Večer,keď tichá hmla
ako smútok padá do vlasov,
vtedy zavriem oči
a v malý uzlík sĺz
viažem krásne spomienky.
Zrazu cítim tvoju teplú dlaň,
nežnú od šťastia.
Bolesť,tá dlhá štíhla ihla pravdy
prudko bodne do srdca.
Zaplačem.Tíško.Bez slov.
Ako v nemom filme,
ako v nemej groteske.
Obzriem sa
a v očiach mi uhádneš
plachý otáznik.
Obzriem sa
a rorpačito zbieram
krištáliky lásky.
Jeden..dva..milión..
Dotýkam sa malých bodiek vzduchu.
Vnímam ich útlu ľahkosť na tele,
jemnú ako tvoje bozky.
Ach,koľko si ich len daroval
mojim perám..
