Blogy používateľa carly

7.9.1996, 15,30 hod. bol deň, keď sa zo mňa, krásnej mladej slečny, stala krásna mladá pani.
My s manželom sme naposledy oslavovali naše piate výročie. Po ostatné roky sme si zvykli len večer otvoriť fľašku vínka a to bolo všetko.

Som žena, som krásna žena. Jasné, že som, mám na to vek, skúsenosti a ešte niečo, síce teraz rýchlo si neviem spomenúť, ale je to tam, skrátka mám na to, aby som to mohla tvrdiť. Obzriem sa doľava a vo veľkom zrkadle sa uvidím - že by som bola stará, škaredá, tučná? O nie, to bol len hlúpy letmý pohľad do zrkadla, už to nespravím. Môj drahý ma dostal do kolien, vyšiel z kúpeľne oholený, voňavý, so zreteľným náznakom mužných ramien (začal opäť cvičiť) a otvoril červené víno a nakrájal k tomu syr.

Stará známa a často používaná fráza. Veľakrát len tak. Dnes som si ju ale opäť potvrdila. Možno to neplatí na každého, avšak na mňa 100 %-ne.

Volá sa Marcela, ale my, ako som už niekde spomínala, ju voláme Marci. Dnes má sviatok, samozrejme, že sme jej boli vinšovať. Mám ju rada. Kedysi dávno som si nemyslela, že to raz niekedy poviem, chvíľu nám to trvalo, než sme si na seba zvykli, ale ja som tvrdohlavý býk a len tak ľahko sa nevzdávam.

Ani neviem prečo sa mi dnes pripomenula príhoda, ktorá sa mi stala pred dvadsiatimi rokmi. Bolo to tesne po revolúcii a ja som bola mladá, krásna a štíhla (to som aj teraz, ale tak inak). V obchodoch ešte nebol taký výber ako je teraz a tak mi moja mama, moja osobná Coco Chanel ušila krásny dlhý červený kabát, taký ako som videla na jednej americkej herečke. A tak som si v jeden podvečer, pamätám si bol ešte sneh, hrdo vykračovala v tom kabáte, na hlave som mala krásnu bielu kožušinovú čiapku z líšky a k tomu biely líščí kožušinový golier. Na nohách úžasné biele kozačky.

vykrikovala v rozčúlení kedysi dávno moja najmladšia, vtedy 6-ročná sestra, našej mame.
„Koho a čo som sa mala spýtať ?“ odpovedala jej prekvapená mama.

To mi vždy vravela mama, keď som niekedy v rozčúlení na niekoho začala nadávať a dodala som „bodaj by ...“. Snažím sa, ale nie vždy sa to dá a chce.

Nedávno sa mi dostala do rúk kniha pre ženy, kde sa píše, že vek je len číslo. Aj som ju začala čítať, a aj som ju po chvíli odložila. Nezaujala ma.
Nemôžem si pomôcť, ale pre mňa to bolo číslo (a obrovské) v 20-ke, vtedy som
si myslela, že mňa sa to nikdy nebude týkať a ženy už po tridsiatke boli

po približne 2 rokoch strávených čítaním NM som sa včera večer rozhodla
zaregistrovať. Neviem prečo mi to tak dlho trvalo, ale to je aj tak
jedno.

Mmám 41 rokov a dúfam, že budem mať možnosť sa s Vami
lepšie spoznať, aj keď s jednou z Vás som už mala tú česť - zdravím Ťa
Lydushka. Teším sa na to, že mnohé z Vás spoznám aj osobne.