Výchova a my

A ty si tu ako mohla tak pekne MOJE detstvo a mladosť opísať, há????

fuha, toto je tazka tema. to, evka, co opisujes som mala kratsie, asi tak do 10-11 rokov. potom bola jedina hranica nedostatok. nie zakazy mamy, ale nase moznosti. nemozem, nemozeme spolu, neda sa, teraz to nejde. vsetko bolo ohranicene peniazmi. myslim, ze kvoli tomu, nas (brata a mna) mama aj odbremenovala od povinnosti doma. nemala som tolko povinnosti ako spoluziaci z uplnych rodin, rozpisy sluzieb, prikazy a podobne. puberta bola kludna, nase poziadavky skromne, poziadavky nasej mamy na nas tiez. vystrednejsi spoluziaci zili v meste, my na konci sidliska medzi kopcami. moji spoluziaci su vekom coraz konzervativnejsi, presne ako pises o sebe. my sme doma skor divi v srdci, festivalujeme odusu (na festivalovani nie je nic zvlastne, no ja som ako matka s drobcom od troch mesiacov pochodila kadeco, som ochotna prespat s nim v aute ak sa nenajde ubytovanie). zatial ma to neprechadza, viac so mnou hybe nepokoj ako pravidla a zabehane kolaje.

Ahoj Evka ,

páči sa mi Tvoj blog, zaujalo ma, ako si napísala, že gény a výchova nepustia. Často nad tým premýšľam, že čo má silnejší vplyv na človeka... výchova, prostredie v ktorom vyrastáme alebo genetické faktory?
Minulý rok sme mali prednášku, prišiel pán riaditeľ jedného sanatória, keď bol priestor na voľnú debatu, spýtala som sa ho na názor - genetika vs. vplyvy prostredia. Odpoveď bola zaujímavá, vraj jednoznačná odpoveď neexistuje, podľa neho boli významnejšie vplyvy prostredia... hm... ale vraj u rómskych detí by zas povedal, že je to skôr genetika.

Aj ja sa veľakrát snažím analyzovať svoje správanie voči dcére, ideálne je z môjho pohľadu mať vzťah rodič "aj prísny, aj láskavý"... Niekedy sa mi zdá, že som dosť prísna a pritom mi nedávno jedna pani povedala, že mám rozmaznanú dcéru haha :)), tak a teraz sa mám v tom vyznať :)).

Inak mi dosť pomáha, keď viem, čo mám od jednotlivých vekových období dieťaťa očakávať, to je super si takéto veci prečítať. Napr. aj to, že v puberte je normálna revolta, že keby neprišla, tak to by nebolo dobré a potom sa menej hanbím za toto svoje obdobie.

Deti potrebujé hranice, to jednoznačne. Ak ich do Teba,evka, vaši dostali, to je veĺmi dobre. A Ty ako tradovaná dobrá ľudová rozprávka podávaš ďalej...čo môže byť na tom zlé? Generáciami overené správne hranice sú jednoducho správne hranice./Maminka N teraz B/Ľudia sú stále ľudia, ibaže vekom vidíme veci inak, ale mladosť je stále iba mladosť -hovorí sa "mladosť - pochabosť " a tá potrebuje overené hranice.

Jéééj.. "Urobila som kopu vecí, za ktoré sa dnes veľmi hanbím, prežila som veci, ktoré by som radšej vymazala, nejde to však" Ovplyvnilo ťa nejak to "zlé" správanie, ktoré si si nachvíľu zvolila sa svoje? Ako?

Ja mám pocit, že ma výchova veľmi neovplyvnila, alebo ovplyvnila ma dosť negatívne (šrámy na duši). Oveľa viac to bolo prostredie a priatelia. Rodičia mi dali akoby len to vonkajšie - strechu nad hlavou, jedlo, šaty, súrodencov, nejaké pravidlá, ktoré som musela (so zaťatými zubami) dodržiavať a to vnútorné je to, čo veľmi ťažko a pracne hľadám a nadobúdam... videla (cítila) som to u kámošov v ich rodinách, oni to majú. Niekedy mi ide mozog rozhodiť, keď premýšľam nad úplnými hovadinami, ktoré iní ľudia dostanú automaticky, celkom potichu, nehlučne a nevedomky do srdca od svojich rodičov. Ani nevedia, že to majú, že je to dôležité a že to je TO, vďaka čomu dokážu tak krásne fungovať. Len ja cítim, že mi niečo chýba a neviem čo a kde to nájdem a kým to nenájdem, nedokážem fungovať normálne.

