Zivot v zahranici???

Pred 6 timi rokmi som sa sediac v autobuse nechapavo divala asi na 30 rocnu babu sediacu vedla mna ako reve a mava pritom nestastne svojmu tatinovi, ktory ju odprevadil na bus.. nevedela som sa dockat, ze konecne z domu vypadnem.. isla som na studium do italy.. teraz som tu uz 6ty rok, pracujem, mam priatela taliana a pri kazdom odchadzani revem viac nez ta baba v tom autobuse
Cim som starsia, tym viac myslim na rodicov, na surodencov, na kamaratov z detstva.. chybaju mi tie skolske priatelstva, ktore moje spoluziacky naopak skoro vobec nepostradaju.. obcas sa pytam, je to preto, lebo som "mimo realitu"?
S priatelom to bolo najskor take prave "talianske", teraz je to v pohode.. v praci sa mi zdalo, ze na mna rozpravaju "arabsky" nerozumela som ziadnemu technickemu slovicku a za "podpory" kolegu, ktory mi daval zabrat, som prvy mesiac plakala kazdy vecer v kupelni, aby sa priatel netrapil.. Teraz som si zvykla, nasla svoj okruh ludi a svoj sposob neprijemnych "supermanov" ako bol moj kolega odpalovat ci ignorovat.. kulturne su taliani blizko nam, aj ked sa mi zda, ze slovaci si jeden druheho viac vazia.. niektore veci sa mi tu nepacia, ale respektujem ich, ved som to ja, co sa rozhodla tu zit.. aj ked niekedy je to fakt tazke a priznavam, ze naposledy, ked som bola doma som polovicke poslala sms v zneni, ze mi je doma dobre a nie som presvedcena o tom, ze sa chcem vratit do italy.. ono ale casom prides na to, ze doma ti je dobre, lebo si tam host
Je ale pravda, ze ked idem s polovickou von, neznasam ale naozaj neznasam, ked zacnu rozoberat debatu o tom, co vyvadzali v skole.. neznasam ju preto, lebo ja som tu ich skolu nezazila a nemam tam kamosov, s ktorymi by som si zaspominala ja.. raz sa v takom zabratom rozhovore polovicka na mna otocila s otazkou "pamataaaaas..." Nepamatam, nebola som jeho skolska laska
Byrokracie je tu viac nez u nas, takze v tomto problem nemam Zatial sa domov vraciat nechystam, ale chybaju mi aj len take kraviny ako su v zime teple polievky a tu neexistujuce cajovne, nehovoriac o tom, ako mi chyba nevidiet mojich dvoch synovcov vyrastat.. neviem ako to bude dalej, ale az ked je clovek daleko od domova, tak si uvedomi, ze ten svet pod kridlami rodicov, nebol az taky zly
Mimochodom, priatela lubim a neodisla by som, len obcas sa proste citim "na navsteve" a nie "doma" ale ked som bola doma, zas som sa citila byt na navsteve tam a doma inde Je to popletene, ked ma clovek viac "domovov"

Kacikac, aká pravda je v tvojich slovách... nebudem podrobne rozoberať...aj ja som si začala viac vážiť číre slovenské ľúbozvučné slová, či už napísané, či naspievané, až po dlhšom pobyte za hranicami vlasti... tu na SK sa apropó cítim viac osamelá a cudzinka, ako tam, kde sa snažím toho roku nadlho dostať celú svoju rodinu...nie len z finančných, ale aj čiste ľudských dôvodov... hlavne, aby som mužovi a synovi dokázala, že sa dá žiť a pracovať aj v čistom a harmonickejšom prostredí... domov je tam, kde je moja rodina..nemáš čo váhať, ak si našla druhú polovicu svojho srdca a rodná vlasť v dnešnej dobe technických vymožeností nie je vôbec vzdialená

