PaBe,neboj sa tvoj syn to zvladne.Viem ako sa citi tiez som bola taky mamin cicik,nikdy som nechcela chodit na prazdniny,tabor to bolo v mojem mysli nieco strasne.V skole prirode som bola ako tretiacka,do teraz mam v pamati ako som strasne plakala ked som nastupovala do autobusu.Deti boli rozdelene do dvojic a ja som mala sediet so spoluziackou lenze ona si sadla s niekym inym.Potom sa ma ujali dvaja spoluziaci a cela cesta bola super.Skolu v prirode som si uzila mali sme karneval,rozne vylety a vykecavali sme do noci co sme doma samozrejme nemohli.Celu dobu tam som sa drzala ale ked som prisla domov zase som plakala ked som uvidela rodicov,prislo mi luto,ze som bola prec.Zase som potom dlho nechcela nikam chodit.Tak to bolo aj s taborom,aj prazdninami u tety.Prelomilo sa to az na strednej skole to by ma nasi najradsej uviazali.Neboj sa o syna on to zvladne,ver tomu,ze tam budu mat taky bohaty program,ze nebude mat cas smutit.Pri luceni urcite potecu aj slzicky[ale to musia inac by si si mohla mysliet,ze ta nelubi}Ja si s odstupom casu myslim,ze nasi mali na mna trosku viac tlacit mala by som viac zazitkov.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ešte ma napadla jedna úsmevná príhoda v súvislosti so školou v prírode...moja mladšia dcéra tam šla - neviem už či bola druháčka alebo tretiačka. Samozrejme slzičky a všetko okolo toho. Keďže to bolo len 20 km od nášho mesta, sľúbili sme jej, že ju v strede týždňa prídeme pozrieť. Tak sme tam jeden podvečer prišli - dcéra len vybehla von asi na 5 minút a potom zahlásila, veď je nemám čas, začína nám kvíz, zakývala nám a zmizla.
. Najťažšie bude urobiť tento prvý krok. Potom, na druhý krát, to už pôjde samo.
...tak hádam Ti to pomôže, moja rada je len teoretická, lebo ja mám obe staršie deti asi typu
...zato ja, aj teraz keď ich niekam vyprevádzam, mám slzy v očiach
, akonáhle ale odišli, bolo všetko zase OK
. Mali sme šťastie na pestrý program a dobré počasie. Dnes, keď majú deti telefóny je to úplne o inom, ako keď som ja bola ako dieťa 3 týždne v tábore a jedinýmkontaktom bola pohľadnica, keďže sme doma nemali telefón. Držím palce, aby to dobre dopadlo!
Sedím doma pri počítači,ale neviem sa na nič sústrediť.Pred nedávnom som písala o svojom nesamostatnom syníkovi,že má ísť do školy v prírode.No a ten čas sa blíži,dnes je už definitívne rozhodnuté,že pôjde,už to je aj vyplatené,ale ja na ňom vidím,ako má sám obavy z toho,aké to bude.Pôjde prvý krát,je na mňa dosť naviazaný a ja som hotová,keď stále rozpráva o škole prírode a má pri tom slzy v očiach.Keď sa spýtam prečo plače,tak on neplače,on len,že mu bude smutno,ale tie slzy tam sú a mne je kvalitne na nič,no on sa zároveň teší,ale aj sa bojí.tak ho podporujem,písali sme zoznam vecí,snažím sa ho navnadiť,tak mu dopredu kupujem také drobnosti,včera kefka a pasta,také spidermanské,cestovné balenie,ale on to prijal s takým otáznikom v očiach.Stále mi vraví,mamka,my to zvládneme,my to musíme zvládnuť,ale tie slzy v očiach ma bolia viac než hocičo iné.A ešte moje obavy znásobil tým,že mi povedal:Bojím sa,že sa mi niečo stane,alebo tebe,kým budem preč.No a toto mi opakoval už asi tri krát a ja som z toho kvalitne nervozna,čo keď to je nejaký ciťak,alebo čo,no nebudem si nič zlé nahovárať,ale dobre mi z toho nie je.Snažím sa fakt ho podporovať,opisujem mu,čo asi budú robiť,ako bude s kamarátmi,opakujem,nech sa drží pri pani učiteľke,nech pozorne počúva a dáva pozor a on mi na to:keď som nespadol zo Spišského hradu
.No aj tak mám strach,keď to tak smutne prežíva,že má odo mňa odísť,keď sú tam teraz tie slzy,čo keď už bude nastupovať do busu...Ja svoje obavy pred ním najavo nedávam,tvárim sa,že je to v pohode a tak to aj bude,aby sa nerápil.On sa tam teší,ale zároveň tie slzy,nejak mi to nejde do kopy.Chcel ísť sám,no neviem,či to nebola len frajerina pred kamarátmi.Bojím sa,aby to neľutoval,prípadne,aby mu to nejak neublížilo po psychickej stránke,lebo on je dosť citlivý.Neviem,je mi z toho akurát tak smutno 
.Ako to zvládnuť,ako mám vedieť,či je to pre ňho fakt dobrý nápad ísť do tej školy v prírode?