Nadávate deťom?

U nás doma sa snažíme takýmto veciam vyvarovať. V najhoršom prípade malej poviem, že teliatko-ale vždy v dobrom. Nadávať nenadávame, skôr to pochytí zo škôlky, ihriska, alebo od môjho otca :-/ .
Z pestúnky sme prevzali papier s pravidlami, verte-neverte fungujú 100%, samozrejme aj niečo iné .
A o tom čo píšeš, viem tiež svoje. Máme susedu, ktorá svojej 3,5 ročnej dcére donedávna nevedela vôbec pekne povedať. Tá nemala zábrany jej povedať ty p..a, a to aj pred ostatnými. Nadávala jej aj pri otvorenom okne a keď išli ľudia podpod okná, tak odchádzali s otvorenými ústami a v nemom úžase. A keď mal niekto pripomienku ohľadne výchovy, tak im povedala, že čo sa starajú, je to jej dieťa a bude si ju vychovávať ako chce ona .
Podobné výchovné metódy má aj švagrová, "vypadni mi z očí ty debil jeden....", no a potom si súrodenci medzi sebou tiež nevedia pekne povedať. Počujete len "ty debil, imbecil, somár...., vypadni, daj mi pokoj", podotýkam je medzi nimi vekový rozdiel 1,5 roka a nevedia sa spolu ani len zahrať. Stále si robia zle, nadávajú, bijú :-/ .
A práve takýmto veciam sa snažíme doma vyhnúť. Veď to vôbec nie je pekné, je to ponižujúce aj pre také malé deti. Potom sa rodičia môžu doma čudovať, čo im to doma vyrástlo, ale žiaľ bude už neskoro na ich prevýchovu. Budú im to vracať aj s úrokmi :-/ .
Pekné a milé slová, úsmev, pohľadenie, vysvetlenie si myslím, že by viac pomohli, ale asi sme viac pohodlný, neláskavý, zahľadený do seba, akoby sme mysleli na dobro svojich detí a svojej budúcnosti.

Musím sa priznať že u nás tiež lietajú výrazy "vypadni a nechcema ťa ani vidieť" a aj to debil padlo a nie raz.Vnímam to ako moje zlyhanie ale zea si nemyslím, že to ovplyvní moje deti natolko aby nevedeli ako sa správať. V školke su dobré a aj na navšeteve vedia čo sa patrí a sami od seba poďakujú alebo poprosia čo chcú. Doma je to horšie. Dosť často kričím, priam ziapem je ma počuť až na prízemie a to bývame na 11. Tiež som sa napočuvla susedky že čo hulákam jak zmyslov zbavená ale niekedy si človek v návale zlosti neuvedomuje čo vykríkne alebo povie. V poslednej dobe sa to snažím ukočírovať a musím sa pochváliť že mi to ide.A ja som tiež povedala svojim susedkám že je moja vec či siziapem po decku alebo nie že neziapem na jej deti. Je to tak každý máme svoje starosti aj radosti. Dnes sme na opačnej lodi mne sa darí som kludná deti sa usmievajú a ona je dnes zatrpknutá lebo sa rozvádza malá jej piští za ušami a vreskot sa ozýva z inýh dverí a to donedávna tvrdila že vybíjať si zlosť na deťoch je najväčšia hluposť. TO MALA PRAVDU len škoda že ja som sa poučila a ona aj napriek tomu čo vravela robí presný opak. A ja preto neposudzujem žiadnu mamičku ked vidím ako kričí na dieťa alebo sa jej decko trieska o zem v obchode že je histerka alebo rozmaznané decko pretože nikto nevie čo sa za tým skríva. Samozrejme dnes aj ja viem že usmev deckých tváričiek stojí zato aby som v sebe potlačila zlosť a opakovala dokola svoje argumenty a bola trpezliva.

Je ľahké skĺznuť do vybíjania si zlosti na deťoch, ťažšie to naprávať. Aj mne sa to stáva, ale bojujem s tým, vlastne bojujem sama so sebou. Vždy keď som takto "ublížila" svojmu dieťaťu, ospravedlnila som sa a vysvetlila, pretože je to naozaj len a len moje zlyhanie.

Aj ja si zgustnem na deťoch, a ma to mrzí, a neviem nájsť preto ospravedlnenie. Len chabé výhovorky, že som nevedela inak, že upozornenia alebo prosby po dobrom nenašli odozvu. Stále si vravím, že sa budem snažiť a aj sa snažím, len občas... . Nenadávam im, iba na nich nahučím hlavne teraz posledné dni, môžem to ospravedlniť tým že som preťažená, že je toho na mňa priveľa, ale aj na nich. Ale tak ako Katka aj pre mňa je to len moje zlyhanie.

Všetci sme len ľudia a každému sa môže stať, že neovládne svoj hnev. Smutné je, keď si naše problémy musia odniesť deti. Dôležité je dať im najavo, ža ani rodič nie je neomylný, že ľutujeme čo sme v návale hnevu povedali a že napriek všetkému ich nekonečne ľúbime.
Hlavne keď som v pohode sa im snažím čo najčastejšie opakovať, ako ich veľmi ľúbim (možno im s tým už idem na nervy, ale mňa to nezastaví ).

