Pekný večer Vám všetkým prajem!
Nanič mamu sledujem už dlhší čas, je to fajn stránka, páči sa mi tu. Tak keď tu tak čítam Vaše blogy, napadlo ma, že by som sa mohla s Vami podeliť o môj príbeh...neviem síce či ma poniektoré neodsúdite, ale akosi mám potrebu sa aspoň takýmto spôsobom "vyrozprávať". Nečakám, že nájdem pochopenie, ale možno nájdem radu...a ak nie, tak sa mi možno aspoň uľaví, sama neviem...
Celé sa to všetko začalo pred niekoľkými rokmi...spoznala som sa s manželom, chodili sme spolu tri roky, síce sme boli od seba okolo 130 km a stretávali sme sa tak 2 krát za mesiac, ale zdalo sa mi, že všetko je fajn...a tak sme sa nakoniec zobrali. Všetko vyzeralo tak krásne a ideálne, dodnes rozmýšľam, kde sa stala chyba...ale hneď krátko po svadbe začali prvé hádky so svokrovcami, bývali sme v to obdobie u nich. Boli to nezmyselné hádky, aspoň podľa mňa, ale keď som to chcela so svokrou riešiť, dostala som vždy rovnakú odpoveď, bývam u nich, tak sa podriadim...snažila som sa, ale nešlo to, predsa len mám svoje názory a postoje...prosila som o dohody a kompromisy, to však bolo nemožné.Najhoršie na tom všetkom bolo to, že manžel sa za mňa nikdy nepostavil, nikdy ma nepodržal...nikdy, len sa ticho na to prizeral...po dvoch rokoch a nejakých dvoch mesiacoch mi jeden krásny večer praskli nervy a do 10 minút som po jednej hádke bola aj so synom odsťahovaná u mojich rodičov, jednoducho môj pohár trpezlivosti pretiekol. Po dvoch dňoch prišiel manžel ku našim a ostal tam s nami bývať. Podarilo sa nám kúpiť jednoizbový byt a myslela som si, že konečne bude pokoj...nebol, manžel sa dostal do problémov zo zákonom...nebyť mojej mamy, tak ktovie kde je dnes...vysekala ho z toho a to doslovne. Moji svokrovci však aj keď už mali na nás menší dosah, stále zasahovali nejakým spôsobom do našich životov...hlavne búrili manžela proti mne...ja som tam prestala úplne chodiť, dnes už je to vyše 6 rokov. Po prúsere, ktorý manžel urobil, som sa chcela rozviesť, neurobila som to, príliš som ho ľúbila a mali sme 3 ročného syna, práve sa mi podarilo skončiť vysokú školu, nájsť si zamestnanie...tak som dúfala, že sa to nejako vyrieši a bude konečne dobre. Všetko však bolo na mne...jediná jeho starosť bola chodiť do práce a tak je aj dodnes...Niekoľko rokov som to zvládala všetko sama...medzitým sa nám podarilo presťahovať do väčšieho bytu a ja som si našla lepšiu prácu a nie len jednu, proste všetko čo som si zaumienila som dosiahla, ale nedarilo sa mi akosi dať dokopy naše manželstvo...a myslím, že som sa snažila...dnes po deviatich rokov zisťujem, že som premárnila svoje najlepšie roky života snahou o niečo čo som i tak nezachránila a už ani nezachránim...
Rozmýšľam, kde som spravila chybu, čo som urobila zle...často si poviem, keby sa dal vrátiť čas, tak...ale v zápätí ma napadne, že to asi takto malo byť...veď by som nemala krásneho syna, ktorý je mojím pokladom, životom a životnou cestou...milujem ho...
Nedá sa tu všetko popísať, ako to bolo a čo všetko sa udialo...bolo by to na knihu, keby som mala podrobne o tom písať. Netvrdím, že som bez chýb, ale po rokoch zisťujem, že takto to ďalej nejde...nevládzem...neviem ako ďalej...mám pocit, že som na všetko sama...povedala som si, že kvôli malému to musím zvládnuť, aspoň pokiaľ odrastie, ale teraz zisťujem, že to nie je také jednoduché ako som si myslela.
Pýtam sa sama seba, či ja nemám právo na lásku, na šťastie,...na to aby som mala pocit, že pri mne niekto stojí, že sa mám o koho oprieť, že sa mám s kým smiať, že mám s kým plakať, ...