Ahoj, tak ja som celkom cerstva navratenkyna. Chvilu som bola v Nemecku, asi rok a pol, a potom som sa hned vybrala do UK, kde som zostala pat rokov.
Do oboch krajin som sa sla bud zdokonalit v jazyku (nemcina), alebo sa naucit novy jazyk (anglictina).
To Anglicko sa zmenilo z dvoch planovanych rokov na neplanovanych pat, a to aj preto ze som si tam nasla priatela (cecha), a tiez koli praci ktora ma tam bavila. Akosi bolo prirodzene ostavat z roka na rok, aj ked ako pisala Eifelovka, kazdym rokom bolo narocnejsie sa tam po tyzdnovej dovolenke doma(tak raz do roka, neskor dvakrat, vratit), to bol teda srdcabol. A prave aj ten mi pomohol sa usudit v tom, co som aj od zaciatku vedela, ze to nieje v mojom pripade na stalo. Nikdy by som sa tam necitila tak naozaj doma.
A ako doslo k rozhodnutiu, ze prisiel spravny cas sa vratit? U nas celkom prirodzene. Priatel robil pre firmu, ktora planovala otvorenie pobocky v Brne, a prave minuly rok v lete nastala ta uz ocakavana chvila. On odisiel, kedze svoju pracu miluje, a ja som este do vianoc ostala, tiez koli praci ktoru som milovala.
No uz sme tu a stastny ze sme spolu, aj ked mam rodinu a priatelov na Slovensku a nie moc blizko, uz je to predsa coby kamenom dohodil, a je ako malo byt. Akosi to rozhodnutie prislo tak prirodzene, comu sa ale tesim.
Tak dufam, ze nech sa rozhodnes/te akokolvek, nech vam k tomu zivot tiez tak nenapadne nahra, ako len on sam vie.

Hrdá slovenka som len za hranicami. Celkovo som vonku sebavedomejšia, akoby iný človek. Mňa to na SK strašne ubíja. Áno, kamaráti sú krásna vec, ale keď všetko čo mám sú peniaze na jedlo a podnájom... oni plánujú spoločné výlety a so mnou ani nepočítajú, lebo som tá bezpeňažná... ja by som odišla zo SK hneď, keby... keby.. napadajú ma len samé výhovorky. Odísť s deťmi, je ťažké. Som vlk samotár a mne ľudia nechýbajú ani po roku. O to krajšie je to stretávanie sa raz za čas. Ja ľuďom vonku fandím.

PS. Anna zo Zeleneho domu je aj moja srdcovka, uz od pradavna , a na spriaznene duse ja nedam dopustit. Asi aj to bol jeden z dovodov, sa vratit, alebo byt aspon blizsie.

...hlasim sa do klubu priatelov Anny zo Zeleneho domu ...
prvykrat som citala len prve tri diely, ked som mala nejakych 13, naposledy vsetko, co bolo v mestskej kniznici pred rokom...

... no a o pobyte v zahranici budem vediet viac az o par rokov, teraz vlastne este len zacinam... a paradoxne sa od zaciatku citim v zahranici viac doma, nez na SK, tak nejak volnejsie. Peniaze v tom zatial ziadnu ulohu nehraju, momentalne ma zivi manzel.
Nie som kaviarnovy typ, takze posedenia so znamymi mi nemaju ake chybat, s priatelmi (a tych nemam vela) sme aj tak zvacsa debatili cez skype (kvoli vzdialenostiam).
Jedine, co mi naozaj chyba, su deti - lenze tie su uz dospele a tak ci tak by sme o rok o dva neboli denne spolu...

ahoj Kacikac, podla mna aj vela zalezi na tom ako sa k tebe ludia spravaju. v zahranici som nebola dlho, no mala som v praci pocit, ze som len vyuzivana. z kazdeho na mna salalo to ze mozem byt rada v akej skvelej krajine som a ze ja SLOVENKA mozem byt rada ze zarobim - nic to ze som robila za minimalnu mzdu. ale ty studujes, urcite je to ine ako na parmesacnej vysokoskolskej brigade a pokial ta beru ze si SLOVENKA (a nie LEN SLOVENKA) - tak by to malo byt ok

a napokon rodina by ti chybala aj keby si zila na slovensku - na opacnom konci republiky

