Výťahová odysea - 9. časť

Oliverko sa z teploty vyspal, ale mne nálada do príchodu chalanov veru nestúpla.
" Mojka, čo sa deje," sadá si ku mne empatický Karči.
" Videla som Alexa so Soňou."
" Ježiško," odtiahne sa odo mňa, ako keby ho uštipol had.
" Normálne so Soňou? A čo? Čo robili?"
" No on stál ako taký stĺp a ona sa okolo neho ovíjala ako fazuľa."
" Debil," zlieva cestoviny Tomáš a berie na ruky Olivera, ktorý chce otcovi pomáhať.
" Božínku, poďme na kozmetiku. Ja som z toho celý paf. Spapkáme mňamku, ja crnknem Bee, nech povie kočkám a dáme si namasírovať aspoň hlavičky makovičky. Neboj mojka, pre jedného kolika, ti to nestojí za to. No bože, vieš s koľkými som spal ja a potom som ich našiem s iným?" poslednú vetu mi už šušoce do ucha, aby Tomáš nepočul.

Zrazu počuť sirénu. Sanitka. Podídem k oknu a vidím, ako rýchlo zdravotníci vystupujú a berú aj nosidlá. Po chvíli niekoho nakladajú do vozidla. Tú bundu poznám, veď to je .... Alexova bunda.
Mala by som naň kašlať, mal by mi byť ukradnutý, ale ako môžem, veď ani nie pred 12 hodinami na objímal v náručí. No, teda, ale pred dvoma zas objímal inú...

Občas mám pocit, že som tu navyše. Aj teraz – Karči a Tomáš sa správajú ako super rodičia a malý Oliver si to dostatočne užíva. A ja? Ja som len taký biologický prívesok. Alebo pred pár hodinami. Mala som pocit, že som navyše pri tom výťahu. Ale teraz – tá sanitka, preboha, čo sa stalo?
Nedá mi to, vybieham von. Tam stojí suseda Mráziková – tá, čo sme ju stretli so psom.

" Počula ste o tom, pani suseda? Tak že ju niekto stĺkol. Našiel ju jej syn. Ležala v bezvedomí na chodbe, ani sa nehýbala. A ten spodný sused, však viete, ten doktor, čo sa po ňom vešala vo výťahu, ten jej potom volal záchranku."
Tak preto tá Alexova bunda. Vydýchnem.
" Ale kto ju zbil?"
" Neviem, suseda Horáková hovorila, že počula nejakú ženskú zvadu. A potom bitku. Tie dnešné ženy nemajú kúska dekoru v sebe. Potlčú sa pre nejakého obkundesa."

Z takýchto myšlienok ma vytrhne zvonček pri vchodových dverách. Polícia....
"Hľadáme Simonu Bohušovú."
"Nech sa páči, to som ja."
"Máme na vás niekoľko otázok. Ako viete, vo vašom vchode sa odohral incident a vy ste bola údajne jedna z posledných, čo pani Soňu Chýlovú videla. Podľa výpovede svedkov ste mohla zranenia napadnutej spôsobiť aj vy."
"Ja? Preboha, ja som bola doma, s priateľmi a synom!!!"
To je už pri mne aj Tomáš s Karolom a dosvedčujú že som bola s nimi.
Policajt je nepríjemný, kladie ešte nejaké otázky, chalani niečo hovoria, mne hučí v hlave ... konečne odchádza.
Nevnímam okolie, kto čo rozpráva, som unavená, bolí ma hlava.
Chalani berú Oliverka von a ja zaspávam.
Crrrrrrrrrn.
Nástojčivo sa ozve zvonček .... crrrrrrrrrrrrrn ... zas.
Bežím ku dverám, otvorím. Alex.
" Simi, prosíííím."
Strká nohu medzi dvere a prah ...už som ich skoro zatreskla...
"So Soňou je to vážne, je v umelom spánku, nemôže ani vypovedať."
Otváram dvere.
" Tak poď ďalej."
" Dáš si kávu? Čaj?"
Sadá si za stôl...." Poprosím kávu."
" Môžem ti to celé vysvetliť, Simi?"
Tento mesiac je na mňa už tých vysvetľovaní veľa...už som si aj zvykla....tak jedno hore dolu ma hádam nepoloží....
" Skús," sadám si oproti nemu.
" Soňa mala incident včera, ale len slovný. Nepovedala s kým, ale keď počula, že niekto beží ku výťahu, zavesila sa na mňa, bála sa že je to tá ženská. Bolo to úplne nevinné."
Usmieva sa a berie mi ruku do svojej dlane.
" Ts, také rozprávočky, myslíš že ti na to skočím, že?"
" A neskočíš? Prosííím, skooooč, " smeje sa očami a dobre vie, že toto na mňa zaberá viac ako všetky reči sveta.
Mne sa v mysli vybavuje naša noc a ....
" Simi? Myslíš na to, na čo ja? Chýbala si mi, keď som sa zobudil ....veľmi ..... si prudko návyková."
Nakláňa sa ku mne cez stôl keď v tom .... ZVONČEK ..... neznášam ten zvuk, prečo zvoní vždy vtedy, keď to najmenej treba?
Mrknem cez kukátko:
MATKA ........ moja milovaná mama si popráva dokonalú frizúru a tvári sa náramne nedočkavo.