Viete, môj manžel sa po rokoch keď som to vzdala začal snažiť. Vidí, že naše manželstvo je v koncoch a tak sa veľmi zmenil. Neviem dokedy mu to vydrží...Keď sa nad tým zamyslí, v samej podstate nie je zlý chlap, nepije , nefajčí, peniaze mi dá všetko, čo s nimi urobím, tak to mám, ale nikdy som necítila v ňom oporu, nikdy nebol tam kde mal byť, klamal a ja mu už nedokážem veriť, ...a teraz keď sa snaží všetko zachrániť, ja už ho nedokážem milovať...dokonca už spolu ani nespávame...
A čo je najväčší kameň úrazu...život mi postavil do života niekoho s kým mi je fajn...niekoho do koho som sa zamilovala aj keď si to nechcem pripustiť, niekoho, kto mi ponúkol, že bude pri mne stáť, že mi pomôže vyriešiť všetko čo vyriešiť treba, niekoho kto má záujem o nás dvoch...o mňa i o syna...
Viete, nikoho som nehľadala, proste sa to stalo...najhoršie na tom je, že som sa naozaj zamilovala, že toho človeka ľúbim, ale zároveň mám z toho všetkého strach. Neviem ako ďalej, nech nad tým uvažujem akokoľvek, mám pocit, že som doslovne zamrzla v jednom bode a neviem sa pohnúť žiadným smerom.
Jednoducho nevládzem ďalej...mám pocit, že mi život preteká pomedzi prsty a okrem sľubnej kariéry a krásneho syna mi nevyšlo asi nič...tak veľmi som túžila po krásnej súdržnej rodine a mám pocit, že tento sen sa mi zosypal ako domček s kariet...
Naozaj neviem ako ďalej...
Prepáčte ak som niekoho zaťažovala...ale rada si prečítam Váš názor, nech je už akýkoľvek...ďakujem.
na toto je obvykle nalepsi postup - jedny dvere zavri, druhe otvor. ked budes stat v dvoch otvorenych naraz, bude prievan. a ten vyraza sklo.
jedne vsak nikdy nevie, ci prave nepotrebuje jednymi prudko pribuchnutymi dostat po nose, aby ho to niekam hodilo (posunul sa). nevyhodou je, ze takymto hodenim sa malokedy dostane prave tam, akm si myslel, ze pojde. tak to byva, ked to nechas na osud - uz ta niekam odkopne, na mieste ta nenecha stagnovat.
takze sa musis rozhodnut. zachrana manzelstva vs. nova laska.
pri novej laske by som este preskumala, co na to syn. ale nie ocami zamilovanej baby, ale matky. ziadne take - vsak si na seba zvyknu. lebo toto ti moze pekne novy vztah domotat, aj zamotat vztah s milovanym synom.
na druhej strane - ak chces dat manzelovi este sancu, teda sa nerozvadzat, preskumaj, ci ho nakopol strach o vztah, alebo je to podla teba premena k lepsiemu na stalo.
pocit, ze ti zivot preteka pomedzi prsty robi len ten fakt, ze mas kvazimilenca a nemozes byt s nim tak casto a slobodne, akoby si si priala. toho pocitu sa teda zase tak nedrz a nerob si pren vrasky.
ak pojdes s novym, aj z tohoto sladkeho sna moze byt horky kolacik. ako uz raz bol. lebo aj jeho poznas len malo. preto sa asi bojis.
zase, ak to nerisknes, nezistis.
presne to iste saa tyka aj terajsieho manzela - ak mu nedas sancu nezistis, ci sa nieco nezmeni a nakoniec si s nim nedosnivas sen o krasnej rodine.
sudrznu rodinu mozes vytvorit aj zo syna, nevesty a ich deti, ked uz ide o to. len pozor, aby si si na nich nechcela odsnivat sny, co sa tebe nesplnili, lebo mozu pred tebou utekat (mozes skoncit ako tvoja svokra, co bude chciet mat vsetko podla seba).
moc som ti nepodarila, ale mozno najdes v tom nieco, nad cim porozmyslas. konkretne riesenie tvojho problemu aj tak neexistuje, musis si len vybrat cestu a dufat, ze sa ti podari ju ukormidlovat k svojej spokojnosti.
Fantika,
ďakujem za privítanie...viem, že v tomto si musím poradiť sama, ale mám pocit, že sa neviem z toho jedného miesta pohnúť...rozhodnúť sa...
Ono to srdce a rozum akosi zvádzajú medzi sebou dosť veľký boj...a hlavne mám strach, že sa znovu sklamem.
