Krajina pôvodu: Neznámo - Asi som spadla z oblakov

Môj skutočný príbeh.

Stalo sa to pred 7 rokmi. Ja, ktorá som nikdy ani na sekundu nemala záujem vycestovať do zahraničia a už vôbec nie pracovať kdesi v cudzej krajine, lebo som bola veľmi spokojná aj doma, som sa zrazu ocitla až na konci sveta - v Belgicku (dodnes nepochopím, prečo si táto krajina hovorí srdce Európy, keď je jej koncom). A nie len tak hocikde v Belgicku - priamo v mekke tunajších národniarov. Ale pekne po poriadku:

Ako každý iný cudzinec som sa po troch mesiacoch "hrania na turistku" išla pekne prihlásiť na trvalý pobyt. To som veru netušila, čo ma čaká a neminie. Prvú hodinu po príchode som strávila čakaním v dlhočiznom rade na vstup do budovy. Po ňom ma čakalo losovanie o prideleného úradníka. To znamená, že vy sedíte c čakárni cudzineckej ohlasovne a počítač náhodne vyberá pridelené čísla. Výsledkom je, že ak sa počítaču nepáčite, aj keď ste prišli ako prvá, môžete prísť na rad ako posledná. Asi po 3 hodinách som sa konečne dostala k prepážke, aby som si vypočula, že mi občiansky preukaz nemôžu vydať, lebo mi chýba nejaký smiešny doklad. Nechýbal- to som len ja naivná nevedela, že toto je hračka na mačku a myš a tak sa moja návšteva na úrade s rovnakým výsledkom bude opakovať aj počas ďalších 6 mesiacov (ups).

Po 6 mesiacoch som znovu stála pred prepážkou, čakajúc na vydanie preukazu. Mladá slečna so snedou pleťou, očami obrovskými ako mandle a šatkou takmer cez celú tvár mi aj teraz oznámila, že sa žiaden preukaz konať veru nebude. To sa mi už v kešeni pootvárali všetky nožíky a moja trpezlivosť stratila medze. Opýtala som sa čo je toto za systém, keď mi ani po 6 mesiacoch orgán zodpovedný za prihlasovanie imigrantov nedokáže vydať potrebný doklad na pobyt. Snedá osôbka znervóznela, a ako popálená vitriolom na mňa zasyčala: "Keď sa ti to nepáči, prečo si neostala vo svojej krajine?"

Neverila som vlastným ušiam, ani očiam - pôvodom Afričanka mi v mojom vlastnom domove- Európe ide rozprávať, kto kam patrí a kde má ostať. Všetci v čakárni aj za ostatnými prepážkami stíchli a oči všetkých nás uprene sledovali v napätí, čo sa bude diať. Chudera netušila, čo spravila. Moja východniarska krv vo mne vzkypela, temperament sa dostal k slovu a s úžasnou ľahkosťou a na plnú hubu som jej rovno pred všetkými, ako sa na Šarišanku páči, zakričala späť: "Lebo som naozaj neverila, keď mi rozprávali, akých hlupákov tu majú na úradoch a že tu domácich afričania diskriminujú! Tak som sa prišla na vlastné oči presvedčiť a vidím, že je to pravda! A teraz mi zavoláš svojho managera, aby to vedel aj on!" Všetci v čakárni vybuchli do smiechu a až ďalšia - tentoraz domáca úradníčka mi zavolala managera, ktorý ma okamžite vybavil bez akýchkoľvek ďalších prieťahov. Len s jednou maličkou chybičkou - pre výpis z registra trestov ma zveril ďalšej úradníčke.

A to nik netušil, že dobrodružstvo bude pokračovať druhým dielom. Pani, širšia ako vyššia si ma nevrlo premerala, potom asi pol hodinu gniavila počítačovú myš a zúfalo sa snažila prepisovať všetko možné aj nemožné z dokumentov do chudáka počítača. Asi po dvoch ďalších hodinách odišla, aby sa vrátila s dokumentom, ktorý dodnes uchovávam ako dôkaz ľudksej blbosti. S víťazoslávnym úsmevom mi odovzdala Výpis z registra trestov a tvárila sa, že práve vyhrala prvú cenu v bingu Dokument som od nej prevzala, čítam a neverím vlastným očiam, čo vidím Na dokumente stálo:
Krajina pôvodu: NEZNÁMO (Poľsko?)
Aby to nebolo málo, stálo to tam hneď dvakrát- pre istotu.

Neverila som vlastným očiam, a tak som si radšej sadla a opýtala sa: "Vy ste tam naozaj napísali: krajina pôvodu neznámo?" Pozrela na mňa ako na prízrak a hlasom ako Marfa v Mrázikovi mi hovorí: "A čo, nevieš čítať?" V šoku som sa nezmohla na slovo, len som si pomyslela: Kto tu nevie čítať; ja, alebo ty? Tak som sa ešte stále šokovaná opýtala: "Ako môžeš napísať na dokument, že krajina pôvodu je neznámo, keď na mojom pase, slovenskom občianskom aj rodnom liste stojí jasne, že je to Slovensko?!" A ona mi na to s ponižujúcim hlasom, ale s absolútnou samozrejmosťou hovorí:
"Pozri sa moja zlatá, ja vôbec netuším, kde si ty doteraz sedela a čo si robila. V počítači nemám ani tvoju krajinu, ani mesto, kde píšeš, že si sa akože ( ) narodila. To znamená, že ani mesto, ani krajina, kde si sa akože narodila neexistuje. Jasné? V počtači to nie je! A čo ja v počítači nemám, to neexistuje!" Šokovaná som sa zmohla len na toto: "Ešte že tá sprostosť existuje. A nie len u teba v počítači."

Dokument som si odložila a znova sa pobrala za managerom úradu. A čo vypadlo z neho, bol skutočný klinec po hlave. Jeho ospravedlnenie znelo: "Prepáčte tie nepríjemnosti, viete, u nás je nedostatok pracovných síl, tak sme nútení zamestnávať aj alkoholikov." Musela som odísť. Rozum mi zastal. Asi som mala príliš malú hlavu, aby sa do nej vôbec zmestil. Na toto som už naozaj nemala síl.

Keď som to potom večer rozprávala priateľke, tá sa smiala, až plakala a nakoniec mi hovorí: "Ty, Zuza, ty si aká sprostá! Veď ak tá baba vie, že tvoja krajina ani mesto neexistujú, a pritom jej počítač vyhadzuje, že si nikdy nemala problém s políciou, musí vedieť, aj odkiaľ si, nie? Čo keď si z inej planéty, a si boháčka a ani to nevieš!"

Keď som tak nad tým potom premýšľala, tá baba-alkoholička- mala v podstate pravdu: vie ona, kde som sa ja do príchodu na úrad ponevierala, v akej diere vysedávala, alebo si kdesi nohy v mori máčala? Nevie! Tak ako od nej môžem, ja sprostá chcieť, aby to uviedla na doklad. No nie?