Ako ma zmenilo manželstvo

kamilka, dobra tema.
myslim, ze to o tych ocakavaniach sa da aplikovat na spoluzitie muza a zany bez ohladu na to, ci maju sobasny list alebo nie. a mam pocit, ze to, ake ocakavania doticni maju trosku zavisi aj od ich veku, resp. ci je to ich prvy vazny vztah alebo uz nejake maju za sebou. ked som sa ja vydavala, mala som 25, moj manzel 32 a obaja sme uz mali za sebou nejaky ten vztah, aj vaznejsi, preto myslim, ze nase ocakavania boli a su realistickejsie.

Tak na toto máme aj s kamarátkou len jednoduchú odpoveď : Po vstupe do manželstva a narodení detí sme sa stali nesvojprávnymi

Ja som sa v mojom muzovi tolkokrat sklamala, ze vo mne to vzbudilo len ignoranciu jeho a jeho poziadaviek. Som vlastne slobodna matka s podnajomnikom...:-/

Hm, to je na riadne dlhú debatu a určite tu vtesnám len kus toho čo ma pri tejto téme napadlo. V prvom rade to vidím vo viacerých rovinách, a to či som sa zmenila ako to vníma moje okolie, ako to vnímam ja, ako to vníma môj manžel a ďalšia rovina je, že nielen manželstvo, či spolužitie, ale hlavne príchod detí ukáže ako sa zmení nielen žena, ale ich vzťah. Pokračovanie nabudúce, teraz mám prácičku...
Tak hlavne si myslím, že je jasné, že nás to všetko zmení veď musíme robiť tisíc kompromisov a na prvé miesto prídu miesto manžela deti, ide len o to aby sme v podstate ostali samé sebou, a aby to nesúviselo s pocitom obmedzenia a straty slobody.
Ja sa v manželstve cítim dobre a keď ma to všetko zmenilo, tak dúfam len k lepšiemu, netvrdím, že občas nevybuchnem, alebo má neštve tá mužská logika, napr. ako ste už niekde spomínali, keď ostávajú prázdne obaly v chladičke, v pivnici (už som si myslela, že mám doma debila, zachránili ste ma ), ale inak sa necítim obmedzená natoľko, aby mi to vadilo, trápilo ma to, mala som možnosť sa rozhodnúť a rozhodla som sa dobre.
Inak ako tu niektoré spomínate, že ste sa prestali urážať a rozchádzať pre každú maličkosť, tak to je aj môj prípad, keď prišli deti, tak na takéto malichernosti už nebolo času a to je len dobre, to mi prospelo.

ano, o tom by sa dalo diskutovat dlllllllho myslim, ze velmi vela zavisi aj od jednotlivych povah dotycnych zucastnenych...
napriklad moj muz je relativne 'ohybatelny' a to najma v takych drobnostiach, ktore mna vytacaju, a jemu sa nezdaju podstatne, ta krad mi vyhovie aby som bola spokojna

Zuzana

Myslim si,
ze nielen manzelstvo ale kazde spoluzitie je urcity kompromis....podla mna neexistuju dvaja ludia-uprimne-ktori by si rozumeli vo vsetkych otazkach a mali na vsetky rovnaky nazor a ...ak tio niekto tvrdi, tak potom je jeden z nich -...- drzi pusu a krok.
Myslim si, ze kazdy clovek sa vyvija a meni a vplyvaju na neho situacie, ktore preziva a ...ak s niekym zijem, tak trosku viem ako zareaguje....
Ja som sa urcite zmenila, obcas dam volny priestor uz spominanej furii-vdaka Kamka za ten nazov a temu-a potom ma to mrzi, lebo viem, ze sa to dalo riesit aj inak...a naucila som sa povedat, to co si myslim a co sa mi nepaci a chyba mi aj mojej polovicke...a ked nepomaha povedane, tak mu plesnem na papier alebo do mailu...oni programatori asi radi citaju...
Uz som odbehla ....takze--aj muzi aj zeny sa podla mna menia ALE...treba sa o tom bavit a hladat moznost, ktora by mohla vyhovovat obom...
Ja len tolko...ale obcas si poviem...boze, ja nenavidim...a za chvilku ma to prejde...

