Su na seba ako psy

dam ti moju predstavu, co je asi vo veci.
starsi surodenec je vo veku, ked si uz formuje svoju osobnost (nastup obdobia vzdoru). mladsi kopiruje.
starsi si upevnuje postavenie v rodine, istotu, ze mladsim nie je ohrozeny. mladsi kopiruje.
mladsi zrejme moc hovorit nevie a tak sa mu tazsie presadzuje, okrem hlasitych prejavov svojich prav. snaha o prezitie vo svorke.
neostava ine, ako si na iste obdobie vyhradit cas len na deti (domacnost a zvysok zivota len z periferie - napr. nachystat si jedlo v noci, ked budu spat, lebo cez den budes musiet byt s nimi a v strehu). sediet s nimi v izbe a dohliadat na ich hranie, vzajomne interakcie, hrat sa s nimi, kazdu hadku hned krotit v zarodku. trebars ich aj na kratku chvilu, ak nebudu chciet prestat, poslat kazdeho do inej izby bez vytuzenej koristi. tu im zhabat. ked sa upokoja, vratit sa k nej a skusit medzi nimi vytvorit dohodu o pozicani alebo, ze kazdy bude mat svou vec, ktore si mozu vzajomne vymienat. a mat na to pevne pravidla. ak po vrateni z izolacie zase nastane do piatich sekund ta ista zvada o tu istu vec, zase izolacia na upokojenie.
casom urcite pochopia, ze veci sa daju riesit aj inak ako zurvalou bitkou. sami od seba ale na to nepridu. bud to casom odkukaju od teba s manzelom, ako vy riesite veci, alebo sa to naucia od kamaratov v skolke a vonku. ale dovtedy budes musiet znasat kohutie zapasy v dome, ak pre to nieco neurobis.
no a vela trpezlivosti.

Magdarka,ja mám tiež medzi dvoma synmi rozdiel 1,5 roka a ešte okrem nich ďalších dvoch.
Keď som priniesla domov najmladšieho z pôrodnice,myslela som si,že sa už nikdy kľudne neusadím na gauč,bez toho,aby ma niekto stále "nepotreboval".
Ja som chlapcov prakticky od narodenia učila,aby sa medzi sebou naučili vychádzať hlavne v dobrom.
Keď si starší 1,5 ročný syn sadol tak blízko mladšieho-novorodenca,ktorý bol na mojej posteli,lebo som ho prebaľovala,hneď som mu pekne vysvetlila,aby dával pozor,nech malému nesadne na ručičku,lebo to ho bude bolieť.Starší sa usmial,ja som chytila mladšiemu ručičku a pohladkala som ho ňou.Vtedy mu dal starší pusinku...
Pobijú sa aj naši medzi sebou,aj sa pohádajú,ale nie je to tak často,vedia sa ospravedlniť jeden druhému,držia spolu,vedome si naozaj neubližujú.
Mala som s nimi všetkými veľa roboty,bordel bol skoro stále,nestíhala som nič okrem varenia a prania,ale som si povedala,že keď vyrastú a nebudem sa musieť za nich hanbiť,pustiť ich samých "do sveta",potom si upracem.
Deťom treba všetko od malička rozprávať,hneď od narodenia.Ty máš možno pocit,že ti nerozumie,ale nie je to pravda,rozumie,vie veľmi dobre čo od neho chceš.Len skúša tvoju vytrvalosť a keď nebudeš dôsledná,tak ani do puberty nemusíš čakať,budú s tebou cvičiť už teraz...a to ti povie každá mama,čo má staršie deti,je nás tu dosť takých.
Ja to vidím v škôlke,v škole,už tam nevedia rodičia čo s deťmi,aby poslúchli,tak preto,aby nebol cirkus,radšej ustúpia a to je podľa mňa najväčšia chyba.Pretože rodič určuje pravidlá.

