Výťahová odysea - 6.časť

Deň mi ubehol ani neviem ako. Navečer prišiel Karči, aby mi postrážil Oliverka, ako mi sľúbil. Len mi zabudol povedať, že si dovedie „posilu“. Tomáša. Domaľovávala som sa a sledovala ich v odraze zrkadla za mnou.
Karči obiehal po izbe vo viditeľne povznešenej nálade a krúžil raz okolo Oliho a raz okolo Tomáša. Volal ich všetkými superlatívami, aké som kedy z jeho úst počula.
„ Budeme ako veľká rodinka. Nič sa ty moja neboj. Požičal som Wall E a budeme pozerať. Urobíme si pukančeky a kakavko a keď to skončí umyjeme zubky, vycikáme a hajde do hajan.“
Keby toto povedal Karči pred týždňom zasmiala by som sa a ukľudnilo by ma to. Dnes veľmi nie. Mala som dojem, že moje dieťa nechávam na starosť dvom puberťákom, s ktorými lomcujú hormóny.
Tomáš pristúpil zozadu ku mne.
„ Ja viem, že to ešte potrvá, kým to stráviš,“ vzal mi z ramien sako.
„ Toto si nedávaj, hnedá ti nepristane.“
Prehodil mi cez plecia svetrík ľahký ako pavučinka. Zdvihla som udivene obočie.
„ Darček?“
„ Už dávno som ti ho chcel dať. Videl som ho raz vo výklade a viem, že to je tvoja farba. Budeš v ňom krásna.“
„ Tomáááš,“ pozerala som mu do očí a nevedela čo povedať. Kde sme si pokazili život? Čo sa stalo a vlastne prečo? Prečo sme nešli po ceste okolo seba, ale začali ísť určitý čas spolu? Mohli sme byť každý inde a ja bez pošliapaného vedomia.
„ Oh my got, tak sa objímte. Ja sa na to nemôžem pozerať.“
Karči k nám priskočí a objíme nás oboch.
„ Aj ja, aj ja,“ priskočí Olino a hodí sa mi okolo krku.
Krásna rodinka, myslím si. Zazvoní zvonček. Alex.
Otvára mu Karči a vyprevadia ma všetci až ku dverám.
„ A vráť nám ju neporušenú.“
„ Hej čistú ako ľaliu,“ usmejem sa. Konečne zo mňa padá to napätie.

Lístky boli samozrejme vypredané. Páriky a partie pubertiakov podupkávali pred kinom.
„ Čo teraz?“ poodišli sme z tlačenice pred kasou.
„ Pôjdeme sa prejsť a uvidíme čo s načatým večerom. Dobre?“
„ Mhm,“ prikývla som. Bolo mi príjemne. Večer bol vlažný a mne sa chcelo mlčať. Kráčali sme okolo rieky, ktorá lenivo tiekla popod most.
„ Tancuješ?“ zrazu pretrhol moje myšlienky Alex.
„ Pozri, tam je hauseboot s barom. Poď dáme si vínko a zatancujeme si.“
Víno rozviazalo nielen môj jazyk ale aj nohy. Lenivý slaďák smutne nariekal nad vlnami vody a ja som sa oddávala jeho tónom. Vnímala som rameno, ktoré ma obopínalo a ruku, ktorá ma viedla. Vôňa jeho tela sa miešala s vôňou vína a plietla mi hlavu. Jeho ruka ma držala pevne a pritom nežne. Naše telá sa občas letmo dotkli a zas od seba odtiahli. Boli ako lupienky vo vode, ktoré na seba narážajú, aby sa odrazili silne od seba a vzdialili sa ešte viac.
„ Zatvárame, panstvo. Dve po polnoci.“
Preboha? To naozaj? Toľko hodín. A mne sa zdalo,že je ešte len desať.
Taxík nás doviezol pred panelák a my sme z neho vystúpili. Alex zaplatil, kým ja som hľadala kľúče od vchodu.

