Letný ohnivý príbeh so šťastným koncom

Jedného dňa som prišla domov a vidím ,že môj partner sa rozhodol preriediť náš živý plot, ktorý nám už pomaly ale isto obsadzoval parkovaciu plochu. Keďže mám rada poriadok a hneď, nie až v zime, tak mi dosť prekážali 4 obrovské kopy konárov a lístia do výšky asi 3 metrov po dvore , navrhla som, že by sme to mohli hneď odtiahnuť na zelený dvor, kde sa dá uskladniť zelený odpad. Máme ho asi 500 m od domu, bývame na konci dediny, boli doma aj deti pomohli by. Problém bol len v tom, že nebolo otvorené a bolo by im to tam treba nahádzať cez plot, čo tiež nie je problém, lebo sa za skládku odpadu neplatí.

Tu sa moja polovička , inak mierumilovný partner, vzoprel, ale tak ,že nebol ochotný ani diskutovať o tejto alebo inej možnosti. Prečo nie, boli samé pre mňa čudné argumenty typu , že všetci nás uvidia a že po ulici bude neporiadok...Navrhla som , že odnesieme aspoň polovicu, nie, ani počuť.Že to spáli, keď bude mať čas. Zaťal sa a hotovo. Bola som nahnevaná ,ale bezmocná, nechcela som to robiť bez jeho vedomia ,keď si ľahol spať
( neskôr som zistila, že som asi mala,to bolo tiež moje poučenie, že niekedy treba trvať na svojom aj cez mŕtvoly). Kopy sa kopili asi 2 týždne, čiastočne preschli, lístie z nich bolo po celom dvore , nič moc. Prišiel krásny horúci deň,len silnejší vánok povieval,nezdalo sa mi ,že by to bol fajn deň na pálenie takých hromád, ale bol, tak sa rozhodol môj partner. Nemala som z toho vôbec dobrý pocit, tak som krúžila okolo neho, tváriac sa ,že zametám to lístie a polievam záhradu striedavo. No som už taký tvor, že musím mať všetko pod kontrolou. Najprv robil ohník malý, skúšobný, niektoré vetvy ani nechceli horieť ešte, pofukoval dosť vetrík a zrazu bol všade popol, nakoniec keď sa to rozhorelo poriadne, tak popridávala aj vlhke suché vetvy a bol táborák ako hrom. Bolo to hrozné, ten oheň bol tak obrovský, načahoval sa za nami ,ako sme tam chodili okolo neho. No čo poviem, prvýkrát v živote som dostala strach z toho živlu. Bol silný,bol horúci,nedalo by sa pred ním ujsť, našťastie sa nevymykol spod kontroly, teraz vravím ,že musel bdieť anjel strážny nad nami, lebo vietor bol dosť silný ....Obaja sme stáli v úžase a myslím, že aj so strachom pri tom ohni a strážili sme ho. Keď bolo asi po hodine hotovo, ostala žeravá pahreba. Vravím s hadicou v ruke s tečúcou vodou " A teraz to dobre polejem, aby sa to schladilo ". A zase sa mi vzoprel, ani náhodou, netreba ! Dám to do fúrika, tam to vychladne. Nechcelo sa mi v tých 32 stupňoch Celzia vyťahovať argumenty ,že prečo to treba poliať a nechala som chlapa naberať popol do fúrika a dúfala som, že fúrik tú horúčavu vydrží. Ešte som skríkla naňho , že mu horí metla, ktorou si ten popol zmetal a starala som sa už len o záhradu. To bola nedeľa.
V stredu večer prichádzam domov z práce a úsmev z tváre mi berie biela hmla v našej ulici, čo už zase 6x postrekujú komáre behom mesiaca pomyslela som si. Smerom k nášmu domu hmla hustne, hm asi si deti grilujú, myslím si. Zatiahnem auto do dvora a vidím, že moja životná láska sa snaží ugrilovať kompost aj s kompostérom. To už som vyskočila z auta a kričím, či sa načisto zbláznil, keď robí oheň na komposte pri plote ,kde má sused svoje pestované tuje. No, nezbláznil sa, len hodil tú 3 dňovú pahrebu na kompost, ktorý sa behom 20 sekúnd vznietil, plastové
dielce kompostéra sa roztiekli, oheň bol vyšší ako my a tak
No Amerika, už som len zalarmovala zvyšok rodiny ,aby nosili kýble s vodou,lebo hadica nestíhala. Duchaprítomný sused namieril zo svojej záhrady cez plot hadicu s vodou a hasil tiež. Týmto mu ešte raz ďakujeme. Zdalo sa mu divné, že si robíme ohník pri plote , tak sa išiel našťastie pozrieť a pomáhal. Liali sme vodu asi hodinu, a potom sme to ešte polievali rozprašovačom až do večera , kompost bol výborne presušený, tak to oheň nevzdával tak ľahko. Ale zaiali sme ho napokon úplne. Poučení sme nabrali celá rodina kopec a našťastie nám nič nezhorelo ,okrem plastovej ohrady.Miláčik sľúbil, že už nebude robiť žiadne ohne a ja mám z toho veľkú radosť.