Vôbec si nemyslím, že si ako mama zlyhala. Si skvelá mama, ak je pre teba jediný problém, že sa ti nezdôveril so svojou homosexualitou. To že ti o tom ešte nepovedal, tiež nie je známkou, toho, že nie si dobrá mama. Možno si to potrebuje na začiatok zrovnať sám so sebou, alebo ešte nenastal ten správny okamih. Každé dieťa je iné, niektoré sa zvyknú zdôveriť mamám, iné ani nie a táto oblasť je zvlášť citlivá. Mnohé je o povahe dieťaťa. Tu nie sú na mieste žiadne výčitky ani voči sebe, ani synovi. Možno je teraz správny okamih, dať mu vedieť že vieš o jeho orientacii, jednoducho sestra ta videla, priamo bez vykrucania, stalo sa a že ma tvoju podporu a lásku aj naďalej. Myslím, že sa vám obom uľaví. Držím palce.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahojte, skúsim vás napred dostať do situácie v akej som sa nachádzala a postupne sa dostať do súčasnosti. Ospravedlňujem sa ak to bude trošku dlhší príspevok, ale prosím, som naozaj nešťastná a sklamaná sama zo seba a neviem čo teraz,
Mám syna a dcéru, syn 16 rokov a dcéra 14 rokov. Hneď zo začiatku musím povdať že ako každá mamička, aj ja svoje deti nadovšetko milujem, nech by čo bolo, a bez váhania by som za nich položila život.
Teraz k veci, syn vo svojom veku stále nemal priateľku, a ja som to nikdy neriešila, pretože, veď to je normálne, veľa ludí nemá žiadny vzťah do veľmi vysokého veku. Asi dva krát za posledný rok som mu hovorila, že ak by mi chcel hocičo povedať, s niečím sa zdvôveriť som tu pre neho aj o pol noci každy deň v roku. No klasicky, odozva v štýle - ale mami prosím ťa prestaň! Oukej, neriešim, u neho by človek nikdy nepovedal že niečo nie je tak ako je bežné, zaužívané.
Ale... prišlo to ale... dcéra sa vrátila z tačnej včera večer so slovami: Mami, musím ti niečo povedať. V skratke, po ceste domov videla svojho bračeka ako sa drží za ruku s jeho spolužiakom, na lavičke v časti mesta kam nikto poriadne nechodí.
Ja... mám pocit že som zlyhala ako matka, prečo sa s tým na mňa neobrátil ? Veď to je úplne normálne, ja by som s tým nemala žiadny problém a ani by ma nikdy nenapadlo sa na neho pozerať inak. Stále ho milujem nech je aký a ským je hlavne nech je šťastný veď predsa je môj! Čo mám teraz robiť ? Mám to nejako začať sama nech sa mi otvorí ? Ja len nechcem aby sa predo mnou nejako pretvaroval, alebo aby sa mi bál niečo povedať, ale zase ho nechcem nijako raniť alebo ho dostať do situácie ktorá by mu bola nepríjemná. Prosím poraďte mi.