Výťahová odysea - 2. časť

" Ale pani suseda, hádam nechcete to dieťa dať do auta bez autosedačky."
Do slúch mi udiera krv. Jasné. Vždy je nejaké "ale".
Tak a moje zoznamovanie je v háji.
" Pán sused, ja vám ukážem cestu. Veď ja robím v nemocnici. Chcete?" a už si sadá do auta na miesto spolujazdca.
Mrcha. Krčím plecami a pritískam si Olivera k sebe.
Milujem svoje dieťa. Taaaak veľmi ho milujem.
" Tak snáď niekedy inokedy," krčí plecami môj sused.
" Tak snáď, " usmievam sa aj ja.
"Keď si kúpite detskú autosedačku."
A je mi smiešne.
Cítim, že by sa som mnou chcel rovnako zoznámiť ako ja s ním. Ale niečo tu vadí. Žeby suseda?
Zavediem Olivera do škôlky a ja idem do práce.
Zasa tá istá práca....

Otváram dvere, zapínam PC a dnu sa vhrnie kolega.
"Teda babyyyy, ja sa z toho picnem...Včera sme boli na aerobiku a vedľa v posilke cvičil takýýýýýýýý kráááásny chalan, že som sa normálne božííínku nevedel sústrediť na kroky. Keď sme s babami skončili, ešte sme si dali v bare pomarančový džúsik a ako si tak cuckám, zrazu si ku mne sadol ON. No a tak som tam ostal kvôli nemu sedieť a nestihol som ísť ani na obočko!!!!"
Prečo niekto nemá problém sa zoznámiť a ja áno?
Prečo JA som vždy tá, ktorá nevie pri niekom kto sa jej páči pomaly ani hubu otvoriť. Bože prečo ja?
" Bože Karči, ty si úžasný. Prečo sa vieš tak rýchlo s niekym zoznámiť a ja nie."
" Lebo si blbáááááá."
" Ďakujem. Presne toto som potrebovala počuť."
" Ja viem zlatíčko, ja viem. Kedy som ja mal tvoje boky, prsia a krk, cha! Aj ten včerajší chlap by si so mnou dal džusik. A možno nielen džusik. Bože sprav niečo so sebou! Kto sa má na teba furt kukať."
Usmievam sa, Karči je moja staršia sestra ktorú som nikdy nemala.
Vie nakopnúť, poradiť, pomôcť. Trochu drasticky prebrať k životu, ale to je on. Môj Karči.
" A poobede pôjdeme na nákup treba ti nejaké handry. V tomto vyzeráš NEMOŽNE."
" OK Karči, OK."
Vstávam a idem si uvariť kávu.
Bože, obleje ma pot. Čo to je? Bolesť.
"Je ti niečo si bledá ako stena," zachytí ma Karči. Akosi sa potácam. Je mi zle. Strašne. Brucho mi spaľuje prudká bolesť.
Prebehne mi hlavou jediná myšlienka - zasa mi praskla cysta.
"Karči volaj záchranku."
Karol zbledol ako stena a trasúcimi rukami vytočil 112 "...prosím, rýchlo, na Schurmanovu, kolegyni je zle....!"
Karči sa so mnou natlačil do sanitky a už letíme cez cele mesto....
Na príjme sestrička vypísala formality a mňa obostreli milosrdné mdloby...

Na druhý deň som sa prebrala na to, že ma niekto potľapkáva po líci....

"Síce netradičné zoznámenie na druhý pokus, ale ja som Alex Novotný, váš izbový lekár"
Usmieva sa na mňa môj nový sused.
Tak a teraz by som sa mala hanbiť za moje myšlienky.
Mala by som myslieť na moje dieťa, ale ja viem, že Karol sa o Olivera dobre postaral. Určite mal aj teplu desiatu. Karči bude zas mať hubu na fazuľku, lebo nestihol to obočko, ale nech.... A ja teraz myslím na to na ako oddelení ležím. Gynekologia. Bože on je doktor.
Môj doktor!!! Preboha!!!! Tak o tomto mama vždy hovorila, keď vravela, aby som mala čisté nohavičky, že by sa mi niečo mohlo stať. Čo, nohavičky čisté boli....ale moje nohy nevideli dávno žiletku. Však je zima. A čo nohy, ešte ako – tak. Ale to ostatné.....
Teraz sa mi potia ruky a žaludok sa mi zviera asi tak ako, keď som poznala Oliverkovho otca. Alebo ako keď som zistila, že verejné pláže v Taliansku sú aj v noci fakt verejné a kúpanie bez plaviek sa veru neodporúča.
„ Ja som Simona. Simona Bohušová.“ podávam mu tú spotenú ruku.
„ Mali ste cystu na vaječníkoch. A tá vám praskla. Zachytili sme to včas. Poležíte si chvíľu u nás a potom vás pustíme, ak budú stabilizované výsledky domov do opateri vášho priateľa.“
Môjho koho? Aha Karči. Určite tu prenervačil celú operáciu.
„ Návštevy máte dnes ešte zakázané, ale syna vám nejako prepašujem na izbu lekárov,“ sprisahanecky na mňa žmurkne.
A ja som šťastná.
Netradičné ale celkom pekné zoznámenie. Až na ten jeho prvý pohľad na mňa – a tie moje neoholené ehm – nohy.