Ja som zila len v Prahe, ale tiez sa to rata za zahranicie, nie? A kedykolvek by som sa vratila. Teda aj sa vraciam - vzdy, ked sa da. Niekedy sa s mužíkom zasnivame a chceme sa zbalit a zdrhnut odtialto. Inokedy pozerame pracovne ponuky v Spanielsku a predstavujeme si, ako byvame na plazi a okolo poskakuje nas opaleny blondacik... Ale aj tak mam pocit, ze ostaneme na Slovači. Nejde ani tak o to, že by sme boli malo odvazni, ale velmi to tu lubime. A nejako nam ani extra neprekaza zit od vyplaty k vyplate.

Odpoved je len v tebe. Kazdy to predsa citime inak.

ahoj Kacikac a dievčatá. Ja momentálne prežívam nie jarnú únavu ale jarný smútok za domovom. Keď som čítala tvoj príspevok a ďaľšie tak mi tiekli a stále tečú. Som s manželom a 2 deťmi 2500 km za hranicami už viac ako 2 roky. Keď som bola po škole ani mi nenapadlo odísť za hranice, nikdy ma to neťahalo je pravda, že vtedy trebalo vybavovať povolenia a víza. Nikdy som si nemyslela, že raz pôjdem von sama a už vôbec s rodinou a deťmi. No situácia nás prinúťila odísť, najprv manžel a po 3 mesiacoch sme išli za ním. Ani neviem, kde som nabrala tú odvahu odísť s ročným drobcom a 5 ročnou slečnou. Pritom na Sk boli deti často chorľavé. Len viem, že som chcela byť s manželom a on s nami a nechceli sme žiť tak ďaleko od seba a vídať sa 2x do roka, možno viac.
Je pravda, že sa tu máme lepšie. Hlavne čo sa týka finančnej stránky, žijeme slobodnejší život. No na druhej strane nám chýba rodina, priatelia. Najlepšie na tom je, že už aj dcéra často spomína na svoje kamaráky zo Sk a pritom tu chodí do školy a má veľa kamarátov z rôznych kútov sveta. Je mi to dosť ľúto, že tu to nie je ako na Sk, že sa po škole stretnú s kamarátkami ako sme sa stretávali keď som ja chodila do školy.
Príde obdobie keď si vravím, že pôjdem späť, ale doma mi stačilo byť 3 mesiace sama a povedala som si, že nikdy viac. No a môj drahý ten sa domov tak veľmi neponáhľa. Chlap to asi prežíva inač.
Ale viem jedno, že na Sk sa vrátime a už teraz sa veľmi tešíme . Veľmi si želám, aby ľudia doma sa mali lepšie, aby sa menej ponáhľali, aby si mohli život viacej užívať, tak ako je to v zahraničí. Ako si žijú obyčajní ľudia v iných európskych krajinách.

kamarat s priatelkou stravili takmer rok a pol v USA, pochodili celu ameriku. vratili sa na slovensko, ale cosi ich taha aj spat. kamarat velmi porovnaval zeny vo veku svojej maminy - slovenky a americanky

zeny na slovensku su neuveritelne "zrobene". maju bolesti krizov, kruhy pod ocami. byvaju depresivne. malokedy si najdu cas pre seba. jednoducho malo penazi, a hlavne to ze rodina je cela na nich - maloktora ma doma pomocnicu alebo dokonca aspon na par hodin opatrovatelku. vsetko sice "zvladaju", no oddych ma maloktora.

zeny v zahranici sa o seba maju kedy starat, maju na to peniaze. vedia deti dat postrazit nielen mame ci kamoske ale kludne si zaplatia nastrocnu susedku aby si mohli odbehnut na kozmetiku, masaz ci ku kadernikovi. alebo si sami nakupia - bez nahanania deti okolo kosika a pritom maju tak isto ako nase zeny krasny vztah s detmi, a hlavne su oddychnutejsie.

jednoducho 40 alebo 50 rocne zeny u nas a v usa sa porovnat nedaju. co do vyzoru, ci radosti zo zivota ktoru vedia prejavit.