Nastúpili sme spolu do výťahu. V tesných priestoroch som si uvedomovala blízkosť muža, ktorú som už dávno necítila. Nemala si chlapa najmenej....koľko vlastne, hučí mi hlas v hlave. Pssst, zahriaknem toho vrtáčika v hlave a odseknem mu v duchu – nech. Veď aj iné tak žijú, sex nie je všetko predsa. Dôležité je mať niekoho, kto si ťa bude vážiť Simi – presviedčam svoj zdravý rozum. Hihihihi ozýva sa hlas vrtáčika v mojej hlave. Ja viem – táram, sex mi chýba a veru poriadne, veď som mladá zdravá žena.
Alex stojí tak blízko, že stačí natiahnuť ruku a dotknúť sa ho. Pohladiť jeho telo, tak neskutočne voňavé a potom sa mu hodiť do náručia. Simona! Kľud, zase fantazíruješ. Keby som mohla, tak sa prefackám, aby som sa zobudila. Alex stál, ruky mal ležérne zasunuté vo vreckách na nohaviciach a pozoroval ma s miernym úsmevom na perách. Uvedomila som si, že som bola chvíľku duchom neprítomná a že zvieram pevne pery ako vždy, keď sa na niečo sústredím. Určite je na tebe vidno, že si nervózna ty hlupaňa, nadáva mi vrtáčik. Ako sa mu chceš páčiť, keď sa správaš ako najhoršia pubertiačka? Hm? Nadýchla som sa, zdvihla ruku k vlasom, prehodila si prameň, ktorý mi padal z čela a pozrela priamo na Alexa.
„Dobré ránko princezná. Zdalo sa mi, že nie si tu.“ Povedal s tým najmilším úsmevom, aký som kedy videla. Usmiala som sa aj ja, taký úsmev si zaslúži opätovanie.
„Ale nie, som tu celú dobu som tu. Prepáč, len mi prebehlo hlavou, či je Oliver v poriadku.“
„Nemaj strach s Karčim je vždy v poriadku. Páči sa mi, aká si starostlivá. Vieš, že si skvelá matka?“
Vyrazilo mi to dych. Celý život počúvam kritiky, od bývalého, od matky, od priateľov.. a potom si príde tento...super sexi doktor, pekný a inteligentný a začne mi takto lichotiť. Veď to by sa podlomili kolená každej, nie len mne. Ale ono sa to tak krásne počúva. Ešte Alex, ešte – piští moje hladné srdiečko, hladné po láske, hladné po uznaní. V tej chvíli som aj zabudla na moje hriešne myšlienky a jeho slová ma naplnili. Tak strašne som potrebovala niečo také počuť. Povzbudiť.
Výťah zastal, Alex mi podržal dvere a ja som vystúpila pred svojim bytom. Stáli sme oproti sebe a pozerali na seba. Alex s tým milým úsmevom a ja s vypúlenými očami ako laň chytená do pasce. Čo teraz? – napadlo ma. Dokonale trápna scéna ako z nepodareného amerického filmu. Mám sa poďakovať za pekný večer? Také trápne klišé. Alebo naznačiť dačo viac? Veď dnes už majú ženy iné postavenie, môžu si dovoliť byť trochu priebojnejšie a smelšie.
Či radšej nie? Vrtáčik v mojej hlave teraz mlčal a ja by som bola radšej, aby v tejto chvíli niečo hovoril.
