Dcéra

Je noc a ja stále uvažujem nad niečím..
Myšlienky utekajú...a ja nie ich zachytiť.
A potom to príde...áno je to „ono“ to je moje dievčatko..cítim ho , čo na tom že tak slabo a málo ale všetci lekári tvrdia že je všetko OK. Mám síce len 20 ale mám manžela a rodinu ktorá nám síce na začiatku veľmi nefandila ale teraz to prijali a všetci sa tešia na to dieťatko čo čakáme..:) Všetky výsledky sú dobré a ja sa cítim skvelo...ale v 35tt som v nemocnici lebo sa lekárom nezdajú prietoky.
Konečne sa preberám a bolí to ale v kútiku duše som šťastná, som matka.. Máme naozaj dievčatko síce drobné, ale narodila sa v 35tt takže je to asi dobre. Ale prečo nikto nechodí ??? Som tu sama so svojou bolesťou , stále sa prepadám do nejakého čudného spánku a neviem sa prebrať , zrazu zachytím nejaké hlasy a počujem „mamka, ona vyzerá ako ja“ to je môj manžel , ale nedarí sa my prebrať. Keď konečne otvorím oči už je večer ani neviem aký je deň. Konečne príde sestrička ktorá ale neodpovedá na otázky, len ma „prebalí“ a ide preč. Konečne na 2 deň ráno príde nejaká pani a pýta sa či my robili amniocentézu a ja jej odpovedám že nie veď nemám Downa ... a vtom ako zachytím jej pohľad to pochopím - mám dcéru s Downovým syndrómom ! Najprv my to vyvracia , že nemajú výsledky a musíme vydržať a vpustí ku mne pani doktorku ktorá na mňa dohliadne..ale ja nechcem nikoho chcem svojho manžela , čo keď ma nechá,čo keď nás nebude chcieť ...“bože čo budem robiť sama s „deckom“
Mám triašku a vtedy prichádza moja polovička...“my si ju necháme –veď je naša“ to sú tie najkrajšie slová.
Domov sa dostávame až o 6 týždňov ale je to aj dobre, zatiaľ si aj rodina a známy trochu zvykli na to že Miška je „iná“ . A ja , ja žijem v nejakom vzduchoprázdne, myšlienky utekajú a ja nie ich zachytiť a potom to príde..áno to je „ono“ to je moje dievčatko..vidím ju a je krásna..je jedno že má 17diagnóz, je jedno že je pomalšia je naša a Ľúbim ju!