Ako sľúbil, Olivera mi prepašoval na lekársku izbu a za ním sa dnu vtislol Karči.
"Cicuš, tak tu máš nejké vitamíny, šampón, lebo vyzeráš vážne otrasne no a....."
sprisahanecky na mňa zažmurkal...."depilátor"
Schmatla som mu podávanú tašku z rúk, červená ako paradajka.
Alex sa smeje:
"Tá červená v tvári vám pristane"
Oliver na neho civí, nemá rád biele plášte:
"Ujo ty si doktor? Ale nedáš mi injekciu do jazyka, že? mamina mi stále vraví, že príde doktor a dá mi injekciu do jazyka"
Teraz už mám vážne pocit, že na mňa idú mdloby ako pred pár dňami. Jediný, kto sa výborne baví je Alex.
"No mamina" Smeje sa na mňa a cerí ukážkovo biele zuby. Je dokonalý ako vždy a náááááádherne voooonííííííí .
A Karči nechápe. Urazene zatiahne:
"Mno, vidííííím, že som asi navyše, cicuš, daj sa dokopy, nech stíham to obočko , poď Oliv, ideme si kúpiť nejakú mňnamku a požičiame si super DVD....
Malý mi vtisne cmuk na líce, ja zadržujem slzy ...
Odchádzajú. Oliver poskakuje vedľa ladne sa vznášajúceho Karola a ja si v duchu predstavujem ako im bude dnes fajn, pri Madagaskare a popocorne

Pomaly sa poberiem k dverám...slza mi steká po líci....čo som taká citlivá?
Alex si ma premeriava....musím byť fakt otrasná v tom župane a mastnými vlasmi...podáva mi vreckovku...na 5 sekúnd sa nám spoja prsty...mmmmmmmm....to na úvod nebolo zle, usmievam sa v duchu....

„Nebojte sa, nejaký dníček, dva a môžete ísť domov,“ smoklím mu do vreckovky. Vonia ako on. Trochu tabakovej vône a korenie. Teplé pižmo a na hrote jazmínu. Bože, ak mu takto vonia ruka, ktorou mi tú vreckovku podal, tak ako musí voňať tá neholená brada, s ktorou si pestuje image drsňáka?
„Ja viem, ale my sme s Olivkom si takí blízki.“
„ Ale, on to prežije. A váš priateľ sa oň dobre postará. Vyzerá taký...hmmm... starostlivý,“ usmeje sa.
„ Áno, oni sú zohraná dvojka, už spolu boli nejeden večer, keď som musela večer ísť von...“.
Hryznem si do jazyka. Dokelu a teraz to vyzerá ako by som bola nejaká ľahká korisť. Musela ísť von. Ježíííš. Musela. Čo mu poviem. Že chodím robiť lektorku tanca? Aj tak neuverí.
Bože ja som nemožná.
Ježiš, ale veď tanec. Ja som mala mať dnes večer lekciu.
„Prepáčte, musím si odskočiť zavolať.“
A už ma neni.

Ráno ma prekvapilo svojou intenzitou slnko. Už od siedmej sa pretláča do nemocničných okien a zvýrazňuje na nich šmuhy.
„ Dobré ráno, dnes budeme mať veľkú vizitu a navrhnem, aby vás primár pustil domov.“
Domov ako krásne to znie. Domov. Za mojim drobcom a .... a moja mama sa ponúkla, že mi príde v prvých dňoch pomôcť!