Jeden mesiac

Dnes mas presne mesiac, chlapcek moj. Pred mesiacom ta vybrali z mojho bruska, ty si slabucko plakal a ja pod kyslikovou maskou tiez. Velmi...Od stastia. Presli sme spolu dlhu cestu, kym si sa narodil. Ked si mal pat centimetrov, zacala som na ulici prudko krvacat, krv bola vsade, na mne, vo mne, na zemi. Hukajuca sanitka nas rychlo ulicami viezla do nemocnice. Na tvarach doktorov som videla zdesenie, pocula rychle pokyny, dohady, diagnozy. Vnimala som to cele ako v zlom sne, bola som len trasuci sa uzlik strachu a placu. Tak velmi som po tebe tuzila!!! Uprostred toho krvaveho zufalstva zaziaril zrazu luc slniecka - na starom ultrazvuku bolo vidiet pohyb a palcek v pusinke. Ulozili ma na lozko, napichali liekmi. Lezala som bez pohnutia a takmer bez dychu. Na druhy den prisla lekarka s tym, ze mi ta idu zobrat. Zdesenie a hroza. A opat ulava...zmylili si pacientku! Ubiehali dni v stríedani sluzieb a vizit, hltala som ocami kazdy ich pohlad, kazde slovo. Nerozumela som nicomu, nikto sa so mnou nechcel porozpravat, vysvetlit, darmo som sa dozadovala. Boli lekari, co rovno nad nami mavli rukou. Bola doktorka, co mi na vysetrovacom stole vynadala, co som si vymyslela tretie dieta a povedala, ze nebudes normalny. Bol taky, ktory mi ta prirovnal k rastucemu nadoru. Bol taky, co povedal, ze take nieco sa vidi pri chromozomalnych aberaciach a vyvinovych chybach. Bol aj taky, ktory mi vravel, ze je mozne, ze budes mat deformovane koncatiny. A jedna taka, co vravela, nech sa s tym zmierim, ze odchadzas, ze je to tak v dnesnej dobe lepsie. No bol aj jeden taky, ktory ma chytil za ruku, oslovil ma mamicka a povedal, ze budeme spolocne bojovat. Jeden jediny. Bojovala som ako lev. V zivote som o nic tak nebojovala, ako o teba. Jedinou istotou boli tvoje pohyby, tvoj tato a moj dennik. A postel. Desila sa kazdej novej krvi. Presli tyzdne, dostala som sa z nemocnice prave vcas, aby som sa nezblaznila a zachranila pre nas posledne zbytky energie, ktore sme tolko potrebovali. Nasla so si doktora, ktory v teba VERIL. A ktory ma krocik po krocku posuval dalej. Hrozilo, ze si jednym prudkym kopancekom prekopnes obaly. Rozpravala som sa s tebou a pohybovala sa, ked si sa rozkopkal, aby si sa utisil. Brusko rastlo a ja som sa citila cim dalej ako vitaz. Odstrihovala som cisla na metri, ktory koncil v 35. tyzdni. Hranica bezpecneho prezitia. Toto bol nas sukromny maraton a my sme pomaly, ale iste vitazili. Posledny dielik metra bola cielova paska a dni potom - ako sladky bonus navyse. Narodil si sa v skoncenom 37. tyzdni a ja som sa citila ako majitelka celeho vesmiru. Dokazali sme to, slniecko moje! Hoci lekari pri nas nestali, priroda a viera ano. Kym toto tu pisem ostatnym maminam, ty spis. A ja sa kocham pohladom na moj najkrajsi dokaz, ze zazraky predsa existuju!
Tvoja mama