Bolo to davno predavno a pisal sa rok 1969 a ja som taktiez sedela v autobuse a odchadzala som do sveta. Isla som na navstevu do USA a myslela som si ze sa vratim.
Casy boli ine a ak raz clovek zostal dlhsie vonku nedalo sa len tak prist naspat. Ja som mohla prist na navstevu na Slovensko po 8 rokoch a potom neskor len ked som dostala viza lebo som bola uz cudzinka.
Momentalne som na mäkko neviem ci to je spravny vyraz
a srdce mi busi asi ako v ten den ked som odchadzala ked si teraz na vsetko spominam.
Samozrejme ze mi chybala rodina aj kamaratky.
Stretla som tam mojho manzela a odkial bol doteraz sa mi nechce verit ze je Bratislavcan ktory riskoval zivot ked utekal cez hranice ako 17 rocny.
Prisli sme na Slovensko kvoli manzelovej praci co som nikdy nemyslela ze sa sem niekedy vratime.
Teraz sme tu a zaciname zase ako v cudzine vsetko je tu pre nas cudzie len mame jednu vyhodu ze sa nemusime ucit novu rec lebo nasu rodnu sme nikdy nezabudli.
Vy dievcata mate tu vyhodu ze mozte zbalit kufor alebo i bez neho a mozte prist sem kedy chcete brana je vzdy otvorena.
Ja si len spominam na basen Ty domovina moja plna krasy co z hor a dolin veniec uvyla si, stuzkami riek si ho vyzdobila ako sa zdobi pri nedeli mila.
Nemam sajnu kto to napisal ale vzdy som to mala v hlave.
Na druhej strane ked pocujem od Bryan Adams ,Summer of '69 , those were the best days of my life, teraz mozem povedat ze ano.
Takze ako vsetky pisete , raz ked ste dlhsie vonku tak ste roztrhnuta do dvoch svetov.
Momentalne som dokonca rada ze som isla do sveta a zazila som krasne chvile ale aj smutne.
Prajem Vam aby sa Vam splnili vsetky Vase sny a vela navratov domov.

Tak tu som pracoval v kolektive 10 ludi,ale zavisti,ohovarania,intrig,podrazov aj za 100,mam skusenosti že nezavidi sa len uspešnym,ludia poniektory zavidia ešte aj chorym,aj menej uspešnym.Apropo nejdem obhajovat tych čo robit nechcu,ale musia potom vyžit zo špekulacii,8000sk na 4člennu rodinu,davky v hmotnaj nudzi ozaj nemotivuju k zahalke,ved žijete v zahraniči tak trochu porovnajte ,ja mam informacie že naprikld v UK su take tzv socialne benefity,ktore hlavne aziati vo velkom zneuživaju,žijete vonku a niektore ste ešte stale ovplyvnene slovenskou pravicovou propagandou,určite na nezamestnanych na Slovensku ide menej vydavkov,než sa rozkradne v tzv predražených štatných zakazkach,nepoznam pripad aby v kapitalizme bola nulova nezamestnanost,lebo zosuladit dopyt a ponuku trhu prace na absolutnu hranicu je prakticky nemožne,neviem ako koho privedie tužba nazad domov,ale myslim ak pride polovica slovakov čo žiju v zahraniči,je to pomaly 100 000 ludi,ak každy prinesie zo sebou tie kladne navyky a zvyklosti z cudziny a začne ich ulatnovat tu doma,tak može prispiet k tomu aby sa zmenilo aj zmyšlanie na Slovensku,pomery sa ešte tu podla mna aj zhoršili,lebo do cudziny odchadzaju v prevažnej miere vzdelany,schopny a inteligentny ludia,takych par ostalo aj tu,ale dostali sa bohužial do menšiny,lebo neschopny a lajdaci z tych nevycestuje takmer nikto von,prave preto myslim že buducu tvar Slovenska predurči otazka navratu ludi z vonku a ich spravania a schopnosti aplikovat životny štyl a skusenosti zvonku