Sranda je, že do určitého momentu som svoje správanie (konanie) mala pod kontrolou JA. Bola som taká, aká som chcela byť - flegmoš, ktorého nič nerozhádže. Keď prišli deti, bola som presne taká istá hnusná na ne, ako moja mama na mňa. A mohla som sa stavať aj na uši, žiadna pevná vôľa, rozum ani nič mi proste nepomohlo to zmeniť. Správala som sa tak, ako som vôbec nechcela, rozumom som chápala čo robím zle, vedela som ako robiť veci správne, ale nebola som schopná to robiť. Ak je srdce prázdne, rozum to nenahradí a nepotiahne.

Tiež si myslím, že svet funguje na nejakej duálnosti - dobro a zlo, noc a deň, teplo a chlad... A tiež nemôžeme povedať, že len jedno z toho je dobré. Preto aj to "zlé" má vo výchove svoje miesto, robiť chyby treba vedieť a je to "správne". Snažím sa robiť chyby s láskou.
Všetky pokazené maminy zdravím a majú moje sympatie.

Moja puberta bola tiež dosť búrlivá...paradox je ale ten, žeby som nechcela vymazať z mojej mladosti nič-nemyslím si totiž, žeby som sa mala za niečo hanbiť...povyvádzala som dosť, to je pravda(možno to bolo aj preto, ako sa ku mne doma správali), a už teraz mi v hlave hmýri, ako zareagujem, ak budú takto vyvádzať moje deti ...každý robíme chyby-či už vedome, alebo nie, a ja sa budem snažiť nespraviť takú istú, ako moja mama...i keď to možno nemyslela zle-ja viem, možno sa ku mne správala(alebo nesprávala) preto tak, že mi verila...verila, že nevyvediem nič, začo by som sa ja, alebo naša rodina musela hanbiť-vedela, že svoje správanie mám pod kontrolou a ja som to vedela tiež-napriek tomu mi jej láska a city veľmi chýbali...veľmi som túžila po tom, aby sa o mňa zaujímala tak, ako o súrodencov...nestalo sa tak, čo už-a dá sa povedať, že doteraz to tak je...nevadí, prežila som mám svoju rodinu, ktorú nadovšetko milujem a snažím sa nerobiť rozdiely medzi deťmisnažím sa ich vychovávať s láskou, vštepovať im ju, úctu k ostatným, aby sa správali tak, ako chcú, aby sa druhí správali k nim-napriek tomu im dávam pocítiť, že aj mantinely sú potrebné...len čas ukáže, kde "dôjdeme"...s mamou máme vzťah ten istý, ako za mojej mladosti nevie vyjadriť city a v rámci opatovania citov( k mame) som na tom podobne-medzi nami dvoma sa city "nenosia"...aby som to ale uviedla na pravú mieru, svoju mamu lúbim-už len fakt, že ma vynosila a porodila u mňa vzbudzuje veľkú úctu

Rodičia boli prísni, vychádzky som mala fakt najkratšie zo všetkých rovesníkov, max. do 10 večera, aj to len cez víkendy, žiadne chatovačky, žúrky, nič... všetko bolo zakázané... až kým som sa nevydala :) Aj napriek tomu som toho stihla povyvádzať hory doly, kopec blbostí, úteky z domu na disko, klamstvá, prázdninové úlety. Puberta so mnou trepala vo veľkom.Ano, urobila som viac vecí, za ktoré by som sa mala hanbiť, ale... som človek slobodný, len preto, že mi rodičia vštepovali, že to nie je správne, nebudem si to hádzať za hlavu. Aspon som ssa zabavila aj napriek ich zákazom. Keby som počúvala ich rozkazy, tak dodnes neviem, čo je to alkohol, cigareta, chalani..... Myslím, že ani veľmi prísna výchova nie je správna, keby mi rodičia viac dovolili, menej by som klamala môj pohľad

Ja to tak u mna strucne: mala som a mam v zivote viac stastia, ako rozumu.....ci v detstve, ci v puberte, ci v dospelosti, alebo teraz uz na stare kolena.... ivet

