Už zasa

Ja sa na dieťatko v štyridsiatke teším a dúfam, že mi bude o rok-dva dopriané... Chcela som ti iba povedať, či si neuvažovala o tom, že ak sa tehotenstvo potvrdí, že je to práve preto, že žiješ prirýchlo a aby si fakt nemusela strkať tú hlavu do piesku je čas, aby si sa zastavila...
Je to síce vyčerpávajúce, ale celých deväť mesiacov sa budeš musieť najprv šetriť a myslieť na seba a bábo a necháš ostatných hýčkať sa...nech si opäť TY stredobodom tvojho sveta a je načase aby tí ostatní okolo teba krúžili...
Nepísala si zatiaľ nič o sebe, takže som možno celkom vedľa...ale dieťatko je v každom prípade dar....

Lubka, neboooj...to je len prvotny sok zo zistenia/moznosti...si iste sikula, ked mas tolko veci na krku, istotne zvladnes aj babenko - ved mas prax nechcem to zlahcovat, viem, ze kazda zena ma toho pozehnane, viem, ze Ti to naburalo plany, aj ja som tip, co rad vsetko planuje, tesi sa, ak veci idu podla planu a je rozhodeny, ked sa tak nestane...
predpokladam, ze ked si tehotna, vztah s manzelom je vporiadku, nehadz jeho reakciu vopred medzi negativne ocakvania, mozno prave on bude ocakavat babenko radostnejsie ako Ty
no a Tvoj vek...podcenujes sa...preco by si nemohla mat babenko??? - generacia starsia od Teba bude na Teba pozerat istotne inak ako sucastnici a mladsi, ale tak pozeraju na vsetky veci, co robime inak a inokedy ako to robili oni...ja budem mat 30, mame zatial jednu malu Zojku, ale absolutne sa na Teba nepozeram sposobom "boze, ta uz ma tolko a je tehotna...."
keby si nebola schopna mat dieta, neotehotnela by si, ale by si bola v prechode....
drzim Ti palce, nech to dopadne tak, aby si bola stastna...stale je tu moznost, ze je to len zmenou hormonov v prechode (tie pocity), ale ak skutocne si tehotna, je to pre Teba novy zaciatok, vela veci prezijes inak, nez si prezila pri starsich detoch a istotne sa prehadze aj rebricek Tvojich hodnot...nikdy nevies, jak sa nakoneic veci vyvrbia, skus na to pozerat viac pozitivne (viem, lahko sa pise....), nech si nepokazis zaciatok obdobia, v ktorom mozno najdes nieco velmi krasne
daj potom vediet, jak si dopadla u lekara....

nemam co dodat, uplne suhlasim s ivet a MM. Prajem vela odvahy

Lubi, ja len toľko, moja mama ma mala v 37 a otec mal 41. Nikdy v živote som nepocitovala, že je to zlé. A vieš v čom máš výhodu??? Že budeš večne mladá. Vidím to na mojich svokrovcoch a na mojich rodičoch. Rodicia uz maju cez okolo 60 a sú stále vitálni a plní života. Lebo majú mňa. Dieťa, ktoré je "tak neskoro", ich nenechá zostárnuť. A svokra? Má 42, posledná dcára má 17 a je z nej taká stará uschnutá žaba. Takže ste si možno zarobili na váš večný elixír mladosti. A ešte niečo. Nezahrabávaj sa pred tým. Veď je to nádherné obdobie. Vychutnávaj každú chvíľu. Možno je to poslednýkrát.

Pripájam sa k dievčatám. Ja mám tiež detičky neskôr.. /prvé 33 a druhé 36/...
A mala som obavy, že budem stará a pod...no tu sa celkom stratím a som ešte mladica... mnohé tu rodia veľmi blízo k 50, a poznám aj dosť žien, čo mali prvé dieťa po 40...
Asi to bude pre okolie riadne prekvapenie, ale každá senzácia trvá tri dni...
A naozaj to dievky predo ňnou veľmi trefne napísali...
Želám hlavne veľa pohody, kľudu a oddychu...