Mlčanie prerušil Alex :
„Tak ma napadlo, že ešte nechcem ísť preč z tvojej spoločnosti a že mi bolo s tebou celkom fajn. Nechcela by si ísť pozrieť moju zbierku motýľov?“
Pozrela som na neho tak prekvapene, že sa začal smiať a jeho nákazlivý smiech rozosmial aj mňa a tak sme tam stáli ako dvaja 12 – roční a chechtali sa na plné kolo. Keď sme sa dorehúňali, uvedomila som si, že sa čaká na moju odpoveď a v spánkoch mi začalo biť srdce. Myšlienky sa mi hnali hlavou ako splašené kone a ja som nevedela, čo odpovedať. Vrtáčik sa v tej chvíli zobudil a začal svoju pesničku – počúvať ty stará dievka dokedy chceš čakať na pána dokonalého, nepozeráš veľa seriálov? Okamžite slušne odpovedz tomu peknému pánovi, ktorý si ťa láskavo všimol a prestaň nad všetkým uvažovať ako účtovník. Čo si myslíš, že si v 18 storočí, že sex dnes mávajú ľudia až po svadbe?? Simonaaa!!!
„Tak dobre“ počula som svoj hlas a samú ma odpoveď prekvapila. Odkiaľ to zo mňa tak naraz vyletelo? Veď počkaj vrtáčik, zalejem ťa maminým bylinkovým čajom keď prídem domov.
Otvoril dvere na výťahu a podržal mi ich. Zviezli sme sa na prvé poschodie a zastali pred dverami jeho bytu. Vytiahol zväzok kľúčov. Žiadne prívesky, žiadne srdiečka a plyšáci ako mám ja. Iba kľúče. Simona teba fakt zaujímajú samé blbosti – ozval sa hlas z hlavy. Alex otvoril a dal mi prednosť. Vošla som do tmavej chodbičky v byte a zastala. Zažal svetlo a začal si vyzliekať sako. Spustila som na zem kabelku a zhodila svetrík. Ukázal rukou smerom do bytu a ja som hanblivo prešla ďalej. Vošli sme do obývačky a ja som prekvapene pozrela na Alexa.
„To máš v byte vždy taký poriadok? Zahanbuješ ma!“
Usmial sa „Vieš mi doktori sme poriadkumilovní. Čo si čakala ponožky po celom byte, pomiešané s trenírkami, prípadne nejaké materiály z nemocnice? Gumené rukavice?“
Zasmiali sme sa „To nie, ale hovoril si, že si stále v práci, tak som nečakala, že budeš taký šikovný v domácnosti. Ja sa snažím udržať domácnosť každý deň a každý deň s rovnakým výsledkom.“
„Nestresuj, veď ty máš dieťa to je niečo iné. Ja som sám, celé dni som preč a nemá mi tu kto rozhádzať. A okrem toho... upratuje mi tu jedna staršia pani. Čo si myslíš, že si žehlím košele sám??? Veď by som sa musel ísť potom ošetriť k nám do nemocnice.“
Predstava Alexa ako si sám sebe ošetruje ruky po žehlení ma rozosmiala. A uľavilo sa mi. Aj Keď predstava, že chlap vedie domácnosť je príjemná, predsa len fakt, že je chlap, ktorý potrebuje ženu, ma uspokojila viac. A hlavne – neutrpelo moje ego. Veď muž, ktorý má doma väčší poriadok ako ja by ma fakt dorazila.
„No kde máš tie motýle?“ provokujem. Rozhliadam sa a registrujem kopec vecí v byte. Jednoducho zariadené, mužským spôsobom. Žiadne čačky-mačky. Základné veci, tmavý nábytok v kombinácii so svetlými doplnkami. Príjemná vôňa bytu, tichúčko. Až tak, že si počujem biť svoje srdce a Alex ako lekár to snáď aj počuje.
„Veľmi by som ťa teraz prekvapil, keby som ich vytiahol zo skrine, že?“
Prekvapene pozerám ako z Alex vyťahuje z komody čiernu krabičku a podáva mi ju. A vtedy sa už rehocem na plné kolo. Stojím v obývačke sexi doktora, ktorý ma pozve obzrieť zbierku motýľov a nakoniec ju držím v ruke, pozerám na neho ako teľa na nové vráta a on sa neskutočne baví na mojej reakcii. Smejeme sa a ja si zároveň uvedomujem, že takto sa som sa nezasmiala už dávno. Tak schuti, až ma pri tom ťahá jazva na bruchu.
