Pura Vida!

Kostarika je veľkosťou a počtom obyvateľov porovnateľná so Slovenskom. Jej susedmi sú Nikaragua na severe a Panama na juhu. Zo západu ju obmýva Tichý oceán, z východu Karibik. Je jednou z mála zemí, ktoré nemajú armádu. Hovorí sa jej i „Švajčiarsko strednej Ameriky“.

Čo sa národa týka, píše sa o ňom, že hoci je chudobný, je zároveň šťastný, pretože si užíva života každý deň. Teda: Pura Vida! Alebo slovné spojenie, ktoré počujete na každom kroku nielen ako pozdrav. Keď sa vás Kostarikánec spýta, ako sa máte, poteší sa práve tejto odpovedi. Peniaze nie sú miestnym dôležité, oveľa viac kladú dôraz na rodinu, prírodu a vzdelanie.

Než pridám pár zážitkov z cestovania, musím napísať i niečo ku organizácii našej výpravy, ktorá ma stála aspoň 5 rokov života a 5.000 nových šedivých vlasov. Chcela som nám naplánovať cestu krajinou, o ktorej prírodnej kráse a rôznorodosti som sa dopočula z mnohých cestopisných dokumentov. Zohnala som si cestopisnú knižku s množstvom tipov, hľadala na internete, vyspovedala kolegyňu z Bolívie, ktorá ako dieťa a tínedžerka strávila v Kostarike 18 rokov života (jej otec tam bol veľvyslancom) a ktorej obaja bratia majú za manželky Kostaričanky a kontaktovala ďalšiu známu, tentokrát Slovenku, ktorá ešte prednedávnom žila v tejto krajine a plánuje sa do nej opäť vrátiť.

V knihe som sa dočítala, že v roku 1991 zničilo zemetrasenie železničné spojenia v krajine a aktuálne sa dá zviesť vlakom na 278 kilometroch. Kúsok koľajníc som zahliadla v San José, no boli nefunkčné. Ten zvyšok sa nachádza niekde, kde sme my neboli. A hoci systém železničných spojení vraj zažíva v poslednom obdobi renesanciu, nám sa z nej nepodarilo profitovať.

Istý čas, dokonca pravidelne, som zvažovala prenajať si auto. Každopádne sa odporúča vziať si 4x4 a niečo, čo je vyššie položené. To mi odporúčala i tá druhá známa. Ako alternatívu navrhla minimálne z letiska a vrámci miest využiť služby Uber a na presun medzi mestami na väčšie vzdialenosti zasa ponuku miestnych shuttle, čo sú minivany a objednávajú sa privátne.

Na internete som objavila jednu dobrú stránku, kde som si mohla zadať plánované presuny a ona mi celkom spoľahlivo vypísala niektoré z možnosti, aké mám.

Autobusové spojenia po celej krajine sú síce možné, ale zohnať ku ním bližšie informácie, ak nepoznáte miestne pomery a neovládate španielčinu, je veľmi veľmi veľmi vyčerpávajúce. A keď už aj niečo zoženiete, tak na mieste činu zistíte, že to, čo stojí na papieri, funguje úplne inak, než ste si pôvodne mysleli = 1000 nových šedivých vlasov v priebehu sekundy.

Takže zo zhrnutia skúseností od mnohých iných cestovateľov som na záver upustila od myšlienky prenajať si auto a spoliehať sa iba na cestovanie miestnymi autobusmi, kde na prežitie inostranca z našich zemepisných šírok chýba vo výbave klimatizácia. Jedným z hlavných dôvodov bolo aj množstvo informácií, ako sú turisti okrádaní na každom kroku, ak sú nepozorní – mizne batožina priamo spred nosa alebo i také náhradné pneumatiky z požičaného auta. Na druhej strane ma ani náväznosť jednotlivých autobusových spojení nepresvedčila o voľbe tohto spôsobu cestovania na väčšine trás a správy o kvalite ciest tiež zavážili. Hlavne po tom, ako som konzultovala moju Bolívčanku. Potvrdila mi, že i jej bývalí spolužiaci, ak chcú niekam cestovať, najprv zadajú otázku na sociálnych sieťach a veľakrát sa i ona dočíta v odpovedi: tade nechoď, tam práve výdatne pršalo a cestu či most podmylo. A na dodržanie časov, čo sa sezóny dažďov týka, sa v súčasnej dobe tiež už nedá stopercentne spoľahnúť. Dokážu prekvapiť i mimo svojej pravidelnej sezóny. Tá trvá vo väčšej časti krajiny od mája do polovice novembra. 

Pacifik - Tamarindo

Cahuita - Karibik - leňochod

Puerto Viejo - Karibik