Portugalsko - časť tretia - o emóciach

Ako tak pozerám na rôzne úlety z reality, doťuklo mi, že Portugalsko som vám nedorozprávala !
Dnes vám popíšem o najemotívnejších zážitkoch z pobytu.
So súťažou to mám 2 v 1 ...

HA! Akčné chvíle s mládežníkmi sme v zdraví prežili. A s vervou sa pustili do ďalších. Rovno na aute, ktoré sme si na nejaký čas prenajali z požičovne.

Zánovné mitshubishi bolo zárukou rýchleho presunu a všeobecnej pohody. Obdivne (a aj závistlivo) som so svojim polročným vodičákom sledovala sestru a jej odvážne vyrážanie na portugalské cesty.
Vybrali sme sa k oceánu, že okúpať sa, trošku poslniť a pooddychovať. Veď už bolo na čase !

Atlantik mi vyrazil dych. Svojou majestátnosťou, búrlivosťou a krásou útočil na moje emócie. Nádhera !
Povievala dokonca červená vlajka, kúpanie výrazne obmedzené.
No ja deva odvážna , nie veľmi uvažujúca, som sa rozhodla, že aspoň vlny otestujem.
Po rozpálenej pláži som spôsobne precupkala k vode.
Uffffff, taká ľadovica, až sa mi pred očami zatemnilo. Hrdinsky som zaťala zuby a šla ďalej.
Keď som bola vo vode po kolená, zazdalo sa mi, že mi dolné končatiny odumreli a vo zvyšku tela prestala cirkulovať krv.
Oceán burácal, vlny sa majestátne lámali o pobrežie. Famózne ... Stála som v ňom po pás. Normálne som cítila, ako sa všetko moje ženské ústrojenstvo mení na jednu ľadovú jaskyňu.
Brrrr !!!!
Ale ... nadýchla som sa a hodila sa v ústrety valiacej sa vlne.
Pchaaa !
Tá ma veru pekne zgrajfla, nadvihla, otočila a celou silou tresla späť na breh. Plavkové gaťky mi posunulo, s obnaženou prdelkou ma po zrnitom piesku omlátilo, do tváre šplechlo ďalšiu ľadovú vodnú smršť a ... nechalo ma tak.
Kuckala som z vody v pľúcach, lapala po dychu, naprávala si plavky hore aj dolu a pripadala si ako veľryba uviaznutá na plytčine, čakajúca na svoj skon.
Môj boj s vodným živlom našťastie nemal veľa divákov.
Zvyšok partie obďaleč úspešnejšie lámal vlny. Synovec s neterou mali vymakanejšiu stratégiu, výskali nadšením a spokojnosťou.
Doplížila som sa k deke a sklátila sa na ňu. V ten deň som už do vody nešla.
Ležala som, driemala, všetkými zmyslami nasávala plážovú atmosféru a pocit pohody.

A so sestrou sme riešili plány na ďalší deň.

Nedeľa, výlet do neďalekej pútnickej Fatimy.
Tak aj bolo.
S úmyslom, keď už budeme na takom mieste, aj svätej omše sa zúčastniť. Neter to tam mala omrknuté, nuž bez väčších problémov sme vyrazili.
Bol asi najhorúcejší deň nášho pobytu. Teplooooo, strašné teploooooo !!

Zaparkovali sme v dave áut a autobusov a vychádzkovým krokom sa vybrali na hlavné námestie.
Už najbližšie okolie pôsobilo úctyhodne. A trochu komerčne. Ale naozaj len trochu.
Neter nám ukazovala čo, kde, ako ... a referovala, čo sa dozvedela pri predchádzajúcich návštevách.

Keď sme prišli na samotné námestie, akurát kočila hlavná omša dňa.
Z katedrály zaznieval dunivý hlahol zvonov, šíril sa neopísateľne krásny chorálový spev a do toho všetkého zaznievali žehnajúce slová kňaza v rôznych svetových jazykoch.

Emotívny útok na všetky zmysly bol zavŕšený pri pohľade na povestnú Cestu bolesti, po ktorej sa v tej chvíli plazením vpred posúval handicapovaný muž.
No ja som nemohla viac !!
Srdce mi zovrelo dojatím, v krku navrela hrča a zaliali ma horúce slzy.
Zlomok sekundy som sa pokúšala všetko toto prekonať ... ale ... keď som zbadala sestru, že je na tom rovnako, mávla som rukou a uľavujúco sa rozplakala . Sestra tiež.
Zaskočená neter na nás pozerala, klipkala očami a ... hoc nechctiac, pridala sa do rumázgajúcej trojky...

V takomto pretlaku citov a pocitov sme svorne lovili vreckovky a mobily, a následne volali mamám, svokrám, mužom, deťom ... a v priamom prenose sa s nimi delili o neopakovateľne úžasné rozpoloženie srdca i duše ...