Akcia dvoma autami do dolomitov!

Rodinku úžasných zase čakala jedna vzrušujúca akcia.  Ani sme sa nenazdali ako, ako spískali sme predĺžený víkend v talianskych dolomitoch. Celé sa to „zbúchalo“ tak nejako neplánovane. A čím ďalej tým viac som presvedčená o tom, že najkrajšie akcie sú tie najneplánovanejšie 

Moja jediná švagriná žije už nejaký ten rok v dolomitoch a vďaka tomu sme mali to šťastie toto krásne miesto navštíviť  párkrát. Majú svoje čaro každé ročné obdobie. V lete sú úžasné na nekonečné prechádzky a turistiku, no keďže sme milovníci lyžovačky sú pre nás TOPom hlavne v zime. Túto zimu však naša cesto do Talianska mala aj jednu podstatnú misiu a to doručiť švagrinej auto, ktoré sme pre ňu na Slovensku kúpili.  A tak sa akcia ford fiesta do Dolomitov mohla
začať...

Deti od vzrušenia nevedeli zaspať. Odchod sme naplánovali nadránom (okolo druhej). Auto už bolo plne naložené a tak tam ráno stačilo dohodiť deti a nejaké tie osobné veci. Ako posledné som vzala pasy. Priznám sa, že často na nich zabúdam, keďže ani nepamätám kedy naposledy som ich musela vyťahovať kdesi na hranici. No ako som neskôr zistila, mala som šťastie, že som na nich nezabudla. Pokiaľ deti spali, cesta prebiehala bez problémov. Za nami išiel svokor, ktorý šoféroval už spomínaného tátoša pre švagrinú.  A tak sme si v tandeme ukrajovali kilometer po kilometri v absolútnej harmónii.  Horšie kilometre nás čakali potom ako sa moje deti neznášajúce nudu a stereotyp prebudili. Niekoľko desiatok minút sme ich zabavili DVDčkom , keď ich omrzelo,  rozprávali sme si rôzne príbehy a spievali si pesničky. Keď sa intenzita viet typu „Kedy tam budeme?“ Ešte dlho?“  „Ja sa nudííím!“ zvyšovala zastavili sme na rannú kávu a koláčik. Na rakúskom Rathouse sme za tri kávy a jednu štrúdľu vysolili 25 EUR a mohli sme spokojní pokračovať v ceste.  Kilometre ubiehali pomalšie čím hlasnejšie boli  tandemy zo zadných radov. „Mamináááá ja sa nudííím! Ja už chcem byť  tááám!“ vykrikovali na striedačku chalani. Papuľky sme sa snažili ich zapchať banánom, čokoládkou, bagetkou...Deti sa trávením dobrotiek utíšili a ja som zadriemala. „Maminá, daj doklady!“ z ríše snov ma prebudil manžel domáhajúci sa pasov. Keď som sa prebrala zistila som, že stojíme na rakúsko-talianskej hranici. Po pravej strane stáli dvaja policajti v rukách zvierajúci samopale a po pravej strane zase colník čakajúci na doklady. Poprezeral si fotky v pasoch, ktoré som na veľké šťastie nezabudla, všetkých nás pomenoval podľa mien, pasy detí nám vrátil a tie naše si ponechal. „Wait a minute!“ poznamenal a zmizol v policajnom aute. Z minúty bolo tých minút asi 15 a my ľudia už nezvyknutí na čakanie na hranici a lustrovanie dokladov sme začali byť mierne nervózni. Po 20 minútach nám pasy vrátili bez akéhokoľvek vysvetlenia a mohli sme pokračovať ceste. Domnievala som sa, že tá
kontrola pod lupou bola vďaka fotke môjho manžela na pase. Tá bola totiž zhotovená narýchlo – je na nej neoholený, s unavenými očami a nevľúdnym výrazom. Keby som ho nepoznala už zopár rokov sama by som ho odpísala ako nejakého novodobého migranta.

Pohraničná kontrola prebudila aj polospiace šelmy na zadných sedadlách. Smršť nekončiacich otázok sa začala opäť. „Maminkáá.., ja už chcem byť tam!“ ozvalo sa staršie chlapča – to menej trpezlivé.  „Keď mamina zarobí milión, kúpime si lietadlo a budeme v Taliansku za chvíľku“ povedal môj manžel. Synátor nezaháľal a loptičku mu vrátil v podobe smeču „Kým  mamina zarobí milión, to už ani nebudem na svete! Veď také peniaze bude zarábať aj tristo rokov!“ Podobnými hláškami prikrášlená cesta síce ubiehala pomaly, ale isto. Zrazu sme sa ocitli na vrchole „Passo Giao“. Prekrásne miesto, kde sa jazdí aj slávne Giro. Urobili sme si zopár fotiek a to sme už vedeli, že sme veľmi blízko cieľa. Moje roztomilé chlapčata bojkotovali fotenie ako vždy a tak Vám teda prikladám zopár krajinkových obrázkov bez prítomnosti detičiek. Na vrchole fúkalo a tak sme sa veľmi rýchlo opäť naložili do auta a odpočítavali posledné kilometre.

O hodinku neskôr sme už sedeli v krásnom apartmáne, dávali si welcome štamperlík a užívali si pohodu. Deti s pretlakom energie po dni presedenom v aute sa dožadovali hokejového zápasu. Mládež vs. ostaní. „Ale hokejky sme si nevzali, chalani!“ vysvetľoval im svokor. „Jóóój...tak poďme naspäť do Žiliny, ako sme mohli zabudnúť!“ ozval sa mladší Dávidko.

Pri predstave cesty, ktorú sme absolvovali mi nabehli zimomriavky a tak som ich radšej uplatila koláčikom a džúsikom v neďalekej cukrárni. Vitajte v Taliasnku, rodinka úžasných, povzdychla som