piatková recesia...že návrat sto tisícov ľudí zo zahraničia na SK...dobrý vtip na víkend Trisestri

kacikac neboj zivot je vzdy krasny a akokolvek sa rozhodnes dopadne to dobre. niekedy sa veci riesia nejako automaticky a sami od seba. nie ze by si mala na to cakat ale moc sa tym netrap. tiez som sa obavala ako budem ucit deti po slovensky a nas lukasko ma vita kazde rano zo slovenskymi vetickami a s tatinom sa luci ked ide do prace po anglicky. na slovensko chodime tak casto ako sa len da. som v kontakte z kamaratkami zo slovenskom, mam tu slovenky a cesky, pocuvam slovenske radio, pozeram slovensku telku,tesim sa domov placem ked odchadzam. to je zivot a je stale krasny. to co som za tie roky ziskala v zahranici mi nik nevezme a uvedomila som si ako milujem svoju rodinu a krajinu. doma by som to asi nikdy takto nepocitovala. som vdacna za kazdu navstevu a mam vela snov a navrate aj s mojim drahym americkym manzelom. takze neboj snivat a zit naplno. vela stastia tu j emoj blog pre vsetky mamy www.slovakmama.blogspot.com

Ahojte, citam si vsetky vase komentare a skusenosti, ako kto vnima zivot v zahranici... prave preto, ze v sucasnosti riesim podobne zivotne rozhodnutie, ale suvisi to s mojim odchodom do zahranicia. Priatel zije uz dlhsiu dobu v zahranici, snazime sa vidiet co najviac a udrziavat nas vztah, planujeme spolocnu buducnost. Ja som si prave dokoncila bakalarske studium, popri tom mam aj pracu na useku konstrukcie (4 roky, sucasne teda pracujem a studujem). Teraz premyslame s priatelom, ze by som odisla za nim, bola som prijata aj na univerzitu tam, takze by som si dokoncila skolu. No na zaciatku by som potrebovala aspon rok na zlepsenie anglictiny, takze rok sa venovat len praci a studiu anglictiny. Viem, ze pracu nezozeniem podobnu tej sucasnej, takze mozno v oblasti starostlivosti o starych ludi. Rozmyslam na tym velmi, neviem sa rozhodnut, snazim si uvedomit plusy aj minusy toho, keby som odisla, toho keby som ostala. Vidim to ako prilezitost, ale je naozaj tazke predstavit si odlucenie od rodiny, kamaratov... neviem si predstavit, ako to budem zvladat, na druhej strane, velmi by som si priala zit konecne s priatelom, riesit kazdodenne radosti a starosti spolocne... nie takto na dialku. Problem je aj v tom, ze moji rodicia to tiez velmi tazko znasaju, beru to ako tragediu, keby som odisla a nechala to, co som doteraz tu doasiahla. Snazim sa im vysvetlit, ze nie hned na zaciatku, ale neskor tam mozem predsa len dosiahnut viac... aj ked viem, ze to nebude jednoduche, uvedomujem si, ze to nebude prechadza ruzovou zahradou, ze budem musiet na sebe vela pracovat a bez podpory mojich blizkych to je este horsie.... Mozno by mi pomohlo vypocut si aj vase nazory, nazory ludi, ktori si niecim podobnym presli... Velmi pekne vam dakujem za vase ohlasy...

Dakujem za privitanie a aj za radu :)
Pekny dnik