Blogy používateľa annie

Móda to je niečo, čo mi bolo na míle vzdialené. Nikdy som nerozumela, ako sa niekto môže prehrabovať v časopisoch z ktorých na nás vyskakujú modelky s dokonalými postavami. Nechápala som ako niekto môže slintať nad novými čižmičkami a už absolútne som nepochopila, ako môže niekto za ne vyhodiť 150€ v akcii. Ja som bola taká sivá myš, obliekala som sa len do úplne obyčajných vecí - čiernej a sivej farby, chodila som nenamaľovaná, neupravená, vlasy zopnúť štipcom a vybavené. Mala som 96kg a naivne som si myslela, že s takou váhou nie je možné vkusne sa obliecť.

Mala som 7 rokov keď som s malou kytičkou a školskou taškou na chrbte prvýkrát cupkala do školy. Veľké očakávania a strach sa mi miešali hlavou. Nevedela som čo ma čaká, ničomu som nerozumela. Jazyková bariéra bola dosť nepríjemná, hoci dnes sa mi to už nezdá také hrozné ako vtedy. Ísť medzi ľudí, ktorým nerozumiete ani jediné slovo je zvláštny pocit. Zaradili ma do 1.C triedy - medzi najslabšie deti. Dostala som však skvelú pani učiteľku. Trpezlivo viedla moju ruku, písanie mi teda nikdy nešlo. Ona praváčka, ja ľaváčka, takže si to asi viete predstaviť.

Ahojte.

S radosťou vám oznamujem, že sa mi stal malý...alebo lepšie povedané veľký zázrak. Dievčatá, po 8 rokoch materskej dovolenky sa na mňa usmialo šťastie a v meste kde je viac ako 30% nezamestnanosť sa mi podarilo nájsť prácu. Dala som si len jednu žiadosť, pozvali ma na pohovor a vybrali si ma.

Počas druhého tehotenstva mi zistili zníženú funkciu štítnej žľazy. Od pôrodu som len priberala a priberala na váhe bez toho aby som výrazne veľa jedla, alebo sa menej hýbala ako predtým. Takmer 3 roky trvalo doktorke nastaviť ma na lieky tak aby hladina TSH nekolísala hore - dole. Keď moja váha dosiahla 90 kíl, zľakla som sa. Bola som ako slon. Pred pár mesiacmi som si vstúpila do svedomia a povedala som si: "Dievča, takto to ďalej neide!". Pustila som sa do boja s kilami. Cvičila som hodinu doobeda a hodinu poobede. Využívala som orbitrek, bežecký pás, chodila na zumbu.

Žienky, potrebujem trošku povzbudiť. V pondelok ideme prerábať bytové jadro, kuchyňu a chodbu - čiže polovicu bytu. Napriek tomu že sme si nič nenechali na poslednú chvíľku a s prípravami sme začali 2 mesiace dopredu, nejako mi nič nevychádza. O pár dní začíname, stále mi neprišiel obklad, dlažba, umývadlá, batérie....vraj to príde 7.3. Pred pár dňami som sa dozvedela, že firma u ktorej sme si to objednali je na tom finančne zle (objednávali sme to pred vyše mesiacom a netušili sme v akej sú situácii). Samozrejme sme dali aj zálohu, nie malú. Takže mi neostáva iné ako dúfať v dobrý koniec.

Milujem sneh, zimu, chlad. Odmalička. Napriek tomu, že som dieťa horúceho leta, patrím medzi tú menšiu skupinu ľudí, ktorí si hovoria "zimomilní". Zimu mám rada zo všetkým čo k tomu patrí. Čiže zo snehom. Hlavne nech ho je veľa. Viem, že sú kalamity, ľudia hundrú, cestári nestíhajú....ale napriek tomu milujem sneh, veľa snehu. Od radosti zo sneženia už niekoľko dní sama upratujem spred paneláka sneh, napriek tomu, že nemám službu. Strašne rada to robím, aj niekoľkokrát denne.