Tak ja som z tých čo som rodila svoje štvrté dieťa keď som mala 42, tiež som bola v šoku, hlavne kvôli tomu, že som nebola zdravotne v poriadku a brala som lieky, a nikto mi nemohol zaručiť, že sa to bábo narodí zdravé, riskla som to, nebola to prechádzka ružovou záhradou, ale ten pocit keď sa narodila Sárinka, krásna a zdravučka mi dalo zabudnúť na tie pocity v tehotenstve, ináč moje deti už boli veľké, a tak som sa mohla naplno venovať najmladšej a aj mi pomohli a brali ju ako bábiku na hranie, nebolo to jednoduché a ani teraz to nie je lážo plážo, ale ver mi, že to bude dobré. A manželová reakcia, keď vychováme tri , vychováme aj štyri, nemyslí si , že nechodil zamyslený, ale teraz sa jej tešíme a milujeme. Manžel momentálne pracuje v Blave a chodí každé dva týždne, ale fungujeme OK. Čiže všetko sa dá zvládnuť, hlavu hore a buď hrdá na svoje tehotenstvo, a pravdu má Lucka, citím sa mlado a vôbec mi to neprišlo, že som v takom veku rodila, veď dnes sa to už takto neberie, každý si žije svoj vlastný život a po 40 sa predsa život nekončí.Veď sama uznaj, že teraz 40 ročné ženy sú kočky, udržiavané vitálne a nie ako niekedy, keď boli urobené a zničené. Tak si vyber niečo z mojich slov pre seba. A daj vedieť čo bude ďalej.

...drž sa, myslím na teba...všetko je asi tak, ako má byť....

...ak si zdravotne v poriadku, tak z veku vôbec nemusíš mať strach- rodila som takmer pred rokom v 38-mich a doma mám 2 puberťákov -15 a 13...náš už 10-mesačný poklad nám všetkým dáva radosť každý deň...aj puberťáci by si už ani nevedeli bez neho predstaviť život, nieto ešte my s mužom...
...tak Ti prajem, aby to vyšlo tak, aby si bola hlavne ty spokojná...a súhlasím s dievčatami vyššie...verím tomu, že v našom živote nie je nič náhodné, ale všetko má svoj význam, aj keď nikedy ho pochopíme až oveľa neskôr...

Mozem sa len pridat. Zazila som nieco podobne - teraz som v 7 mesiaci a som rada, ze som sa rozhodla si to babo nechat. Mame 2 vacsie deti a ja som vzdy v 35 chcel este jedno - ale moja polovicka vzdy odmietala. 2 nam stacia a basta. Tak som sa s tym zmierila - ved mame 2 - to staci, nie? A nutit niekoho do 3, ak on nechce, nedavalo mi zmysel a ani som to nechcela. (Hoci kamosky mi hovorili, ze naco sa ho vobec pytam, ze to zalezi len na mne. Mne sa to ale zda ubohe a nespravne takyto "podraz"). Tak som sa zmierila a vrhla sa na karieru. Lenze sa to stalo - a ked som to zistila, bola som presne v takom soku ako ty. Prerevala som 2 dni, sla sa poradit s mamou, nevedela som co robit. Moj muz to vtedy nechal na mna - ci si to nechame alebo nie. Znie to sice ako alibizmus - ze ma v tom nechal samu, ale to by ste museli zazit. Nie-citila som to ako plnu podporu, nech sa rozhodnem akokolvek. Tak som sa rozhodla. A mam velke brucho, citim sa ako velryba a ten maly mimozemstan v mojom bruchu je strasne hyperaktivny. Ale je to uzasny pocit - citit ho v sebe a pozorovat, ako rastie, ako sa mu stikuta, ako kope. A moj muz sa s tym naplno zmieril. Priznal sa mi, ze hoci sam neveril, ze to tak bude, ale sa na to babo strasne tesi. A vsetci v mojom okoli sa tesia, hoci pociatocne reakcie boli dost rozpacite - jedina mam deti aj z mojej aj z muzovej strany. Cakalo sa, ze niektora z mojich sestier alebo svagrina je na rade. A tak vsetky veci, ktore som odkladala pre ne, sa mi teraz zidu. Nie je to sranda?
Teraz sa len Ty musis sama vyrovnat so vzniknutou situaciou, ostatne sa utrasie.
Daj svojmu muzovi a okoliu sancu a cas sa s tym vyrovnat a vsetko bude OK , uvidis.
A este jedna vec - neviem ani o jednej rodine, ktora sa rozhodla nechat si takehoto "poskrabka", zeby to niekedy olutovala. Naopak, vsetci si to pochvaluju, ze ich to stmelilo a dalo im novy smer a dovod byt spolu stastni.:-}

Siza, krááásne si to napísala, držím palce tebe, acibulke a ... všetkým nerozhodným maminám