„Sadni si u mňa, môžem ti naliať ešte jeden pohárik vínka. Ja, tvoj lekár ti dovoľujem, aby si si dnes večer ešte raz so mnou pripiť. Si bledá, trošku červeného ti neuškodí.“
Prikyvujem a obzerám motýle v krabičke. Nechce sa mi stále veriť, že držím v ruke túto vec. Som blázon a môj život je jedna fraška, smejem sa v duchu.
Alex prichádza z kuchyne a podáva mi pohár vína. Štrngáme si a ja si upíjam po troške z červeného moku. Alex pustí hudbu a ja si uvedomím, že držím pohár tak pevne, že mi môže prasknúť v ruke. Kľúúúd Sima, veď nemáš 15 rokov.
„Tak ako páčia sa ti moje motýle? Keď som bol mladý, tak sme ich zbierali a naháňali po lúke. Vtedy som ešte nevedel, že sa používajú na lákanie žien.“
„Páčia. Fakt si ma dostal. Taká fráza a ty takto. Dobre som sa pobavila.“
„Ja tiež. Celý večer s tebou je zábavný a príjemný.“
„To som rada. Vždy som mala pocit, že ľudia odo mňa utekajú, lebo som nudná.“
„Tak to určite nie si. Si celkom náhodou fajn.“ Pochvala typu – tínedžer, ma potešila.
Uchlipkávame vínko a vychutnávame prítomnosť toho druhého.
„Zabudol som sa opýtať ako sa cítiš. Je to lepšie? Žiadne bolesti?“
„Nie pán doktor, všetko v poriadku, nič nebolí, aj som všetko spapala, aj na záchod chodím.“
„Skvelé.“ Smeje sa. „Ešte by som ti mal skontrolovať jazvu.“ Červenám sa.
„Jazvu mi kontrolovať len ujo v nemocnici, ktorému trčali chlpy z nosa, ktorého si na mňa poslal. Aj nohy som si oholila a ten doktor to ani neocenil.“
„Nehovor? Ty máš oholené nohy? Vážne?“ provokuje potvorka jedna. Prisadol si bližšie a zahľadel sa mi do očí. Ja sa začínam roztápať, pomyslela som si. Ja sa tu roztopím ako snehuliak v lete. Ostane tu zo mňa veľká mláka.
Vnímala som jeho oči, z ktorých som mala pocit, že sa v nich utopím. Zobral mi z ruky pohár a postavil na stôl. Srdce sa mi rozbúchalo ešte viac a zrýchlil sa mi dych ako po kilometroch behu. Alex sa nakláňal ku mne a jeho tvár bola bližšie a bližšie. Zacítila som jeho voňavku a priam magnetizujúcu blízkosť. Akoby medzi nami preskočila iskra.
Alex zrejme zaregistroval moju tvár a tichúčko sa opýtal: „Smiem?“
Jemne som prikývla a jeho ústa sa spojili s mojimi. Jeho pery boli mäkké a chutili po vínku. Pritlačil ich na moje a ja som pootvorila trochu ústa. Ochutnávali sme sa a bolo to neskutočne príjemné. Bozkával úžasne. V bruchu mi lietali motýle a ja som sa cítila ako mladé dievča po prvom bozku. Cítila som jeho vôňu a tá ma vzrušovala. Zobral ma do náručia, jeho pevné ruky sa ovinuli okolo môjho roztraseného tela a začal ma jemne hladiť po chrbte, po pleciach. Zašiel mi rukou do vlasov a druhou ma k sebe pritískal. Jeho hruď bola pevná ale napriek tomu bolo jeho náručie nežné. Moje ruky ho inštinktívne objali a ja som si uvedomila, že som v náručí muža o ktorom sa mi za posledné noci veľakrát prisnilo.