Starkého čudiská

Úryvok z fantasy rozprávky, čakajúcej v šuplíku na dokončenie

Snívalo sa mu o lietajúcom balóne. O jeho balóne! Bol celý biely s červenými bodkami a dokázal vyletieť vysoko. Vo svojom balóne sa Flapeneter cítil voľný a neohrozený, hoci, keď pozrel dole, zimomriavky ho zakaždým premkli, od piat až po korienky vlasov. Čím viac ho vietor unášal od Pewinského lesa, tým viac sa ho zmocňovala túžba pokračovať ďalej, do diaľav. Tá predstava, opustiť les bola nielen príliš trúfalá, ale aj nanajvýš nebezpečná.

Tentoraz bol už však príliš vysoko. Nikoho nevidel a i ten jediný domček na okraji lesa, bol maličký ako zápalková krabička. Pripadlo mu smiešne, že tam býva Gilopej s rodinou, tí sú teda menší, ako hlavičky na zápalkách, keď sa tam pomestia, pomyslel si.

Odrazu zbadal niečo, čo doteraz nikdy nevidel. Vábilo ho to dotknúť sa, no nedalo sa. Opatrne vystrčil labku, no zarazila ho náhla spleť farieb, ktoré si doteraz neuvedomoval. Bolo to krásne. Stále sa tam musel dívať, nedokázal ani mrknúť, bol omámený. Bolo to čoraz bližšie, až mal pocit, že mu to brnkne po nose. Náhle ho prekvapil prenikavý pohľad. Potom ďalší a ďalší. Na to sa smerom k nemu natiahlo pár dlhokánskych rúk, len len, že im stačil uskočiť. Balón sa mierne zakolísal, čo Flapenetera trocha vyľakalo, ale nie tak, ako tie príšery. Veď čo iné to mohlo byť? V tom si spomenul na príbeh, ktorý mu kedysi dávno vyrozprával starký. Vždy si myslel, že si ich vymýšľa, aby ho vystrašil alebo odohnal, no teraz cíti, že sa mýlil. Áno, už si spomína, sú to čudiská.

Pozrel sa vľavo, vpravo, hore, dole. Nemo sa chytil okraja koša, čupol si a len oči vystrčil, aby sa pozrel, či sa mu nesníva. A keďže práve sníval, nevedel akoby to rozlíšil. Sen v sne, kto to kedy videl. Napadlo mu, žeby to mohol byť aj sen, ale stihol ešte zauvažovať, že by tomu nerozumel, potom by mohol totiž snívať sen v sne sna … a to je veľa aj na mňa, povedal si a zahodil všetky úvahy o snoch v snoch dole z balóna. Pozeralo na neho tisíce očí.

Akoby všade okolo neho lietalo tisíce malých nafúknutých chlpatých malých gulí. Každá z nich  bola akési chlpaté čudino so šticou, troma dlhočiznými sedemprstými rukami a s vyšpúlenými perami. Prásk, prásk, vrážalo mu veľa tých ručisiek do červených bodiek na balóne. Odrážali sa od nich a vystreľovali od neho ako sršne. Pišťali pritom, ako zmyslov zbavené. Vystrelené potom narazili do inej chlpatej, vznášajúcej sa gule trepotajúcej rukami okolo seba v snahe chytiť sa čohokoľvek čoho by sa len dalo. Narazená naštartovala a nechala pekne v brinde tú potvoru, čo do nej narazila, tá ostala zase bezmocne trepotať rukami okolo seba. No poriadny chaos sa stal. Lietalo to akoby to malo lietať navždy.  Čo však bolo najhoršie, bolo, že Flapeneterovi začali lietať aj okolo hlavy a pekne krásne sa do nej začali triafať.

Najprv sa uhýnal, skláňal, odrážal ich rukami, ale keď ich už bolo zo deväť naraz a zo všetkych strán a nejednej sa podarilo ho aj poškriabať a zlomyseľne sa pritom smiať, neprial si nič iné ako sa zobudiť. Uvedomil si, že niečo také hrozné sa mu môže iba snívať. Možno, keď silno privrie oči, čudiská zmiznú preč. Ktovie, ale skúsiť môže.