Moja mamka porodila sestru keď mala 43 rokov. Ja som mala 14 rokov a strašne som ju zbožňovala a starala sa o ňu keď bola bábo. Neprišlo mi to hlúpe ani nič podobné. Tešila som sa na malú sesstričku. Len moja mamka sa hanbila. Hoci neviem prečo. Teraz je z mojej sestry skoro 15 ročná tínedžerka čo dáva mamke zabrať... prvé lásky a hnev a rôzne prejavy puberty.
Ale všetci ju milovali a bolo to najmilšie dieťa na svete. Pritulná a zhovorčivá....
No a mamka si ju nechala napriek tomu že mala už 4 deti. Sme 5 a stále je plný dom, ale na sestru nedám dopustiť....
Takže ak sa bojíš len reakcií okolia alebo manželovej, ver mi že keď bábo uvidí, stane sa jeho miláčikom. Môj otec najprv odmietal všetko aj mamu. Nerozprával sa s ňou a dával jej to za vinu. Ale akonáhle sa sestra narodila, otec zmäkol. A dodnes má výhody, aké sme my ako deti nemali. Takže samozrejme, rozhodnutie je iba na tebe, ale vidíš že sa to dá. A môže to byť aj super. Staršie decká pomôžu a predsa je to iné... vždy to má niečo do seba...
Držím prsty...

Už som tu na podobnú tému raz písala, ale napíšem znovu
Mám o 16 rokov staršiu sestru, mamina mala 39, takže som bola taký "poškrabok". Ako dieťa to ľahké nebolo, túžila som po mladej, peknej mamine ako mali moje kamarátky a zatiaľ, tá moja bola "iba" večne ustráchaná, vyčerpaná... časom sa však stala tou najpeknejšou maminou na celom svete, tie ostatné maminy zostarli a dcéry sa im boja povedať pravdu, zatiaľ čo tá moja sa stala mojou kamarátkou
A ako rada hovorí: bola som tým najvytúženejším dieťaťom (keď má žena 20, nebojí sa, alebo nepochybuje o zdraví svojho dieťaťa tak, ako v 40)(a vyšla im aj túžba po dcére, chlapca by už vraj nezvládli) a šancou urobiť veci lepšie (vyhnúť sa určitým míľnikom vo výchove)(ale zas z môjho pohľadu, vždy som si našla nejaký "prúser" ako svojich rodičov aj po 3 deťoch zaskočiť)
K dospelým súrodencom som si hľadala cestu dlho, nešlo o problémy typu:"my sme museli robiť toto..." alebo "my sme nikdy nemali...", na to už boli veľký a s vlastnými problémami (skôr som tie vety používala ja na netere a synovcov ) Išlo skôr o akúsi "vekovú priepasť" síce oni svorne tvrdia, že ma vždy ľúbili (ps: keď im naši oznamovali, že už "zase", brat na nich zhrozene pozrel s výčitkou, či sa zbláznili ) Ale ľúbili ma stále
A dnes už mám naozaj súrodencov Dorástla som ich
Tak z môjho pohľadu, niet pochýb a tie čo sú sú umelo vytvorené a celkom zbytočné...ja by som povedala, že je to akési riešenie puberty- puberťáci nie vždy ľúbia svojich rodičov a kým bude v puberte "poškrabok", súčastný puberťáci dostanú rozum
Tak takto trošku "odľahčene" a humorne to vidím ja

Dieťatko prinesie do života vždy niečo pekné. Je to dar, prijmi ho a teš sa na neho. Ono si ťa vybralo spomedzi všetkých mám na svete, lebo verí, že budeš tou najlepšpou. Mám síce iba 33, dve detičky, ale stále túžim ešte po jednom. Pred pár rokmi mi ale muž už povedal, že on by radšej chcel kľud, keď sú tieto dve už väčšie. Je mi z toho stále kdesi vo vnútri smutno. Ale viem, že keby sa nám náhodou podarilo, prijal by ho. Myslím, že aj tvoj drahý po prvom šoku bude hladkať bruško. Mnoho vecí prehodnotíte a pritiahne vás to k sebe. Veľa starostí, ktoré sa ti zdajú dnes zlé, budú odrazu nepeodstatné a život bude veselší. Mám krsnú, ktorá sa vydávala ako 42ročná a v 43 mala dcérku, vytúženú a dodnes si myslím, že nieje šťastnejšieho dieťaťa. A krsná...mám pocit, že s Jankou sa pri nej zastavil čas. Dnes má dospelú dcéru, ale ona omladla. Popremýšľaj o tom ešte a daj možnosť aj mužovi, možno ťa jeho reakcia prekvapí...

Tak ako? Sme zvedaví Ľubi. Čo ti povedala tvoja dušička a čo mužík...