Fakt dobra tema, Zuzana uplne s tebou suhlasim. Ja som urobila dost velky pokrok ale nesuviselo to s manzelstvom ale s trpezlivostou mojho muzicka. Na zaciatku nasho vztahu som sa strasne urazala a rozchadzala som sa s nim. Este aj teraz mi obcas prepne ale zlepsuje sa to. Okdedy som prestala cakat na to ze uhadne co asi zle urobil tak mu to poviem a je to ovela lepsie. Vela komunikujeme o problemoch, potom sa chvilu nenavidime ale netrva to dlho a uz je dobre. Aj ked vacsinou sa musim prisposobovat ja a to som si nikdy predtym nemyslela ze to tak bude a ani tomu nikto z blizkeho okolia neveri.

To je tak, keď prestanete čakať, že muž sa dovtípi čo urobil zle, tak ste na nalepšej ceste pochopiť myšlienkové pochody pána tvorstva. Mám 48 a práve teraz má vie vytočiť tak, že som ochotná sa rozchádzať, ale to trvá iba dovtedy kým si všetko nevysvetlíme .Predtým som sa uzavrela do seba a čakala, kedy konečne pochopi, že urobil zle /a to som sa načakala/. Čiže všetko je o porozumení, ale samozrejme aj o láske, lebo veľakrát, keby som ho neľúbila, tak sa nikdy nieže nezmierime, ale ja sa nezmierim s našim spolunažívaním.

No toto je nesmierne náročná téma..manželstvo, lepšie povedané spolužitie muža a ženy ,je umenie..je to o ústupkoch z jednej aj druhej strany a aj o neutálom hľadaní cesty k sebe..ach bože, čo ja som sa naplakala pred takými 10 rokmi,do 3-4 rána som plakávala do vankúša a môj drahý si pokojne po 2 hod.vyčitovaní chrapkal..zaklincoval to vetou" nechcem sa o tom baviť" a spokojne spal dorána a ja som sa na druhý den v robote vyhovárala, že mám zápal spojiviek..dnes to poviem jasne,stručne,"fúriovsky",žiadne dlhé debaty, niekedy sa ešte ofučím,ale naučila som sa veľa vecí prehliadnuť alebo ich predostrieť v "inom obale"...raz moja kamarátka povedala na margo manžela-je to len drahý bytový doplnok.No dá sa s ňou nesúhlasiť??

ja som sa uz tiez pod vplyvom spoluzitia s mojim drahym zmenila, v podobnom zmysle ako pisala zuzik. na zaciatku som bola urazliva, aj dost prchka (sice to som aj teraz, ale uz viem predychat, predtym ako vybuchnem, takze vybuchnem jemnejsie) a este som aj pravidelne vyrabala ziarlivostne sceny. po vybuchoch som sa casto citila ako idiot, lebo to na polovicku nemalo ziadany efekt a potom som revala do vankusa. ale myslim, ze som pomerne skoro pochopila, ze tadial cesta nevedie a tiez mi velmi pomohla manzelova trpezlivost a musim povedat, ze sa to vyrazne zlepsilo a zlepsuje.

takze ja by som urobila takyto zaver: mna manzelstvo zmenilo k lepsiemu .

Čo sa zmenilo u mňa vstupom do manželstva,tak to je otázka.Keby ste sa opýtali mojej mamy,tá by proste povedala,no zmenila si sa.Ale ako ?
Ja si myslím,že ,človek sa prirodzene mení a vyvíja vekom,okolnosťami, prostredím v ktorom žije.Vstupom do manželstva som mala pocit,akoby sa nič nezmenilo,akurát sme začali spolu bývať,ale keďže sme predtým štyri roky chodili,viac menej sme vedeli,čo môžme očakávať.Žiadne "ružové okuliare"sa nekonali . Pohádali sme sa ,tak ako predtým a udobrili tak isto.Teraz,keď sa narodila dcérka,sa trochu napätie medzi nami vyostrilo.Obidvaja sme podráždenejší .Inak naše hádky väčšinou končia tak,že ja zmením tému ,usmejem sa ,pretože vidím,že to nemá význam.Môjho manžela v tom momente popadne amok a zakončí : Ty nie si normálna .A ja odpoviem . A ty si ? A už je to zaklincované.Potom sa môj manželík väčšinou "odhnevá ".Ja sa akosi neviem hnevať,ani som sa nikdy s nikým nehnevala.Ja neviem,asi som tvrdá,ale už sa neviem trápiť ,kvôli malichernostiam.Asi je to tým,čo mi život priniesol - problémy s otcom.
Teraz život s mojím manželom beriem,ako pekné obdobie môjho života,no v hĺbke sa bojím - dokedy.
Pri ťažkých chvíľach ma vždy podržal,podporil.Keby som ho nemala,asi by som mnohé veci znášala horšie.