Magic, Fidorka - súhlas od vrchu po spodok

aj medzi mojimi chlapcami je rozdiel len jeden rok. Takmer kazdy mi od zaciatku vravel, len pockaj mas chlapcov, ako sa budu bit. A teraz? Vsetci sa cuduju, ako je to mozne. Moji chlapci sa nebiju. A nedovolia ani, aby niekto iny udrel ich brata. Od narodenia som im vstepovala, ze sme rodinka a vsetci sa lubime a nesmieme si ublizovat. Ked dieta udries, je jasne, ze skor ci neskor ono udrie teba a aj ludi okolo seba. Detom sa treba vela venovat. Nie je to lahke, niekedy zistim, ze obed nie je dovareny ani tretej poobede a ja som si sedela pri chlapcoch na zemi a hrali sme sa s autickami. Tiez sme nekupovali ziadne hracky dvakrat, aby mali obaja rovnake. Jednoducho, ked chceli obaja tu istu vec naraz, tak som ju zdvihla ja a povedala som, ze bud sa podelia alebo ju nedostanu. Deti nie su hlupe, len malicke.

Mne praskli nervy raz tak,že vtedy dostal syn po zadku.Ale keby som nebola nervózna pre niečo iné-za čo on vôbec nemohol,tak ani to sa nestane.
Aj mňa naše deti privádzajú niekedy do zúfalstva,vtedy ale "rátam do tisíc",musím sa jednoducho ukľudniť,už som na to dávno prišla,že čím tichším hlasom a kľudnejším tónom idem na nich,tým viac ma počúvajú a ešte viac sa na nich nalepí,to čo chcem ja.
Najstarší syn bol od malička superhyperaktívne dieťa,druhý bol ukričaný tvrdohlavec,tretí je najtvrdohlavejší zo všetkých a najmladší sa len snaží vydobiť pozíciu uznávaného,dobieha tých starších (a v niečom ich aj predbehol)-ale na všetkých platí jedno:kľudné a milé slovo.
Bitkou sa nič nevyrieši Magdarka,nehovorím,že svoje deti otĺkaš,myslím to teraz všeobecne.
Ale keď povieš svojej dcére:Nedaj sa,veď mu capni aj ty...nehnevaj sa,ale potom sa nečuduj druhý krát,keď sa pobijú aj bez tvojho zvolenia.Oni nemôžu predsa sami od seba vedieť,kedy ti to urobí radosť a kedy ťa to nahnevá.Na jednej strane dcéru učíš biť sa a potom ju za to hrešíš.To ju len mýliš.Musíš si sama určiť čo chceš od nich,buď tak,alebo inak a potom trvať len na tom jednom.

magdarka, pred casom som aj ja riesila dianie okolo syna capnutim alebo pohrozenim. nebolo pre mna horsie ako neustale komentujuce ci papulujuce deti mojich znamych - podla mna NEVYCHOVANE.

no rucim ti, ze ak si co len trosku vnimava, tu sa na teba nalepi tolko impulzov na premyslanie, dobrych rad a roznych pohladov - co ti bude velkym prinosom. suhlasim s ostatnymi dievcatami. a napokon, moja vychova (vychova seba samej), je tazsia ako vychova synova - pretoze vychovavam inak ako som bola vychovavana ja a tazko sa prekonava to, co je hlboko vrastene.

ked som si cosi studovala o vychove, dozvedela som sa, ze od polroka, je dieta vnimave na upozornenia a dokaze ich brat vazne. takze od polroka sa u nas zakazovalo, upozornovalo - i caplo. ci v domacom prostredi alebo na tulackach, latka sa posuvala smerom nahor a nebrala som dietko ako "babatko, co vsetko moze, ved je este malinke" ale ako "cloviecika, co este nevie, co mu svet ponuka". uz som zistila, ze sa to da aj inak ako capnutim a autoritativne, ale stale to plati, posuvat latku vyssie - a nielen dietatu, i SEBE

Neboj sa! To prejde...Ja som mala dcérky po roku a tiež boli na seba veľmi zlé. Teraz sú naj naj kamošky. Patrí to k veku. Ja s bratom sme sa tiež mlátili a vadili a teraz sa tak véééľmi ľúbime. Vyrastú z toho, len to chce čas. Vydrž!!! Držím palce...

moje deti sa nikdy nebili to si ani neviem predstavit neviem cim to je ale drzia spolu aj teraz vedia obhajit svojho za kazdu cenu som na nich pysna som rada ze ich mam

deti sa učia pozorovaním preto je dobré stanoviť pravidlá ,dodržiavať všetko čo sľúbiš (dôsledne)a veľa,veľa chváliť