Magic,
v každom prípade máš pravdu, všetko má svoje pre a proti. Vždy som mala pocit, že som rozhodný človek, ale toto sa už netýka len mňa, ale aj môjho syna...asi preto to váhanie.
Nech sa na to pozerám akokoľvek, vždy sa zastavím len pri jednom...kvôli malému by som mala ostať, dať šancu manželovi, aj keď ich už bolo veľa a vždy ich premárnil...kvôli sebe, by som mala z toho vzťahu odísť...nie kvôli milencovi, ale kvôli sebe...Keby to bolo aspoň trochu jednoduchšie.
Máš právo na lásku,na šťastný a spokojný život.Ako dalej,ti už neporadím.Musíš sa rozhodnúť sama,podla hlasu svojho srdca.Nech sa rozhodneš akokolvek,dúfam,že to bude pre teba to správne rozhodnutie.Držím ti palce v rozhodovaní a prajem vela,vela šťastia.
ahoj ellina.tu naozaj niet čo radit.chcem ti len napisat,že ti držim palce,aby si sa rozhodla spravne.prežila som sama niečo podobne a tak viem,čo preživaš.vela štastia
Viem, že mám právo na lásku a na šťastie, len mám strach z toho, či bude šťastný aj môj syn...predsa má len ocina rád...
Ďakujem Vám dievčatá za každý Váš názor a povzbudenie, veľa to pre mňa znamená a moc si to vážim.
Tak sa zo synom nenápadne na tú tému rozprávaj.A ak by si sa napokon rozhodla opustiť manžela,chlapcovi musíš ešte predtým vysvetliť,že pre neho sa takmer nič nemení,že ocka bude vídať a že ho máte stále rovnako radi.
Tento krok bude pre teba asi najťažší.
Ellina,
keď som bola malá (mala som cca 7-8 rokov) opýtala sa ma raz moja mama, čo by som povedala na to, že by sme sa od otca odsťahovali. Išli by sme bývať niekde samé. Pamätám sa na to doteraz. Rozplakala som sa, že ja nechcem ísť preč od otca. Moji rodičia ostali spolu celý život.
Po skoro 30 rokoch, som sa dozvedela, že môj otec mamu podvádzal. Nie raz, celý život. Spomenula som si na ten môj zážitok a uvedomila som si, že mama sa pre nás deti obetovala. Celý život sa trápila, aby sme my deti boli spokojné a šťastné. Keby som vtedy mala tieto roky a tento rozum, pomáhala by som sa jej čo najrýchlejšie pobaliť...
Prečo to píšem? Verím, že každá matka myslí v 1. rade na deti, ale niekedy si myslím, že to nie je vždy správne. Niekedy treba myslieť aj na seba. Lebo keď je matka šťastná a spokojná, sú také aj deti.
Nechcem radiť, aby si manželstvo hodila za hlavu. Čo je medzi vami viete len vy. Nedaj sa uniesť ani romantikou začínajúceho nového vzťahu.
Dobre zváž, čo bude prínosom nielen pre tvoje dieťa, ale aj pre teba.
P.S. Moje deti náš rozvod znášali veľmi búrlivo (nie pre samotný rozvod, ale to správanie môjho ex manžela), ale teraz, po čase mi povedia, že som urobila dobre.
Presne som si spomenula na našich.Keď som mala cca 10 rokov, mama mala nás tri-dcéry, chcela sa rozviesť, ale my sme nechceli.S odstupom času, keď som bola vačšia a dospelá, som jej ja navrhovala toto riešenie, mama to vydržala a drží doteraz.....celých 22 rokov, čo ju obdivujem--pretože otec sa nezmenil k lepšiemu, čo ma štve, nič nepomáha, ani nepomohlo...Prajem všetkým, aby mali krajší život....a správne rozhodnutia!
Po čítaní takýchto príbehou mi je vždy akosi smutno na duši.Moji rodičia sú dlhé roky spolu v spokojnom manželstve.Ja mám manžela,ktorého by som tiež nemenila.Sme spolu 23 rokov a začína medzi nami láska.Deti odrastajú,máme viac času na seba,takže prežívame niečo ako prvú lásku.Nikdy som nežila v rozvrátenej rodine.Do problémov manželstiev sa dostávam len ako bútlavá vrba.Ked ukrývam známu pred násilným manželom a pomáham jej vybavovať výživné,a hladať vlastný podnájom.
Neviem ako by som sa ja zariadila.Ale asi by som tiež zo zlého manželstva odišla.Deti predsa vyrastú,odídu z domu.A kedy má matka právo na spokojný život?Súhlasím s Fanny100.Treba myslieť aj na seba.Deti časom pochopia prečo sa tak stalo.
