Už ráno o siedmej som sa vytočila ako pes, keď moja veľká krásavica spustila, aká je unavená. Nechcem nadávať, ale na jej mieste zaleziem do postele a keď nespím tak aspoň ležím. Ja ju ťažko poľutujem, keď som v noci kojila o druhej, o štvrtej a vstávala o šiestej.
Mladší syn mal dnes narodeniny a zároveň svoj najhorší deň v živote. Okrem toho, že musel pomáhať, sa naťahoval so súrodencami celý deň.Taký zarevaný už dávno nebol.
Môj starši syn, zlatý klinec programu, spustil: "Prečo musím stále robiť, ja si chcem aj niekedy oddýchnúť. Čo z toho mám, keď pomáham, nikto mi nič nezaplatí...." Skončili sme pri tom, že on mi bude platiť za obedy a ja jemu za pomoc.
Počula som a vidím to aj na svojich deťoch, že majú "depresie" v podstate ako dospelí, prejavy sú rôzne.
Pre nás ženy je typické, že sme a cítime nedocenenie našej práce okolo domácnosti, tiež sa mi nechce stále dookola upratovať.
Tak to robím tak, že to nerobím naraz, lebo je toho veľa, tak niekedy povysávam, inokedy poumývam sanitu, inokedy utriem prach, inokedy robím v záhrade...
Motivovať deti je dosť ťažké, hlavne v dnešnej dobe, aby pomáhali rodičom, či starým rodičom nezištne.
Ja si pamätám s akým nadšením sme my dve so sestrou keď sme mali 6, resp. 7 rokov v piatok poobede po príchode zo školy vytrepali behúň z chodby (ledva sme ho dokázali vytiahnuť na prachar), vyprášili sme ho, umyli sme podlahu, umývali sme schodište (aj keď to zrejme nebolo na 100%, veď kto by vyžmýkal takú veľkú handru)len preto, aby sme mamke urobili radosť. Keď sme trochu podrástli prišlo viac záujmov, ktoré predčili upratovanie, tak to už bolo to známe "prečo práve ja..", Je pravda, že za upratovanie u babky cez prázdniny bola finančná odmena, bola to svojim spôsobom motivácia.
Jedno viem naisto, najjednoduchšie človek prekoná nechuť k niečomu, keď ho do toho nebude niekto nútiť, ale napadne ho to samého, pustí sa do toho z vlastnej vôle.
Nuž ale ako to urobiť nenápadne, aby to napadlo deti, mal by im podľa mňa stačiť pocit, že ich pomoc pre nás rodičov veľa znamená a my im to musíme dávať patrične najavo.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aj my denne zažívame rizikový stupeň č.1-10, keď ma deti vytočia a následne ja ich, keď už si poviem, že horšie to byť už nemôže, že väčšia palica ako je moja najmladšia pomaly štvorročná už nemôže byť, a možno som ňou niekedy práve ja 
. Našťastie to vždy prejde a sú medzi tým chvíle, keď naša typická talianska rodina aj funguje podľa predstáv všetkých jej členov.
Tak na to zlé sa snažim rýchlo zabudnúť a idem ďalej.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aj mne dnes a stáva sa mu to častejšie, cestou po schodoch do škôlky syn zahlási, že je unavený a nevládze (alebo sa mu to stáva, keď sa večer treba prezliecť do pyžama, tak vtedy je na smrť unavený, aj keď pred chvíľou veselo pobehoval). Nuž ale večer sa musí ešte hrať, lebo za celý deň nestihol všetko čo si zrejme predstavoval
.
Je ale zaujímavé, že ja sa niekedy cítim unavenejšia keď spím dlhšie, ako keď spím maximálne 8 hod.
Zrejme je to aj psychická záležitosť, keď sa na niečo v ten deň ktokoľvek na čokoľvek teší oveľa ľahšie sa mu vstáva, má viac energie...
Aj ja si hľadám ráno akúkoľvek maličkosť, na ktorú sa môžem tešiť.