Spomienky...

Je večer, sedím tu vo svojom domove, obklopená mojimi najmilovanejšími.
Taký obyčajný jesenný deň...
Užívam si pokoj, dobrú náladu, pohodu v dome...
A v duchu sa vraciam späť. Zajtra to bude 22 rokov, čo som skutočne dospela.
Mala som 20 rokov a spoznala som, čo je to skutočná bolesť. Spoznala som, čo je padnúť na kolená, čo je stratiť zmysel života, čo je nechcieť dýchať...
Zároveň som spoznala, čo je skutočná sila rodiny, čo to znamená mať sa o koho oprieť.
Trvalo veľmi dlho, kým som sa dostala späť. Kým som našla stratenú radosť zo života, kým som sa naučila zo srdca smiať. „Vtedy“ som o tom potrebovala veľa rozprávať, myslela som si snáď, že slová tú bolesť odnesú. Neodniesli, ostala. Schovala sa však hlboko, hlboko do srdca a ostane tam navždy.
Dnes už nepotrebujem o nej hovoriť. Len skutočne výnimočne a slová idú z úst len veľmi ťažko.
Čo ma nezabilo, to ma posilnilo... A viem, že aj vyformovalo do dnešnej podoby.
Viem aj to, že to malo nejaký dôvod.
Viem aj to, že ak by sa „vtedy“ okolnosti vyvinuli ináč, môj život by bol dnes úplne iný.
A tak tu sedím vo svojom domove, môj syn ma práve pobozkal, dcéra ma práve objala, manžel sa na mňa usmieva...
Taký obyčajný jesenný deň...

http://www.youtube.com/watch?v=WgldGHu0WXA
- "vtedy" ju bolo počuť každý deň...