Vlastimil Marek, Ona a on, Diskusie

Super som sa pobavila, spolužitie muža a ženy by bolo určite jednoduchšie,ak by sme niektoré veci brali s nadhľadom a občas pochopili humor druhého.A inak, humor je korenie života.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Je to "trefneee", situacia s trickom ako vystrihnuta zo zivota... naozaj som sa zasmiala, pobavila...
Nastastie uz som sa dostala do stadia, kedy na miernu agresivitu zo strany mojho draheho reagujem (samozrejme nie vzdy) usmevom alebo kludnym hlasom...
ale niekedy ho mozno este viac vytocim
V minulosti som sa snazila vysvetlovat svoj nazor, svoje dovody...aale v tej chvili to nema cenu, to akoby hrach na stenu hadzal. Lenze ja hlupa som za kazdu cenu chcela dokazat, ze mam pravdu... k nicomu to neviedlo. Teraz sme uz mozo konecne "dospeli" a prestali sme sa hadat pre hluposti (lebo vlastne nikdy sme sa nehadali pre podstatne veci, tie sa riesili s prehladom a dohodou) a do usmevu sa zvacsa vobec nenutim, same mi to pride smiesne a je po hadke

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

musim priznat, ze u nàs to byvavalo opacne, to mna vzdy drahy odzbranoval humorom a vela krat predisiel nepodstatnym hadkam ale co to som sa poducila uz aj ja

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Bolo to super, pripomenulo mi to historku, ktorú mi ten môj rozprával ešte zo svojho prvého manželstva - zabudol na kytičku k MDŽ, v robote sa samozrejme oslavovalo, kým sa dostal na cestu domo, všetko bolo beznádejne pozatvárané, na trase však mal Hlavnú stanicu a tak tam v bufete, otvorenom prakticky non-stop kúpil jediné, čo tam mali - zemiakové lupienky, ktorými potom obdaroval svoju vtedajšiu polovičku. Nebol pochopený, rovnako ako tie rezance a bolo mu to neustále vyčítané. Za chybu jeho "nebožky" ale teraz trpím ja - on od vtedy nejak nie je veľmi na darčeky a pozornosti (asi sa bojí opätovného neúspechu) a aj keď ja ho ubezečujem, že ja by som ho veru s lupienkami nevyhodila, ba naopak, považovala by som to za možno väčší dôkaz lásky ako kyticu (nezmieril sa s tým, že je všetko zavreté a neprišiel s prázdymi rukami), nič nezaberá.
A to u mňa sa mu podaril podobný kúsok,keď mi raz chcel priniesť kvety tiež v čase, keď kvetinárky už všetky spinkali, odtrhol mi v čierno čiernej tme noci nejakú "halúzku",ktorú pre nedostatok osvetlenia považoval za "trojružu" s púčkami - na druhý deň pri božom svetle sa ukázalo, že to boli tri ŠÍPKY , ale mám ich odteraz

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Elin, krasny blog si nasla.. ja na sebe pozorujem, ze ked vsetko slape ako hodinky, tak sa smejem aj na tych najblbsich vtipoch.. horsie je to, ked som unavena, vtedy naopak beriem vsetko ako kritiku a kritizujem spat..
O tom "casovom" zmyslani, tam som sa nasla.. VYTACA ma, ale fakt do nepricetnosti, ked ho o nieco poprosim a on mi povie, ze "za chvilu" Uz som skusala vsetko, raz ta jeho chvila trvala skoro dva dni a tak sa to zmenilo na to, ze v lepsich pripadoch veci radsej urobim sama a nemam "zachvilu" alebo to skonci tym, ze mu to opakujem stale a tym padom ho vyslovene "buzerujem" S tymto ale este neviem, co robit, uz som sa totiz snazila casovo prisposobit ja jemu, ale jednoducho to nejde
Ak mam vsetko stihnut a rada by som si aj oddychla, tak mi to jeho "za chvilu" akosi nezapada do toho "MOJHO casoveho planu" Tak... sem s radami

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

eifi
ja asi tiez pouzivam "za chvilu" dost casto len u nas to je potom tak, ze sa na mna syn pozrie s vaznou tvarou a skonstatuje: ale to bude (velmi) dlho trvat, vsak ? No a mam to .... asi najhorsie na tom je, ze on est nema moc predstavu casu a toto slovo si fakt spaja s dlhsim trvanim takze vies, mozno majeta v maldosti ktosi naucil

