Som bezdomovkyňa

16 rokov dozadu bolo všetko ideálne. S manželom sme boli čerství dôchodci, mali sme dve dospelé dcéry, veľký byt, auto.

Čoskoro manžel ochorel a po roku zomrel. Jedna dcéra sa vydala, druhá mala priateľa. Bývali sme spolu. Ale chcela sa tiež osamostatniť. A mne samej bol zrazu byt dosť veľký. Dcéry tiež naznačovali, že by potrebovali rekonštruovať, vyplatiť hypotéku... Tak som si našla nájomný byt. Náš veľký byt sme predali a peniaze rozdelila dcéram. V podstate všetky peniaze. Mala som dobrý dôchodok, tak som si myslela, že mi bude stačiť.  Ja som sa presťahovala do maličkého jednoizbového bytu. Iba nájomného.

Stále som bola aktívna ako turistka a tak na jednej túre s našim turistickým oddielom som sa zoznámila so sympatickým mužom. Bol vdovec a výborne sme si rozumeli. Po pol roku mi navrhol, aby som sa prisťahovala ku nemu k domu. Opustila som malý nájomný byt. Zrazu mi bol tesný, tmavý, mal všetky chyby. presťahovala som sa a bolo to krásne.  Chodili sme spolu na turistiku, na rôzne festivaly. Milujeme ľudovú hudbu, leto bolo naše. Naozaj sme si rozumeli. Všetko sme robili spolu. Ako keby sa vrátili mladé časy

Po desiatich rokoch spoločného života sa zrazu niečo stalo. Dodnes tomu nerozumiem, ale v podstate zo dňa na deň som sa musela odsťahovať. Ale kam???? Ja nemám kam ísť. Náš byt sme predali. Každá dcéra ma svoje bývanie a rodinu. Len nejak tam už nie je miesto pre mňa. Dočasne ma prichýlila priateľka, ktorá mala viac rozumu. Pôvodne som si myslela, že ja som tá šťastnejšia, o mňa je ešte záujem, ešte si užívam. Dnes to vidím, úplne inak. 

Priateľka tvrdí, že za tým všetkým je strach jeho detí. Báli sa, že sa nakoniec zoberieme a oni sa raz budú musieť deliť o majetok. Neviem, zdalo sa mi, že si rozumieme. Aj keď je pravda, že posledný rok sa srdečnosť vytrácala, stretnutia redli.

A tak na prahu sedemdesiatky nemám kde bývať. Nemám kam ísť. Bývanie u priateľky je naozaj provizórne, spávam iba na gauči.

Neviem, či existuje pre mňa nejaká pomoc. Skôr chcem len povedať, aby ste vždy mysleli aj na zadné vrátka. Na dobu, keď nebude všetko ideálne. Možno sa nič zlé nestane. Nejaké vecné bremeno dožitia ma nezujímalo. A dnes som skoro na ulici.

Komentáre

Fúha, tak to mi je ľúto. Človek všetko myslí v dobrom, myslí si, že ide za lepším a zrazu sa život zvrtne o 180 stupňov. Jediné riešenie, ktoré mi napadlo je - podnájom. Neviem aký máš dôchodok ale možno tú garzonku, príp. jednoizbák by si zvládala platiť.

Ale na druhej strane sa ti aj čudujem, že si do niečoho takéto aj išla, keďže u priateľa nič nebolo tvoje, a nenechala si si žiadne zadné dvierka. Ale možno to bude tým, že si nič také zlé čo sa týka vzťahov nezažila. Ja, poučená vzťahmi medzi ľuďmi, hlavne v rodine, nikdy by som sa nevzdala vlastnej strechy nad hlavou, aj keby som si s nejakým mužom neviem ako rozumela. Lebo ľudia sú svine a hlavne keď sa jedná o majetky. Ale žiaľ, stalo sa a nič iné mi nenapadá. Príp. ešte  nejaký domov dôchodcov ale pre aktívneho seniora by to bolo asi ako väzenie.

A na ďalšej strane, z pohľadu dcéry, ktorá má rodičov, aj keby sme boli akokoľvek natesno a moja mama by mala takýto problém, tak by som jej nejako pomohla. Veď ty si pomohla im. Tebe dcéry naznačovali, brali to ako automatiku, že si ich matka, si povinná im pomôcť a pomohla si. Prečo by teraz oni nemohli pre teba spraviť to isté. Neviem si predstaviť, že by moja mama bývala u niekoho cudzieho na gauči keď má mňa. Radšej u mňa na gauči ako u cudzieho a hľadali by sme riešenie. Zdá sa mi to sebecké od nich.

 

Uff, niečo podbné sa stalo dvom ženám z môjho okolia, len teda o bývanie a v podstate o všetko ich pripravil vždy ex. Namysleli na zadné vrátka. Respektíve nečakali, že ex dokáže ísť s nenávisťou až tak ďaleko.

Viem, že niekedy je to ťažké s deťmi, lebo to nie sú iba dcéry. To sú aj manželia. A ten vzťah nemusí byť ľahký. Myslím svokra - zať.

po skúsenostiach či v blízkom okolí alebo ďalšej rodine...tvrdím-never ani vlastným deťom hlavne dospelým.Mysli hlavne na seba-čo sa týka tzv.zadných vrátok.

priklad.bolo dobre ale naozaj dobre-potom sa deti poženili,povydávali ešte bolo dobre..potom jeden potreboval to iný hento "a mamina nepohla by si?".Pomáhala a hlavne verila.A zrazu ako dôchodkyňa bývala u bývalej kolegyni v starej letnej kuchyni naštasie zo sprc.kutom a WC.platila jej len symbolicky za vodu a elektrinu.

deti ,vnúčence neboli ani na pohrebe.Cudzí sa zachovali lepšie ako vlastné deti...

