Sme novodobí nevoľníci?

Je to smutné, ale je to tak...keby sa "spojili" všetci a všetci aj trvali na tom, že takto robiť nebudú, tak by si to zamestnávatelia rozmysleli...lenže všetci nie sú, ako niektorí, ktorí sa dokážu "vzbúriť"...je veľa takých, ktorí sú šťastní, že majú prácu a zato aj nejakú odmenu-majú rodiny a potrebujú ich uživiť...keď som ešte nemala rodinu, tak som zmýšľala inak(vo firme to so mnou až také ľahké nemali, a kľudne som na rýchlo nepodpísala dodatok zmluvy, ktorú sme už mali mať dávno zakotvenú v zmluve-a to sme mali kontrolu!)...lenže už mám rodinu a preto, aby som ju uživila, tak neviem, ako by som sa zachovala teraz snáď sa s takým už nikdy nestretnem

Nerada, ale zapojím sa do debaty. Tiež som robila pre slovenského súkromníka vo vedúcej funkcii, samozrejmosťou bolo ťahať nadčasy, sobota doobeda, cez týždeň ráno o 5,30 hod. a večer o 19,00 hod. obchod zamknúť a odviesť tržbu do banky. Dokonca som takto ťahala na začiatku tehotenstva aj dva tri týždne v kuse. Prečo? Pretože inak sa nedalo. Zamestnávateľ o mojom tehotenstve netušil a ja som zas nemala odvahu mu to hneď zvestovať-hlavne, keď som to nemala ani ja potvrdené, prísť o prácu a živiť rodinu s dvomi deťmi, platiť účty, pôžičky... A z čoho? Čo mi sociálka vyráta? To jednoducho nejde. Tak som držala hubu a krok-teda, tú hubu tak celkom nie, veď diplomaciou a argumentovaním sa dá trochu posúvať, ale jedno je isté, po materskej tam už pracovať nepôjdem-po tom všetkom mi nepredĺžil zmluvu, aby som nemala na dobu neurčitú a prípadne mi nemusel vyplácať odstupné...
Druhý pohľad je na kórejskych zamestnávateľov-manžel pre nich robí. Je to zvláštna mentalita-iný kraj, iný mrav. Nie je to ružové,ale ako na život v inej krajine sa dá zvyknúť aj na "muchy" týchto zamestnávateľov. Navyše, keďže vie ukázať svoju šikovnosť, oni to zas vedia finančne oceniť. A pokiaľ ide o odbory, tieto spoločnosti ich vyslovene nemusia, radšej prejednávanú podmienky a problémy so zamestnancom ako s nejakou organizáciou. Pretože v tejto firme odbory fungujú tak, že riešia každú prkotinu, ktorá nevadí ani polovici zamestnancov, len aby rýpali, a potom sa čudujú, ak dostanú aj z vlastných radov po papuli, pretože sa v takom dusnom prostredí nedá dýchať.
Toť môj názor...
A na koniec, zamysleli ste sa nad podnikateľmi a ich odvodovým zaťažením, ak majú vytvárať zisk, zamestnávať ľudí, v menších spoločnostiach veľa priestoru na zvyšovanie platov nie je... i keď, kde je vôľa, tam je cesta

ach, este tak vychovat zamestnanacov k tomu - SPOLUPRACUJEME.

lebo casto sa stretavam s tym (a vsade), ze padla, je fuk, ze som nestihol vsetko, co sa malo stihnut, odchadzam.
budiz - mozno pri pase je to jedno, dorobi sa zajtra (hoci ani tomu moc neverim). ale ako vysvetlis nastvanemu zakaznikovi, ze tu dodavku dostane o den neskor, lebo zamestnanec proste ma padla a vybavenim este jedneho mailu sa uz nechcel zdrziavat (a zakaznik pritom mal dohodnuty termin u vyznamneho dalsieho svojho zakaznika, ktoremu teraz musi vysvetlovat, preco dodavka nepride na cas - nabuduce si radsej najde dodavatela, ktory je spolahlivy)?

strasne mi chyba pocit LOJALITY k firme. ano, mnohi zamestnavatelia to zneuzivaju.
obe strany sa maju co ucit.

ak vas napada, co vsetko by mohlo zamestnanca motivovat k vyssiemu vykonu, poradte. mne dochadzaju napady.

