Nič nie je náhoda...

Mala som 7 rokov keď som s malou kytičkou a školskou taškou na chrbte prvýkrát cupkala do školy. Veľké očakávania a strach sa mi miešali hlavou. Nevedela som čo ma čaká, ničomu som nerozumela. Jazyková bariéra bola dosť nepríjemná, hoci dnes sa mi to už nezdá také hrozné ako vtedy. Ísť medzi ľudí, ktorým nerozumiete ani jediné slovo je zvláštny pocit. Zaradili ma do 1.C triedy - medzi najslabšie deti. Dostala som však skvelú pani učiteľku. Trpezlivo viedla moju ruku, písanie mi teda nikdy nešlo. Ona praváčka, ja ľaváčka, takže si to asi viete predstaviť. Zošity boli vždy samý fľak od atramentu alebo rozmazané ako som písala. Vyjavene som na ňu pozerala, keď mi niečo rozprávala, lebo som jej nerozumela. Trvalo celý školský rok, kým som ako tak rozprávala po slovensky. Čítala som ako blesk, ale nerozumela som tomu, čo som čítala. Prvú pani učiteľku si asi zapamätá každý. Tak ako som si ja zapamätala tú moju.

Prešlo 30 rokov. Nedávno ma požiadali aby som v rámci môjho pracovného zaradenia chodila aj do domova sociánych služieb robiť tvorivé dielne pre seniorov. Najprv som si to celkom nevedela predstaviť, lebo vekový priemer je tam asi 80 rokov, predsa už aj zrak, sluch a motorika neslúži tak ako má, ale babičky ma veľmi milo prekvapili. Sú snaživé, úžasné a vyrábajú pod mojim vedením nádherné veci. Jednu babičku som si dlhšie obzerala, zdala sa mi veľmi známa. Nevedela som kam ju zaradiť. Až keď mi povedala svoje meno, tak mi svitlo v hlave. Moja prvá pani učiteľka! Tá úžasná, ktorú si zapamätá každé dieťa! Ona ma nepoznala, veď ani nemohla, 30 rokov ma nevidela. Medzitým som sa vydala, zmenila priezvisko, ktoré jej nehovorilo nič. Nepriznala som sa, kto som. Našla som doma fotku z 1.C triedy a keď sme mali o týždeň stretnutie, tak som jej ju ukázala. Spoznala ma aj podľa fotky aj podľa mena. Pamätala si ma. Za celú kariéru mala len jednu žiačku ktorá nehovorila slovensky keď nastúpila do školy a to som bola ja. Zo slzami v očiach mi povedala, že ona už vtedy vedela, že ja do 1.C triedy nepatrím, verila, že zo mňa niečo bude. Keď som jej porozprávala, že som skončila dokonca aj VŠ a bez väčších problémov, tak bola veľmi šťastná. Pani učiteľka je stále veľmi milá, vitálna, hoci už má rôzne zdravotné ťažkosti, stále sa snaží byť optimistická a veselá.

Nič nie je náhoda.....nastal čas, aby som jej vyjadrila svoju vďaku za to, čo pre mňa v živote urobila. Ona učila mňa a teraz učím ja ju. Chodí na moje dielne veľmi rada, nikdy nevynechala ani jednu hodinu a stále sa poďakuje za to, čo nové sa naučila. Je úžasná, budem si ju navždy pamätať, lebo je to moja prvá pani učiteľka. Tá, na ktorú sa nezabúda.