Vianoce a ich čaro...

Že máme písať o najkrajších Vianociach...
Ktoré mám vybrať? Tie z môjho detstva, pretkané spomienkami na vianočnú atmosféru a vôňu, mamine koláče, šalát a kapustnicu, viazanie saloniek a zdobenie stromčeka s otcom a sestrou, kým mama chystá slávnostnú večeru... neskôr žiariaci stromček a pod ním záplava darčekov, prácne rodičmi zadovážených v ére pomerne prázdnych obchodov...
Či prvé Vianoce s mojím, ešte len budúcim manželom, keď sme si spolu uvarili našu prvú kapustnicu a rybku...
Či prvé Vianoce s našou milovanou Evičkou...prvé Vianoce s naším milovaným Samkom...
To sú spomienky, hlboko ukryté v mojom srdci.
Je tam aj spomienka na Vianoce, keď na Štedrý deň ráno v roku 1977 rokov(to som mala 9 rokov), prišiel môj ujo, manžel mojej krstnej mamy a priviedol k nám moje dve sesterničky. Odišiel do pôrodnice za svojou žienkou a po pár hodinách prišiel s nádhernou správou: narodil sa malý chlapček, pokračovateľ rodu .
V mojich spomienkach je aj Štedrý večer v roku 1980, kedy zomrela naša prastará mama. Vzácna žena. Dožila sa krásnych 82 rokov a to, že zomrela práve na Štedrý večer, vnímam ako jej priviléegium.
Vianoce 2009 sú v mojich spomienkach zapísané tmavým písmom.
Moja mama skolabovala a Štedrý deň (aj nasledujúce 2 týždne) strávila v nemocnici. Písala som o tom aj tu, na stránke.
To boli Vianoce, kedy som zasa raz precítila silu nášho rodinného zväzku. Silu puta, ktoré nás spája. Dnes sa teším z toho, že moja mama je relatívne fit, že vymýšľa, čo bude piecť, čo uvarí, keď sa na Božie narodenie celá rodina zídeme.
Tak neviem, ktoré z mojich Vianoc sú tie najkrajšie.
Všetky majú svoje čaro a svoje posolstvo. A ja sa teším, že si ich viem užiť bez nervozity, bez stresu, bez chaosenia...Lebo viem, že sú o niečom úplne inom...