Georgina toto je téma, na ktorú už dlho myslím a sama som sa chystala časom o tom niečo napísať. Je mi často ľúto, ako sú ženy deprimované z práce, ktorá ich neteší, ale musia ju robiť iba kvôli peniazom.
Človek by mal robiť tú činnosť, ktorú dobre ovláda, má na to talent, robí ju s láskou a potešením. Nemal by ju robiť iba kvôli peniazom (odporúčam Posolstvo od protinožcov).
Žiaľ, naša civilizácia, náš systém nás tlačí a núti robiť prácu veľakrát ponižujúcu, frustrujúcu, stresujúcu, oberajúcu nás o voľný čas a niekedy i zdravý rozum
Keď sa takto trápime, zabúdame na veľa vecí tak dôležitých v našom živote, podstatných, nemáme čas na rodinu a na seba.
Pritom sme boli zrodení k tomu, aby sme život prežívali radostne, aby sme sa tu v tomto hmotnom svete zabávali (život má byť hra) a pracovali na svojom duševnom i duchovnom rozvoji.
Je však možnosť vystúpiť z tohto bludného kruhu. Ja som toho tiež príkladom. Odišla som z dobre plateného miesta, aby som sa mohla venovať len tomu, čo ma napĺňa, robí mi radosť (viete, že sa venujem liečiteľstvu). Zároveň sa nemusím báť o svoje materiálne záležitosti, nemusím mať existenčné starosti. Ako je to možné? Naše myšlienky sa nestrácajú, ostávajú vo Vesmíre a fungujú tak, že všetko, čo si vedome či nevedome prajeme, dostaneme (dobrá je kniha od Pierre Franckh: Ako si správne priať, vyšlo to kedysi dávnejšie v češtine, odporúčam).
Naše myšlienky sú (zatiaľ) nezhmotnená realita, ktorá sa časom zhmotní. Naše vedomie i podvedomie je veľmi silné, veď človek je jeden z najmocnejších tvorov vo Vesmíre. Len škoda, že veľa ľudí o tom nevie a miesto toho, aby vedome zaobchádzali so svojimi myšlienkami, sa stále trápi v nenávidenej a otrokárskej práci.
Bola by som rada a nesmierne by ma tešilo, keby každý jeden človek na Zemi pochopil zmysluplnosť existencie, keby každý jeden človek radostne prežíval jeho pobyt tu medzi nami, keby každý človek bol pozitívne naladený a nemusel sa nikdy trápiť

Dočítala som zaujímavú diskusiu, a podľa skúseností, čo mám ja aj väčšina ľudí v našom meste je bohužiaľ realita veľmi zlá. Áno, sme otrokmi aj nevoľníkmi firiem, ktoré tu vznikajú a aj zanikajú, alebo aj v tých, čo fungujú dlhšie. Tu funguje naozaj len to jedno pravidlo, makaj a mlč, alebo dovidenia. A za minimálnu mzdu samozrejme. Je to málo, veľmi málo, ale aj to je lepšie každý mesiac ako nič, lebo aj málo sa dá rozdeliť na tie najnutnejšie poplatky, ak to má človek pravidelne. A ešte dlho potrvá, kým sa niečo v tomto zdieraní zmení, lebo zákony síce sú, ale nefungujú tak ako majú. A ani vyhratý súd s firmou nezaručí vyplatenie dlžných miezd, aspoň u nás nie. Je to smutné, ale na východe je to tak.

tuto diskusiu uz citam nejaku chvilu. z tychto nazorov mi je asi najblizsi svetlanin - od pracovnej moralky zamestnancov, zdraveho usudku zamestnavatela ... ono sa to da, aj na severnom slovensku, aj s malym dietatom aj bez titulu. a normalna prac doba, nieco v odbore aky vas zaujima/naplna a relativna spokojnost s odmenou za pracu (iste by som zniesla i viac, ci? ).

od skoly mam 6te zamestnanie (2x BA pred materskou a 4x LM po materskej, kriza dala zabrat ).
3 skusenosti - nevyhovovalo, tak sme skoncili prac. pomer.
2 zam. boli ukoncene okolnostami - materska, krach podnikatela
a z toho siesteho vam pisem (mam povolene ).

nebola som vyberava - niet velmi z coho, no vzdy som nasla zamestnavatela, ktory poznal zakony, bol ochotny zamestnat slobodnu matku (jasne, v zivotopise to nie je, ale trojrocna prestavka este pred krizou a slobodny stav, pohovor ... a male mesto). zamestnavatel - podnikatel, prezil i skusobnu dobu, popretrhanu OČRkami (prve skusenosti so skolkou, drobec mal vtedy 2.5r) a v praci miesto mna sedel vtedy on. nebola som ziadna "tlacenka" ani kremese som nenosila.

ja som si vedoma svojich kvalit. vacsinou si bol aj zamestnavatel vedomy toho, ze aj ked drahsia kvalifikovana stala pracovna sila mu robi lepsie meno, ziskava stalych zakaznikov a nedoceneny pracovnik behajuci myslou po dalsich brigadach mu prinosom nebude.