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Svetluska... ze by som preskumala rodinne "zaklady"? Teba bude tiez v buducnosti niekto skumat ved pockaj

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

eifi,
ako by som o sebe citala, v casoch davnych pradavnych...

nuz, asi bude treba pockat na mudre rady od inych, ja ziadnu nemam - riesila som to celych 13 rokov manzelstva, potom, ked som naozaj nevedela, co dalej, ako este by som mohla, ked som uz bola fakt bezmocna... tak som to vzdala. Celkom a uplne. Prosto som sa zmierila s tym, ze zijeme kazdy v inom casopriestore. Ako ukazka: manzel hra F-1 na pc (cele poobedie),ja som v predajni. Vravi synovi : a potom mi povedz, ked bude pol siestej, pojdem autom pre mamu... No to asi nepojde, odpoveda syn, je tristvrte na sedem...

... zhruba rok to trvalo, kym som samu seba presvedcila, ze vlastne aj tak nemam ziadnu stopercentnu zaruku, ze ak niekam ideme, urcite prideme nacas (vzdy sa moze stat nieco nepredvidane) a ze v konecnom dosledku je vzdy lepsie prist neskoro, lebo manzel sa "pozabudol", nez keby sme meskali kvoli urazu alebo havarii... a odkedy som sa prestala kvoli casu stresovat, nejak sme sa "zosynchronizovali". Tam, kde sme mali casove rozdiely v hodinach ("O pol hodinku som spat" - a vrati sa o 6 hodin, s usmevom, v pohode...) je to teraz tak v rozpati 5 minut...

... a co sa tyka nejakych tych "veci v domacnosti"? Odkedy som samu seba presvedcila (po tom, co som na odstranenie stareho nateru zo stoliciek cakala 7 rokov - striedavo trpezlivo, netrpezlivo, s prosbami, vycitkami...), ze ak nieco nebude zivotne dolezite o 50 rokov, tak to asi nemusi byt az tak dolezite ani teraz, je to pohoda. A vsetko je spravene neporovnatelne rychlejsie - a bez hadok...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Hej, súhlasím, Elin, vo všetkom!

Akceptovať partnera takého, aký je. A opačne - od neho chcieť len to, aby aj on akceptoval mňa... A potom to ide všetko tak akosi - samé od seba...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Elin, tak som si asi precitala, ako to bude prebiehat v mojom zivote co?
Ono, ja si pamatam, ked mi to iste hovorila mama a ja som jej vzdy odpovedala, ze "Hned" a ona mala nervy a ja som sa casom akosi naucila radsej veci urobit a potom mat klud a nevidiet mamu taku akusi "utrapenu"
Ak mame niekam ist, tak mi to nevadi, to som naucena z domu od mojho tatina, ze vyrazime za 5 minut a v preklade to znamena za 2 hodiny
To, co neviem vyslovene "prezit" je to, ked varim, ci uz veceru alebo obed a jedine, co on "MUSI" je sadnut si k stolu a jest... namiesto toho, ked je to uz pripravene, tak pocujem "za chvilu" a mne je z toho smutno.. lebo sa s tym clovek vari, je to teple a on pride, ked uz je to studene uz som skusala volat ho aj 15 minut skor, ale aj tak sa mu vzdy podari jest veci studene.. obcas dokonca sam, lebo ja odmietam jest veci studene ked som si ich navarila tepleeeeeee ale nejako sa asi "naucim" JA "coordinovat" nase casy

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Alebo aj nie, ja som v tomto úplne zlyhala, spoločne jeme všetci naraz snáď iba na Vianoce (teda, aby som neklamala, včera sme tiež ), ale inak to je dosť chaotické, tiež keĎ je jedlo hotové a zahlásim "ide sa jesť" tak sa trúsia jak ...
Lenže tí moji dokonca málokedy bývajú všetci naraz doma.
A to počkaj hneď, to funguje samozrejme aj u všetkého iného, nielen pri jedle

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

eifi,
tak presne toto sme riesili prednedavnom. A az teraz som KONECNE pochopila, ze u nas nie je problem v tom, ze by si manzel nevazil, ze jedlo pripravim a naservirujem, (prip. teraz aj prinesiem do izby - sme na ubytovni a radsej nejeme v kuchyni, kde nam cudzi ludia komentuju obsah taniera), ale na rozdiel odo mna, co mam rada teple jedla teple,on aj tie ma radsej studene... no ked si vezmem, ze toto mi povedal po 21 rokoch spoluzitia!!!

