Zážitkový víkend na úrovni, alebo ako som sa po 23 rokoch vytrepala na lyže

Zobrali sme si dva dni dovolenky, zbalili sme lyže a psa do auta a odišli na Liptov, užiť si posledný sneh. Ubytovali sme sa v „mama hoteli“, fantasticky sa o nás postarali moji rodičia, nič lepšie si neviem predstaviť, vrelo odporúčam.

Neviem kde sa vo mne vzala tá odvaha postaviť sa po takom dlhom čase na lyže. Čiastočne to pripisujem bujnému egu, čiastočne tlaku zo strany môjho chlapa, ktorý na mňa použil zásadný argument: Ako budeme chodiť lyžovať s deťmi, keď nebudeš lyžovať... (Vie ako na mňa!)

Môžem s istotou potvrdiť, že s lyžovaním je to ako s bicyklovaním, nedá sa to zabudnúť. Jediná vec, ktorá rokmi utrpí, je grácia a ladnosť pohybu, ktorá sa zníži na úroveň maďarského prvolyžiara.

Prvý deň som trénovala na somárskej lúke, druhý som sa odvážila na štandardnú zjazdovku. Začalo sa to fantasticky, spadla som zo sedačkovej lanovky, našťastie až pri vystupovaní. Tak ma to pobavilo, že som od samého smiechu nedokázala vstať a musel ma prísť pozbierať  ujo vlekár.

Keď som sa postavila na štart a uvedomila som si, že ten strmý kopec  je zhora ešte strmší, napadlo mi, či by nebolo rozumnejšie využiť sedačku aj na cestu dole.

S pohľadom „smrť v očiach“ som sa snažila odhadnúť pravdepodobnosť prežitia, čo si všimla aj cca 16-ročná dievčina vedľa mňa a povzbudila ma slovami: Nebojte sa, teta, pluhom to zídete. Teta! Ona ma oslovila teta... V tej chvíli som zabudla na kopec  a začala som rozmýšľať o to, že hneď ako zídem dole, sadám do auta a hľadám najbližšiu plastickú chirurgiu.

Zišla som to a potom ešte raz. Ten pocit, keď sa cítite ako ako Vlhová so Zuzulovou v jednom, je na nezaplatenie. Dokonca ma môj chlap pochválil, čo je úplne najviac, lebo to on vo zvyku nemá.

A aby toho prekonávania nebolo málo, tak cestou do Bratislavy sme sa zastavili v kláštore Veľká Skalka pri Trenčíne. Bol síce zatvorený, ale aj tak úžasné miesto. Jediné, čo sa dalo poriadne poobzerať, bola malá jaskyňa, do ktorej sa liezlo cez dieru v stene. Dve chodby, jedna cca 22 metrov, druhá 40 metrov.

Nemám rada amatérsku speleológiu, ale nechoďte sa pozrieť, keď už ste tam. Nie je to jaskyňa Slobody a ani sme to neprešli celé, lebo sme na to neboli vhodne obutí a oblečení, ale pocit klaustrofóbie si dokážete užiť aj v teniskách a jarnej bunde.

Pobyt v jaskyni ma utvrdil v tom, že mi už dokonale šibe z hororov, ktoré som za ten čas, čo žijem s fanúšikom tohto žánru, videla. Čo ak na fotkách bude niečo, čo normálne nevidíme? Čo keď na mňa vyletí horda krvilačných netopierov? 

Keď sme vyliezli von, tak sme si ešte šli pozrieť info tabuľu a tam sme si prečítali, že na konci jednej z chodieb je socha sv. Beňadika. Prikladám aj fotku z tabule (rozmazaná, ale na ilustráciu stačí. Ani si nechcem predstaviť,  ako by som sa vydesila, keby som bez tejto info došla na koniec chodby a tam by som zbadala realistickú sochu... Myslím si, že by som tam na mieste odpadla.

Už sme si naplánovali, že sa tam v máji vrátime