Branecký

Asi ako každý, i ja mám svoj príbeh s prvým pitím.
Boli sme tretiačky na strednej, čerstvé sedemnástky, ktoré vyrazili zo školy na tri dni na branecký výcvik. Partia piatich kamošiek, ktoré si vydupali, že musia byť na jednej izbe i za cenu, že budú mať prístelky a nevyspia sa. No, ale kto by na braneckom spal?
Ešte doma sme sa dohodli, že si tam urobíme žúrku. Každá z nás mala za úlohu vziať sedmičku vína. Takže 5 krát 7 dcl. Dosť na päť chudých sedemnástok na tri dni.
Po príchode na chatu družobného podniku sme sa ubytovali, ale nevybalili. Veď na čo aj, domov to máme za pár. Deň ubehol ako voda a po večeri sme sa zavreli na izbe, hrali karty, jedli domáce klobásky a postupne otvárali vínko. To sme mali dobre uschované v našich nevybalených taškách. Už neviem, ktorej z nás napadol "prezieravý" nápad nechať si na druhý deň len jednu sedmičku, aby nám nebolo v autobuse zle. Občas sa v izbe mihli i iné spolužiačky a tak víno vo flašiach klesalo. Zato naša nálada stúpala. Smiali sme sa i kľučke na dverách. A potom začala drgavá vojna - drgali sme sa a ohadzovali tým, čo mala ktorá po ruke - vankúš, sveter, deka...
Okolo jednej v noci sme zaľahli a buvkali až do rána. Ráno sme sa zobudili a kamoška vraví: Baby, vyvetrajme, smrdí tu samé víno.
- To bude asi z tých prázdnych fliaš, vynesme ich, kým ešte nie je v chate pohyb, aby ich profáci nezacítili.
Tak sme sa dve schytili, že sa oblečieme a zahráme na komunálne služby. Silvika otvorila tašku a zhíkla: Baby, mne sa tu tá posledná fľaša rozbila. A to bolo červené!
Ľudia, to ste ešte nevideli, ona mala všetky šaty nasiaknuté červeným vínom. Uterák, biele legíny /vtedy boli módny hit/, tričká vyzerali ako batikované, rifle - no komplet všetko okrem pyžama v ktorom spala. Pokúsili sme sa to vyprať, ale výsledkom našej snahy bolo akurát to, že veci boli mokré. Tak sme zase riešili, kam to zavesiť.
Nad posteľami bola kovová tyč, asi mala slúžiť ako garníža, tak sme tie krásne červeným vínom batikované šaty a uterák prehodili tam.
Pred raňajkami prišiel profák, pozrieť, či sme nezaspali. Keď uvidel tie veci spýtal sa: A to je čie?
- Moje, odpovedla Silvika. To my máme doma skoro všetko také.
Profák odišiel a my sme chúďatko Silviku s veľkosťou 34 obliekli do rifiel kamošky s veľkosťou 40. No strašiak do maku, ale aspoň nepáchla po víne ako majiteľ vinárskych závodov.
A tie batikované handry Silvika po príchode domov spálila v kotli. Len jej mama sa čudovala, akú má šikulku, všetky šaty z výletu si poprala sama .