... a ja teliatko,som sa cele roky stresovala, potom dalsie roky neriesila a teraz pochopila, co som sa mohla normalne opytat hned na zaciatku... a cele roky si myslim (a dokonca z okolia dostavam potvrdzujuce reakcie), ze som celkom inteligentna zena so zaujimavymi nazormi a schopnostou citlivo vnimat potreby inych ludi... sa normalne cervenam, ked si na to spomeniem...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Síce sa doporučuje, že rodina by mala občas sa najesť spoločne (vraj to utužuje), ale povedzme si, realita často iná. U nás doma sa to podarí len zriedka a nevadí mi to. Jednoducho každý máme iné "trávenie". Môj muž je večerný až nočný vyvárač (syry, varené kolená o desiatej večer, a tak, fajne ale ...občas zobnem). Kto by s ním už potom držal krok. Čo ma serie, večer chcem mať kľud, vyvetrane a on so svojimi výparmi a kopou riadu to spestruje, ale ak sa v tom vyžíva nech varí (bože len nech aj poumýva, nemožné). Zo začiatku som mala tendenciu že spoločne, ale časom ma to prešlo a dalo mi to také výhody, že čumím. S deťmi sa to snažím časovo ešte ukočírovať, ale ináč na tom nebazírujem. Každý jeme čo chceme a kedy máme chuť. Aj sa nám podarí občas spolu zaraňajkovať, zaobedovať v nedeľu a tak.
V jednom mám (aspoň mne to tak príde)oproti svojim kamarátkam výhodu. Môj muž rád varí (oni M najradšej špecialitky, my Ž klasiku) a to je paráda. Ja nechápem (v podstate chápem ak muž v kuchyni je ľavý, nenechá ho umrieť ),že je veľa žien, ktoré denne obsluhujú svojich manželov ako ich mamičky. Položia pred neho, zoberú ak dojedol, ful servis bez výmeny úlohy. Je rozdiel variť lebo to pre rodinu rada urobíš, ako keď sa to začne brať, veď to je tvoja povinnosť. (bože trepem po toľkých rokoch variť denne z lásky )

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

To je ako keby som to sama napísala
Ja mám tiež výhodu, že muž sa občas posaví k sporáku, máme dokonca jedlá, ktoré varí výlučne (rizoto, guláš) on a keďže na strednú chodil na hotelovku, tak ho občas vyslovene vyprovokujem: .."máš na to školu "..
Upratať po varení som ho musela vyslovene naučiť, ale dnes je to už celkom slušné, zato horšie to vyzerá, keď varí staršia dcéra (inak, mám šťastie, v kuchyni sa vedia obracať obe), tak to je ako keby varili dvaja chlapi.
Jediný, kto sa zatiaľ ešte u nás doma za sporákom "neprezentoval" je syn - a to chodí 2 r. na strednú potravinársku, smer kuchár . Tvrdí, že na praxi má toho dosť.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Človeče, ako sa ti podarilo to s tým riadom, sem s tým. Vždy mu poviem, kvalitný kuchár po sebe kvalitne uprace kuchyňu. Nezaberá. Občas (jeden pokus z 5) mu ostanú sily na povrchné umytie, pec sa do toho u neho neráta (mastnota sa archivuje). Ja prídem po tom všetkom do kuchyne a už bez rečí (naučila som sa, poviem si bud rada že ťa neotravuje som hladný ako iní M) a pekne si to poumývam. A tak je to dokolečka (občas sa vzopriem), ale ak mám rada čistú kuchyňu tak "babo rob si".

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

No myslím si (neviem to naisto), že práve ten dcérin neporiadok ho primäl k tomu, aby sa zmenil on - totiž do vtedy to bolo tiež tak ako píšeš ty. No jemu hrozne vadí neporiadok, len starať sa o to aby nebol (to nehovorím upratovať, ja to myslím doslovne, správať sa tak, aby som zbytočne nerobil/-a bordel!!!) to už teda nie
Takže keď sa dcéra začala chytať varešky a nechávala za sebou tú ekonečnú spúť, asi mu to trklo, že veď niečo podobné aj on robí/robil. Nehovorím, že je to dokonalé, treba ešte občas mniečo "dotiahnuť", ale napríklad už vie aj to, že ak doje posledné sústo z nejakého hrnca, tak ak ho už nemyje (máme našťastie dnes už umývačku a až na extra veľké kusy dávam všetko tam), aspoň napustí vodu, aby sa to odmočilo.