Preto každému kto sa bije do pŕs,že moje dieťa je také...poviem,no nedala by som ruku ani za jedného do ohňa.Ono život prináša kadečo, aj im a  ked sú žijú vo zväzkoch neraz partner(ka) prevalcuje pôvodnú rodinu...bohužiaľ.

toto sa uz bohuzial stava standardom. Ja ako pesimista od prirody som cely zivot myslela na zadne vratka.  A syn tiez vie, ze nech by bolo cokolvek, nas dom sa nepredava, ani sa nim neruci. Z tohoto dovodu aj ked nam chybali nejake peniaze na hypoteku a nasi nukali ako zaruku svoj dom, odmietli sme a radsej brali drahy spotrebak na vykrytie. S byvanim jednoducho sranda nie je.

Bohuzial si sa popalila. Vek uz mas vyssi, lepsie to uz asi nebude. Ani vyhliadky. Ale dcery sa zachovali hnusne, o tom potom. Asi by som im to vratila rovnakou mincou. Taky statut vyzivneho na rodica u nas malokto bohuzial vyuziva. A mozno by aj bolo nacim zacat. V kazdom pripade sa poobzeraj aspon po nejakom malinkom najme, kde hlavu sklonit. A daj s dcerami rec, ako to teda vlastne s tymi peniazmi z bytu bolo a ako sa teraz idu zachovat. Lebo tiez vieme len tvoju cast pribehu. Lebo aj ten byt, v ktorom si byvala, bol predsa len sucastou dedicskeho konania po manzelovi. A tam vstupovali aj dcery, na nejake pomerove casti tam mali "narok" aj bez tvojej velkodusnosti. 

DRzim ti palce a dufam v zlepsenie situacie. Ludia robievaju chyby, je to normalna vec. Ale od toho by tu mala byt rodina, aby podrzala

Neviem, v ktorom meste bývate, ale požiadajte mesto o nájomný byt, v BA o bývanie pre starších občanov, podmienky spľňate, majú tam garsónky pre ľudí, ktorí sa o seba vedia postarať. Píšte, žiadajte, dovtedy vlastný podnájom. Pohovorte s dcérami, aj Vy ste mali v byte podiel po mužoví, nech deti pomôžu. Verím, že sa Vám to podarí. Nevzdávajte sa.

.

Veľmi smutné...Ja som rozvedená, tri roky mám priateľa. Stretávame sa spolu, trávime spolu zvyčajne víkendy, ale nebývame spolu, každý už máme svoje zvyky...Ale určite viem, že aj keby sme spolu bývali, tak svojho bytu sa nevzdám. Ja bývam so synom, ale v tom máme jasno, že keď sa bude chcieť osamostatniť, tak sa najprv vyrieši moje bývanie, malý bytik stačí, ale vlastný. Lebo predať si vlastné bývanie je fakt riziko... V podobnej situácii sa ocitol môj známy v staršom veku, po rozvode býval s priateľkou a keď sa rozišli nemal kam ísť. Vyriešili to bývaním v dome seniorov, kde mal samostatne bývanie. Ale nie je to asi jednoduché získať takéto bývanie.

 

A áno, deti deti starších partnerov sa často montujú do vzťahov svojích rodičov. Môj priateľ má tiež syna a mám skúsenosť s tým, že mal obavy, že by som ho mohla nejak využívať. Preto som za udržanie si nezávislosti. 

Ďakujem Vám. Viem, bola som nemúdra. Sama som sa do tejto situácie dostala a písala som hlavne preto, aby som varovala aj iné ženy. Nikdy sa nevzdajte vlastného obydlia.

Moja situácia sa trochu pohla. Ešte to bude dlho trvať, ale zdá sa, že u jednej dcéry sa predsa len nejaké miestečko nájde. Majú podkrovie, ktoré je doteraz neobývané. Tak deti dostanú nové detské izby, každé vlastnú. A ja sa vraj budem môcť nasťahovať do ich pôvodnej detskej izby. Len tá rekonštrukcia chvíľu potrvá. Dovtedy musím vydržať. A moja priateľka so mnou

Tak držím palce, nech to vyjde u dcéry, veď jej môžeš byť užitočná, pomôcť s deťmi, domácnosťou, ale dôležité je nastaviť si pravidlá spolužitia, aby ste vychádzali dobre. A priateľka je vzácny človek. Srdce

Normálne by bolo dožiť u jednej z dcér,. A aj treba ziadať najomný byt. Ja som bezdomovec za chvilu tiez, potencionálny bezdomovec.  Som sama s malym dietatom, zdravie nemam dobré, co je asi najhorsie, ale ani vztahy v rodine neni su vobec dobré. Nemam na kúpu vlastného bytu a rodina nemá zaujem o pomoc. Zatial som u nich, ale dlho sa to nedá. Takze sa fakt totalne bojim... a tie ceny nájmov,  som z toho uplne hotová.  PlačemSmútokMlčím

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok