Vianočný román č. 23

- Ahoj Mira, tu je Maroš.
- Ahoj mojo, všimla som si :) ČO potrebuješ?
- Nemôžem sa dovolať Nataši, prišla dnes do práce? Mohla by si mi ju zavolať k telefóne, lebo, vieš,my sme sa práve včera....
Mira mu skočila do reči, nechcela počuť ani jeden detail ich spoločného života, žiadne "my" počuť nechcela.
- Vieš čo, aj dnes v práci nie som, ale prednedávnom som volala s kolegynou a tá sa veľmi čudovala, že Nataša neprišla do práce, bez ospravedlnenia.
Maroša zamrazilo, čos a jej mohlo stať? Položil ´telefón bez pozdravu a bežal sa obliecť.
Mira myslela, že zošalie. Tak sa tešila, že aspon chvílu začuje Marošov hlas a on to tak pokašle.
Nevlaádzem už ďalej takto žiť, pomyslela si....

Maroš zúril, prebehol všetky obchody, miesta, kam obvykle chodila. Zavolal aj jej najlepšej kamoške. Nitko ju nevidel, nik o nej nepočul. Dokonca sa premohol a zastavil sa aj u Paľa. No zasa veľké nič. Ostala už len jedna osoba, s ktorou Nataša mohla byť a to ho riadne vydesilo... Jeho brat... Len nechápal, ako by sa stretli, keď sa vlastne ani nepoznali...

- Nataša! Nataša, preber sa, čo sa deje?
- Ja... ja.... nevládzem otvoriť oči.
- Je ti zle?
- Nie, iba nevládzem, chcem si ešte chvílu pospať.
Keď otvorila oči, bola tma.. Zasa... Kurnik, čo sa to so mnou deje? POmaly sa jej rozjasňovala hlavu, čo sa vlastne stalo. A kde je...
Peter, ked videl, že sa prebrala, hneď pribehol s pohárom vody.
- Mala by si tu ostať aspoň do rána.
- Nie, to neprichádza do úvahy! Neozvala som sa v práci a aneozvala som sa ani MAROšOVI, bude sa o mňa báť.
No vlastne ani nevedela, či sa mu chce ozvať. ČI ho ešte chce niekedy vidieť. NO majú spoločný byt, kopec spoločných vecí, po ktoré si k nemu bude musieť ísť. Tak strašne ju to boleo, že človek, ktorého milovala, ktorého opäť začala milovať, je taký strašný. Že s ním žila a vlastne vôbec ho ani nepoznala.
Nedalo jej to, že vlastne Ivetu berie už dávno viac ako milenku.

Vlastne, prečo ju to prekvapuje, ak dokázal oklamať a podviesť rodinu, matku aj brata, prečo by mal k nej byť úprimný?
Teraz už vedela, nže odíde... s ľahkým srdcom... Láska razom zmizla...
- Peter, môžem ťa o niečo poprosiť?
- Jasné, ak to nie je odvoz k Marošovi, tak ti splním všetko..
- Ach.... teda, ja by som si len chcela ísť zbaliť veci, naložiť ich do tvojho auta, a previezť pár blokov dalej, k mojim rodičom...