá naozajstná rozlúčka...
Za mňa - pohreb je na rozlúčenie sa s blízkym. Pre nás. Nie pre neho. Jasne, treba si to odsmútiť, odplakať. Ale treba nechať toho mŕtveho aj odísť. Treba mu dopriať to nebo.
Hej, tiež som si to myslela veľmi dlho.Ten pohreb má byť na to... Pre mňa nebol.
Neviem ako sa má človek za 20?30? minút stotožniť s tým, že nechá toho mŕtveho ísť...možno zo mňa hovorí to, že posledných päť rokov som s ním trávila deň čo deň...alebo tá celková únava z toho, čo smrti predchádzalo...ale proste to "pustenie" prišlo naozaj až doma s urnou...potom sme ho už naozaj dokázali aj so synom vložiť do hrobu a nechať ísť...na pohrebe to nešlo...skôr to nešlo...