Suzan jedna malá rada ,pre teba. Miluješ a si milovaná ,žiješ pekné
obdobie tak ho prežívaj s láskou a nie so strachom .Neboj sa ,nemáš sa dopredu čoho báť.To nech ti ani nenapadne. Ja viem ,prečo ti to radím , tak zabudni na strach a negatívne myšlienky.

joj babenky, som strasne rada ze som nasla tuto stranku. Fakt je to dobra psychologicka pomoc. Kolko krat ked sme sa vecer pohadali, tak som cakala ze mi nieco manzel povie a nic iba chrapanie a potom som tiez dlho este plakala. Od kedy som vas nasla tak sa citim lepsie a ani sa uz tolko nehnevam na toho mojho, lebo predsa len su muzi a asi ich nejak nezmenime. Bol to uzasny napad nieco take vytvorit. Dakujem.

Ach, baby ako to,ze vsetky mate doma take poklady? Ja neviem s tym mojim pohnut absolutne ziadnym sposobom, tak som to vzdala a ukazujem mu zrkadlo. Ako sa on sprava ku mne a k detom, tak aj ja k nemu. A ako som to spominala, je to ignorancia... Zial, nemyslela som si, ze sa to bude po svagrovom odchode takto vyvijat,ale je to horsie. No akosi som sa voci tomu obalila,a kdesi vo vnutri som spokojnejsia a aspon v noci spim a nie ako predtym, ze som celu noc rabovala chladnicku.
Inak Monika, mali by sme sa dohodnut na nejake mailovanie, malo sa tu stretame...:-}

Ema,ďakujem za povzbudivé slová.Úplne s Tebou súhlasím,ja sa aj snažím,no nie vždy sa mi to darí.Často spomínam na otca,aké by to bolo,keby tu bol s nami a poznal aj svoju neposednú,ale roztomilú vnučku.

nemám pocit, že by ma manželstvo zmenilo.Ešte stále s potešením pozorujem, ako okolo mňa lietajú triesky, keď sa vytočím a ešte stále ma dokáže dojať ružička "len tak" alebo malé mača. Zmenili sa len okolnosti, v ktorých žijem a popravde, tento svet je ďaleko tvrdší.No stále sa bojím vzdať svojich snov, a tak, krôčik po krôčiku a teraz je to naozaj pomalé našľapovanie, sa posúvam dopredu. Aby som si na konci mojej cesty mohla povedať: " A predsa som mala sakra pekný život!"

Ja si zase myslím, že nielen nás mení manželstvo, ale aj naše drahé polovičky, hoci si veľakrát myslíme opak.Je to tak, lebo milé dámy porozmyšľajte, koľkokrát nás prekvapili niečim, čo by ste nedúfali ani vo sne.Mne sa stáva, že sa mi ospravedlní niekedy za unahlené slová, čo keď bol mladý,vtedy mlčal ako partizán, a priznávam sa, že teraz dostávam kvety častejšie ako keď sme začínali. A nikdy v poslednom čase, ani keď je preč, nezabudne mi poslať kyticu, či na výročie,/ na ktoré aj ja zabudnem/ alebo dáky sviatok. Predtým to považoval za hlúposť. Tak aj to je zmena.Keď to spravil prvýraz, dievčata ,skoro má museli oblievať studennou vodou, tak ma šokoval.