ahojte ja mam len jednu otázku kde beru psychologovia tie rady ako vychovávať deti dohovorom a opakovaním a necapnut ich sem-tam a neskriknuť? Podľa mňa takýto psycholog nemôže mať deti, lebo keby ich mal nikdy by taku volovinu nenapisal (nechcem sa nikoho dotknuť). Ako viete mam dvoch chlapcov verte skušala som po dobrom ale aj keď sa snažím nie vždy to ide proste sme len ľudia to nie je výhovorka ani omluva pre mňa. Uvedomujem si že krik je moje zlyhanie ale akosi je podla mna dôležitejšie ked už sa to stane sa staršiemu (čo má rozum pochopit to) ospravedlnit a vysvetlit mu dôvod veď aj ja som človek z chybami a možno ho naučím aspoň to, že aj keď spraví chybu musi nájst silu si ju priznat. Ono to nie je jednoduché hladať slová vhodné pre takého špunta a vysvetlovat mu, že proste ked ideme do škôlky musi sa obliect a nie robit 300 iných veci a litetat pol hodinu holý po byte kde nekúria. Veď to poznáte. Od suprer mamy mam sice daleko ale su to moje deti lubim ich a vychovávam ich najlepšie ako viem - veď kto má patent na výchovu ? Jedno zlate pravidlo je že u nás nefunguje ani debil, ani somar ani žiadne takéto "privlastky" proste ma meno tak použivam jeho meno a basta. A pokritecké "JA NEKRIčIM ANI NENADAVAM" neni všetko lebo čo mám skusenosť robi to večšina ľudí ale nie všetcia si to priznaju otvorene. Ej ale som sa rozbehla ahojte

Na moju dcéru musím mať božskú trpezlivosť a občas mi dôjde. Tiež sa snažím dohovárať, vysvetľovať, ale občas musím jednoducho zakričať. Efekt to však nemá žiadny, dcérka sa hneď rozplače a sme tam, kde sme nechceli byť. Capnutie je u nás tak raz za mesiac, zvyčajne ma to bolí viac, ako malú herečku.
Ešte perlička, dcérke /5 rokov/ som minule hovorila, že aká je hnusná, lebo ma nechce poslúchnuť a ona zahlásila: " Maminka, je nie som hnusná, ja som krásna, ja mám len hnusnú povahu." Tak sme sa zasmiali na tej logike.
My s bratom sme sa večne tĺkli, dakedy aj hrýzli a šticovali. Vtedy nás naši od seba odtŕhali a aby nám nebolo ľúto, aj sme dostali zopár výchovných. Pamätám si dodnes, ako som to vnímala, ako ma to ponižovalo, že si na mne dokazujú svoju fyzickú prevahu. Prisahala som si, že svoje dieťa nikdy biť nebudem. Ale priznám sa, občas mi ruka uletí...

Mozno trosku od veci, ael neda mi napisat asociaciu, ktoru to vo mne vyvolalo.....
Jeden uznavany clovek po 50 rokoch manzelstva-podotykam stastneho - raz povedal, ze manzelstvo bez hadky neexistuje a ak to niekto tvrdi, tak potom tam nie je rovnopravny vztah......nechcel povedat, ze niekto klame ...
A rovnako si myslim, ze rodina a vychova bez toho, aby sa obcas....podotykam OBCAS nevyletelo na deti alebo nezakricalo alebo neusli nervy....podla mna neexistuje, alebo potom su manzelia POZITIVNE NAPROGRAMOVANE ROBOTY
Ja len tolko, nemam rada mantinelizmus a neuznavam nadavanie a btku....ale aj ja sa obcas neovladnem a vypenim na deti, niekedy nepravom, ale viem si priznat chybu a deti to vedia pochopit....aj ked si pofrflu, ved aj ja som len clovek

Velmi dobra tema - a ja som rada, ze zistujem, ze nie som sama, ktora sa obcas prichyti, ze ziape po detoch. A minule som zazila take zadostiucinenie ( ), ked som pocula, ako sa rozkrical na synatora moj muz. Pretoze dovtedy som od neho pocuvala len to, aby som uz tolko na decka nekricala, neziapala a skusila sa ukludnit, pocitat do 10... No a potom ich mal na starosti moj muz - mal ich vyslat do skoly, kym ja som kojila. Synator siel o 5 minut 8 (asponze skolu mame par krokov od domu) a moj muz bol dokonale vytoceny. Konecne pochopil, ze to nie je len tak. Doteraz som sa starala o vsetko len ja a muza som nechala spat co najdlhsie, ale odkedy mame mimino, musi to robit on a zistuje, ze nie je vsetko take ruzove a nie vzdy sa to da kludne.
Ale aj ja svoje ziapanie vnimam ako vlastne zlyhanie a velmi ma to mrzi. A po zadku dostali decka tiez zoparkrat, ale len ked boli male - s plienkami a mna to bolele viac ako ich. Teraz dostane synator tak raz za rok, dcera uz vobec.
A viem si aj ja priznat chybu a ospravedlnit sa im obom. A je to fajn, pretoze zistujem, ze aj dcera, ked urobi nieco zle, tak pride a povie, maminka prepac, ze som...

Pekny den:-}

Aj ja sa priznám,že niekedy uletí debil,alebo vypadni a potom sa zhrozím,minule som môjmu mužovi povedala,že keby nás niekto počul,tak nám tie deti vezmú.Priznám sa,hanbím sa.ale nervy človeku rupnú a potom už kričíma ono to nejako ujde.A môj starší mi minule povedal,keď som ho hrešila,"mami,deti sú už raz také a ja som dieťa."Takže ,Siza,aj ja to vidím a ko zlyhanie a ešte keď mi takto povie tá moja múdra hlavička takto,tak potom sa idem pod zem prepadnúť.ono,niekedy mám pocit,ako keby deti vychovávali nás.