Pri čom sa to zastaví?

S údesom sledujem čo sa deje...

Nie, nie na fronte, vlastne nie na tom vojnovom (i keď...)

S údesom sledujem čo sa deje na „fronte“ virtuálneho sveta, online sveta...neviem ako ten svet nazvať. Čo sa deje medzi ľuďmi...ako veľmi, ako hlboko a na čo všetko dokážu obrátiť svoju nenávisť.

A naozaj čakám na nejakú tú stopku, strop, čiaru, cez ktorú už nepôjdu.Ja dúfam že tá pomyslená čiara je.

Cupitala som si onehdá do obchodu, slnko svietilo, prežila som zákrok v skutku bolestivý a odmena bola na mieste.Akosi bez rozmyslu som šľa ku chladiacemu boxu a tam moja obľúbená zmrzlina nebola... „Prosím vás, máte Ruskú zmrzlinu?“ Otázka úplne normálna, pretože viem, že ak nie je na predajni, zvyčajne ju donesú zo skladu.

„Nie!A už ani nebude!“

Až pri tejto odpovedi, z ktorej bolo opovrhnutie mojou osobou naozaj cítiť, až vtedy som si uvedomila čo som sa spýtala... To bolo včera.Dnes už viem že zmrzlina skutočne mení názov...pamätáme si ju od detstva, smotanová, božská, medzi dvoma obyčajnými oblátkami...mení názov na Ukrajinskú zmrzlinu... Pre mňa nepochopiteľné...

Zberateľka matriošiek, skladacích drevených, ruských, folklórnych bábik sa pochválila na Fb svojim novým zberateľským kúskom...okamžite bola obvinená za „tú na strane agresora“...urážania a nadávky pokračovali...človek proti človeku...

Máme v meste kino, kino Moskva...Už tri dni dozadu začali na mestských stránkach debaty o tom, že kino je potrebné premenovať.Každý jeden, ktorý sa vyjadril proti premenovaniu bol označený za...ako to slušne napísať... bol „na strane agresora“.Ale útoky na ľudí s iným názorom, s názorom, že kino by sa premenovať nemalo sa stupňovali a stupňujú až do tej miery, že by človek odprisahal že ten dotyčný drží zbraň a práve niekoho zabil a tak ho treba zabiť tiež... Tak mocne expresívne slová, aké dokážu ľudia použiť pri diskusii o názve kina... a mne napadlo, koľko z tých slov by si boli schopní ľudia povedať priamo do očí?Pobiť sa?

FB skupiny, ktoré majú akýkoľvek červený symbol vo svojom znaku, najmä však všakovaké hviezdičky, si zo svojich znakov odstraňujú...

Vyhodení z práce, z ubytovne, so strachom rozprávať ruštinou, aby neboli aj zbití – tak opísal, tuším taxikár to bol (?), dvoch v meste „stratených“ ľudí, ktorí sa pokúšali lámavou angličtinou, aby sa neprezradili odkiaľ sú, ktorí sa pokúšali dostať sa ku pomoci...

Toľko prianí si smrti, toľko ľudskej zloby a nenávisti voči ľuďom... Nie, nie voči Putinovi, Rusom, Moskve, to nestačilo!Trebalo to dohnať voči ľuďom, ktorí majú radi ruskú zmrzlinu, matriošku, voči ľuďom, ktorí boli v Moskve a dovolili si napísať svoj názor že je to veľmi, veľmi pekné mesto...

Toľko nenávisti a zloby človeka voči človeku...

Máme ju v sebe a vyjde na povrch? Je to strach a toto všetko je zo strachu? Ale aký veľký by potom musel byť, aby z pohodlia svojej obývačky, som druhému želal smrť?Nie tvárou v tvár človeku so zbraňou.Ale inému človeku, z môjho kresla.

Alebo je to všetko len „bordel“ čo si za života nazbierame do svojej duše a príde iskra, vhodná chvíľa a vtedy to dáme zo seba von?

Po prečítaní x y komentárov v statusoch niektorých priateľov mi napadlo, či určite môže ísť v dnešnej dobe človek len tak vonku.Len tak na nákup, len tak do prírody... Pretože tí všetci, píšuci nenávistné slová predsa len žijú medzi nami.Sú to naši susedia, priatelia(?), spolupracovníci... Želajú smrť za obhajobu názvu kina... Má mať človek strach že do niekoho reálne nabúra v potravinách s košíkom?

Chce sa mi kričať že dosť! Stačí! Brzdite! ...ale nemôžem, bola by som označená za „tú na strane agresora“...

Ešte vodka, vajce a kolo...dávam tomu deň, dva...