Vianočný román č.17

„ Určite si si istá, že to bol on?“ Vybafol na Natašu Maroš, len čo otvoril dvere na byte.
„ Ja neviem iste. Veľmi sa na teba niečím podobal. Najprv som si ho aj s tebou splietla, ale bol to vyšší človek. Dokelu, Maroš ja neviem.“ Hrýzla si Nataša nechty a netrpezlivo pobiehala po byte.
„ Pozri, dozvedela som sa, že máš nejakého brata len teraz pred pár dňami, vďaka nejakému dobrákovi, čo nám hodil tú fotku do schránky. Vieš čo Maroš? Mňa to prestáva baviť. Cudzí ľudia sa nám vlámu do bytu, hrabú sa mi tu v osobných veciach, dozvedám sa po 6tich rokoch spoločného žitia, že máš brata, rodinu ani nepoznám, matku som prvýkrát stretla v nemocnici a aj to sa ku mne chovala, akoby ma nielenže nevedela stráviť, ona vyzerala akoby o mojej existencií ani nevedela. Potom zistím, že si mal milenku a to všetko dokopy a za mesiac sú Vianoce a je to celé v riti a ja už nevládzem ....“ tresla dverami a nechala stáť rozpačitého Maroša pri vchodových dverách samého s jeho myšlienkami. Hodila sa do vankúšov v spálni a usedavo sa rozplakala. Hystéria pomaly z nej išla von cez slzy a keď zmáčala vankúš, vysilene zaspala. Nespala dobre. Mala zvláštne sny. O Ivete, o Marošovi, jej, Paľovi, Zdene a Mire. Celé to bolo také domotané. Cítila len úzkosť a keď sa so strachom zobudila, zistila, že v byte je všade tma a ticho. V svetlo derúce sa cez žalúzie ukázalo, že Maroš pri nej nespal. Trochu sa preľakla, lebo ešte nebol v stave niekam sám ísť, ale keď ho našla, že si ustlal na gauči pri telke, tak sa vrátila do izby.
Tá fotka. Tá fotka.
Už jej to dlho vŕtalo hlavou. V čase, keď bol Maroš v nemocnici, prišla jej do schránky obálka. Biela, bez adresáta a odosielateľa. Daj sa svete. Takých chodí. Raz je tam ponuka na super duper vankúš, raz na matrac, či pôžičku. Ale táto sa jej hneď zdala iná. Bola z kvalitného papiera a v nej niečo tvrdé. Hneď jej napadlo, že tam bude fotka. Zvedavo do nej nakukla.
Bola tam fotka mladých ľudí. Smiali sa. Stáli na pláži, za nimi bolo krásne more. Boli opálení. Nevidela im dobre do tváre, ale v jednom spoznala Maroša. Okolo bokov objímal Miru. Hej, tú Miru, čo strážila teraz každučký jej krok v práci. Hmmm .... aspoň konečne vie, čo spolu mali. Spolu s nimi bol na fotke ešte jeden pár. Muž o necelú hlavu vyšší od Maroša no s rovnakým úsmevom. Aj nosy mali také divne čapaté obaja. Majetnícky k sebe túlil krásnu tmavovlásku. A ona nechávala na ňom oči zakláňajúc mierne hlavu. Jediná nehľadela do objektívu. Mala krásny profil.
Na druhej strane bolo jediné slovo NEZABUDNI, Thajsko december 2004
Keď s tou fotkou zamávala pred očami Marošovi ležiacemu ešte na internom, vydrapil jej ju z ruky.
Keď žiadala vysvetlenie, koktal niečo o dovolenke v Thajsku. Bola to vlastne oneskorená svadobná cesta jeho brata. Tam ho aj posledný krát videli. Hej, tá tmavovláska je Iveta. A potom sa to na ňu valilo ako to Thajské tsunami. Zrazu vysvetľoval vzťah s Ivetou, o tom, aké to bolo pre ňu ťažké, ako sa roky nevideli až raz sa náhodou stretli v meste. Boli na kávu a dlho, dlho sa rozprávali. A ako vraj sama by mohla vedieť, že to medzi nimi istú dobu už neiskrilo a Iveta bola taká ... taká zraniteľná a on si s ňou zrazu mal toľko čo povedať, až to prerástlo niekam viac.
Ale však vraj sama nemá mu čo vyčítať. Paľo, Ivetin brat je tiež vraj riadne kvietko. A ktovie čo ona vlastne s ním mala a ako dlho. Veď si ho dobre pamätá. Podareného Ivetinho bratríčka.
Koniec, koncov ... napriek všetkým tým veciam, čo jej Maroš urobil, vyšla za tú zlú aj tak Nataša. A tak to nechala tak. Zamietla pod koberec a čučala.
Lebo v momente, keď si uvedomila, že by o Maroša mohla prísť, v momente, keď dopadol na tvrdý betón odhodený kamiónom vedela, že takto by sa to nemalo skončiť. Vedela, že mu odpustí. Aj chvíle s Ivetou, aj tie drobné klamstvá z toho vyplývajúce. A vedela, že by mu asi odpustila všeličo. Možno aj tú vraždu. Ak by bola v mene lásky k nej.
Ale ako to tak všetko začalo zapadávať dokopy, ako sa dozvedala nové fakty Marošovho života. Niekde vnútri sa jej začínala rodiť myšlienka, či ju Maroš vôbec miloval, alebo ich vzťah bola pohodlnosť z jeho strany.
S tou otázkou sa prebudila do noci. A keď zistila, že sladko spí, bez výčitiek svedomia, nočných mor, ktoré jej nedali spať, obliekla sa a vydala do noci.
Potrebovala sa rozprávať s Paľom. Nebral jej telefón a jej sa kopilo milión otázok na neho. Tušila, že by mohol byť ešte v bare. Nebolo to až tak ďaleko a potrebovala si vyvetrať hlavu.
Mesto spalo no napriek strachu, že by ju niekto mohol prepadnúť, ale však, čo by jej už vzal, sa vydala pešo tmavými ulicami. Aj sa jej zdalo, že ju niekto sleduje, nejaký tieň ako vyšla bránou zo dvora, ale skoro zahnala takú myšlienku. Mala iné starosti. Spriadala si otázky, ktoré chcela položiť Paľovi, ak sa s ňou vlastne bude chcieť baviť.
V tom sa na prázdnej ulici pred ňou vynorila vysoká postava. Preľakla sa, predsa len nikde nič a tu zrazu chlap. Ale v jeho chôdzi ako k nej prichádzal poznala niečo známe. Dôverné. To prihrbenie pliec jej bolo známe. Len nevedela odkiaľ.
„ Dobrý večer švagriná. Nemala by si sa túlať nocou tak sama.“ Keď mu svetlo z pouličnej lampy zasvietilo do tváre, bola si už istá, že je to muž, s ktorým sa zrazila cestou z práce.
Bol to Marošov brat.