Páči sa mi 
, keď sa majú ľudia radi, aj po tolkých rokoch, dopriala by som to každému:)Ja som vydatá rok aj kúsok a zatiaľ som spokojná nad mieru, čo mi aj mama hovorí, že ona by brala mojho muža hneď, keby bola mladšia.A mňa to občas mrzí, že ona to nemá tak, akoby chcela...ale mám ju rada, a ona to vie, dúfam má aspoň tročišku potom pokoj na duši 
Ahoj.Mam manzela,ktoreho by som nemenila. Sme spolu 4 roky- viem,ze to ni je vela,ale byvame v zahranici, museli sme si vela veci preskakat,no az ked dojde problem,vtedy sa ukaze, aky je tvoj partner. Zakazdym, ked bol problem, ostal pri mne stat a nikdy ma nesklamal. Uz ked bolo zle, rozdychali sme to za niekolko dni bez slov,ale porom sme to nevydrzali. Vo februari nam zomrel nas syncek a vtedy bud ostanete spolu alebo nastane odlucenie. Sme a chceme byt spolu,pretoze problemy zivot prinasa zakazdym. jedno ale chcem povedat, nikdy ma nesklamal, ani ked sme byvali u svokry, ani u nasich- vzdy stal pri mne. Nova laska predsa je horuca a az zivot ukaze. Velakrat je potrebne veci kut za horuca,ale to je trosku opacny pripad. Ak sa budes cely zivot divat len na syna - tak si sa obetovala pre syna. Skus sa pozriet a pocuvat, co chce tvoj vnutorny hlas, no jednoznacne by som sa neunahlila.
Niet na to rady, ale jedno je isté, rozhýbaj sa a urob niečo, na dvoch stoličkach sa dlho sedieť nedá a ver, že by to bolo aj ťažké. Každý má právo na šťastie, ja som rozvedená a predsa ani v ďalšom vzťahu som nenašla veľkú oporu, skôr je to naopak, každý ma vidí a berie ako silnú, ktorá všetko nakoniec vyrieší. Takže ťa chápem a viem čo prežívaš. Aj ja som to po deviatich rokoch vzdala, nie neľutujem že som s rozviedla, toto bolo najlepšie rozhodnutie, ale zrejme nie som stavaná pre šťastný život. Držím palce a objímam, nech sa všetko vyrieší tak, aby ste boli aj so synčekom spokojní.
Ja po tých rokoch som zistila, že ak ťa nechcú svokrovci, treba utekať, lebo po čase aj syn sa dá na ich stranu.
Dievčatá, ani si neviete predstaviť, ako veľmi ma potešili Vaše názory. Plne si uvedomujem, že na dvoch stoličkách sa nedá sedieť a ani to nechcem...preto sa chcem rozhodnúť, viem, že takto to ďalej nejde.
Ničí ma to a to doslovne, ale viem, že s tým musím niečo urobiť. Je to veľmi ťažké a budem dúfať, že sa mi to podarí sa rozhodnúť správne...aj keď netuším čo je správne v tomto prípade.
Moji rodičia sú spolu 35 rokov a ich manželstvo je krásne...asi preto to tak ťažko znášam, ja neviem....verila som, že aj my budeme šťastní, hm bol to len sen...
Nech už sa na to pozerám z akéhokoľvek uhlu pohľadu, viem že to treba riešiť a viem, že to nebude vôbec jednoduché.
Ellina, skús si prečítať toto: http://www.nanicmama.sk/ona-a-on/dlhorocny-vztah
Možno ťa tam niečo "osloví"
Ellina , ja som si tiež nevedela predstaviť, že sa niekedy rozvediem, keď sme sa brali myslela som si , že je to navždy. Nevyšlo to. Ale myslím si, že treba brať ohľad i na seba, deti vyrastú a ty zostaneš v absolutne nefunkčnom vzťahu, alebo budeš po boku milujúceho muža, ktorého si môže obľúbiť i tvoj syn. Veď môže mať svojho ocka rád a stretávať sa s ním ale môže súčasne mať rád i tvojho partnera. A šťastná maminka je pre dieťa dôležitejšia ako "zdanlivo normálna" rodina, kde chýba láska a súdržnosť.
ellina poradit neporadím ale drzím palce..a vitaj na NM..urcite sa tu budes cítit dobre..
a hlavne ja si myslím ze pocuvaj svoje srdce..ono ti urcite napovie co je správne..