Mám veľmi dobrých rodičov,sú to pohodoví ľudia,z detstva si nepamätám na žiaden krik doma.Nekričali po sebe,ani po nás deťoch,ani nás netrestali bitkou a vlastne teraz som si uvedomila,že nás netrestali vôbec.Pamätám sa na dlhé rozhovory,väčšinou s mamkou,ale aj s otcom-i keď menej a hlavne o inom.Otec je taká veselá kopa a všetko obráti na smiech .
Máš pravdu Evka,veľmi veľa nás rodičia a ich výchova ovplyvňuje.Ja som si istý čas myslela,že niekedy tá ich výchova vôbec nezaváži,keď je dieťa "slabá povaha",alebo by som povedala že skôr ľahko ovplyvniteľná,nechá sa uniesť kamarátmi,okolím,zlým vplyvom a rodičia majú potom pocit,že zlyhali,niekde urobili chybu.
Viem,že to nie je pravda a už som sa aj presvedčila,že pokiaľ sú tie základy z rodiny pevné,tak sa dá vrátiť späť.Každý má právo na chyby,každý musí za ne aj zaplatiť,ale má také isté právo sa aj postaviť z tej zeme,oprášiť kolená a ísť ďalej.A ten kto to nedokáže,ten nemá kvalitné základy,nemá sa o koho oprieť,nemá mu kto pomôcť a takému sa veľmi ťažko vstáva samému.A pre toto všetko si myslím,že sa nám oplatí to všetko čo zažívame so svojimi deťmi.Oni si to všetko ukladajú a pamätajú,jedného dňa sa im to zíde

Keď som bola prvýkrát u psychiatra, úplne ale úplne zúfalá, presvedčená, že asi mi zo všetkého "preplo"- keď som teda bola u neho koli mojej dcére, bola som presvedčená o svojej nemohúcnosti a neschopnosti ju vychovávať, viete ako ma "povzdbudil"? Opýtal sa ma: A načo ste si prosím Vás adoptovali dieťa? a keď už ste si ho teda adoptovali, zistili ste si dopredu všetko o jeho biologických rodičoch, to jest o genetike? Lebo, hovorím vám,milá pani, u človeka je 90 percent genetika a len 10 percent výchova..Odpovedala som mu, že som si adoptovala dieťa preto, lebo som ho chcela ľúbiť, vychovávať, starať sa oň... A o žiadnej genetike som si nič dopredu nezisťovala.
Dnes, po dvanástich rokoch, keď moja dcéra má 14, keď sme spolu prežili, čo sme prežili, stále neviem, ako to je s tou genetikou a výchovou. Určite na tom niečo je-ale vobec nad tým nerozmýšľam. "Kašlem" ma genetiku, jednoducho moja Majka je MOJA Majka. Poznám ju aj s jej zdedenou genetikou, viem aké má problémy aj aké má srdce, poznám jej dušičku, poznám jej dobré nálady a aj jej agresívne výpady, viem, čo ju trápi a z čoho sa vie tešiť...A keď mi nedávno povedala, že všetky múdre myšlienky,že spoznávat tie správne hodnoty v živote, rozoznať dobro od zla,komunikovať s ľuďmi tak ako komunikuje, dokázať objať človeka.. že to som ju naučila ja, ba že to zdedila po mne, tak vtedy som bola "v siedmom nebi"
Ja viem, že veľa vecí som ju zasa nedokázala naučiť, ale máme šťastie. S tým nám zasa pomáhajú iné dobré duše, ktorým som nesmierne vďačná za ich pomoc.

moji rodicia su ako jing a jang. otec bol prisny {vekom akosi zmakol a prisnost sa stratila}, mamina bola az pridobra a mam pocit, ze je coraz lepsia . ja mam asi z oboch volaco. som na deti dobra, ale vyzadujem urcitu poslusnost. genetika spravi vela, a treba vynalozit mnozstvo enegie, aby sme vychovavali tak, ako si myslime, ze je spravne.. budem stastne, ak raz budem moct povedat, ze som vychovala slusnych a dobrich ludi... budem to moct povedat?
a genetika? po mne zdedili neporiadok, po manzelovi nedoslichavost, ale kedze ja som clovek trpezlivy a trpezlivost ruze prinasa, mam doma same vazy