Za mna pochvaly urcite ano. Samej sa mi ich dostavalo velmi malo, alebo ziadne a aj to do velkej miery sposobilo, ze si malo verim. Ked som nieco pokazila, neurobila dobre, tak sa to podciarklo, zvyraznilo, este dalsie 2 dni pripominalo, ale ked som v niecom uspela (ci v skole, v hobby…) tak sa to preslo s medziriadkovym “nie je co chvalit, same jednotky su samozrejmostou”. Je to sposob vychovy starsej generacie, s ktorou ako clovek, ani ako pedagog nesuhlasim. Dieta potrebuje aj pochvalu, aj pokarhanie. Obidve su pre neho spatnou vazbou od najpodstatnejsich ludi v jeho zivot - rodicov. Aj na zaklade toho si buduje svoje sebavedomie, odvahu, nasledne sa rozhodne skusat nove a nepoznane, alebo sa radsej do nicoho nepusta, pretoze si neveri. Rozumiem, ze cielom mojich rodicov bolo, aby som nepolavila a neustale sa snazila dosahovat viac a viac. Vysledkom vsak u mna je, ze som perfekcionistka, ktora nie je nikdy so sebou spokojna, pretoze mam pocit, ze to nikdy nie je dost dobre a pretrvava u mna snaha dosahovat stale lepsie vysledky, aby som sa rodicom zavdacila a oni ma konecne pochvalili. V sucasnosti ma uz aj pochvalia, avsak moj hlboko zakoreneny perfekcionizmus nadalej pretrvava.
Ako sa vsak hovori, vsetko s mierou. Niektori rodicia svoje deti chvalia uplne za vsetko, aj za banalne veci, alebo aj ked neurobi nejaku vec dobre (napr. nakresli dom, ktory sa na dom absolutne nepodoba a rodic ho za to vychvali do nebies).To je dalsi extrem, ktorym dieta moze nadobudnut nepravdivy obraz o sebe samom, o svojich kvalitach, plusoch a minusoch. Dieta dokonca moze dospiet k mylnemu zaveru, ze je istym sposobom vynimocne a zacat sa podla toho spravat (arogantne, povysenecky). Niekde som citala, vraj ak dieta cosi dobre urobi, ma sa ocenit jeho cinnost, alebo vysledok, nie dieta samotne: Napriklad, ak cosi pekne nakresli, ma sa povedat: "Toto si krasne nakreslil/a, aky pekny domcek. " A nie: "Ty si ale sikovny/a maliar/ka. "- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Myslím, že som to tu už spomínala - navštevujeme kurz výchovy pre deti puberťákov.
Jeden z výstupov bol o tom, ako deťom prejavovať lásku. Okrem iného na jednu kritiku dieťaťa by vraj malo nasledovať päť pochvál.
Nikdy som to nesledovala úplne koľko tých pochvál udelím, ale ja sa snažím, lebo doma sa mi nikdy pochvaly nedostávalo. A stále mám s tým problém. Občas som zistila, že mama sa nami chválila. Ale priamo nám to nikdy nepovedala. Až dnes, keď mám päťdesiat sa občas nejaká pochvala objaví. A ja cítim, že mi chýbalo také niečo. V mnohých veciach som stále neistá.
No ale iné som chcela. Rozoberali sme toto s doma s priateľmi. A jeden mi povedal, že on absolútne nemá za čo chváliť - pritom má dieťa, ktoré má snáď samé jednotky, športuje, cudzie jazyky, ešte stíha aj iné krúžky.... vraj to je samozrejmé.
Druhá mama mi zas povedala, že ona má takú skúsenosť, nielen doma, ale aj v práci, kde je vedúca, že keď pochváli, ľudia strácajú ostražitosť, začnú veci flákať. A vraj je to potom celé na nič.
Tak neviem - škodia deťom pochvaly? Alebo skôr pomáhajú?