Už som tu spomínala skvelú dámsku jazdu počas tohto víkendu. Okrem iného sme rozoberali vždy aktuálnu tému každej mamy školopovinného dieťaťa - Ako presvedčiť, donútiť, motivovať ... vyberte si, dieťa aby sa učilo, zodpovedne pripravovalo do školy...
Stretli sme sa tam mamy deti rôzneho veku, rôznych daností, schopností sústrediť sa , vynaložiť vôbec nejaké úsilie ..... Už len ja so svojimi štyrmi, každým tak iným by som mohla na túto tému napísať román? Abo ani nie. Akosi mám pociť, že sa mi naše deti, nepodarilo skoro nijak "dokopať" k učeniu.
Na školské začiatky svojich troch starších si až tak nespomínam, bolo ich veľa, na každé zvlášť neostalo veľa energia. Ťahala som s nimi prvý ročník, potom to už bolo na nich. Napríklad starší syn je na seba hrdý, že si robil poctivo úlohy na prvom stupni. 
Ďalším štúdiom preplával absolútne vegetným štýlom, na strednej úž aj so zodpovedajucími výsledkami. Stále mi však tvrdil, že trojka je dobrá známka a on to čo mu treba vie. Vyzerá, že hej, lebo na mature z matiky, bol zrejme lepší ako väčšina jednotkárov. Mám pocit, že som sa dlhodobo snažila s nim komunikovať, vysvetľovať, že aspoň na predmetoch, ktoré bude v budúcnosti potrebovať, by mohol zapracovať a nič ..., Však môžem byť rada že chodí do školy, jemu to stačí, v živote treba byť šťastný. 
Aha tak predsa spejem k tomu románu, 
Staršia deva, na tu bolo asi najmenej času, je šikovná, vedela si sadnúť k učeniu, keď to už bolo ozaj potrebné. Našťastie to nebolo tak často. 
Všestranná v mnohých smeroch sa chvalabohu našla v tom čo študuje na výške. Nepodarilo sa mi ju však motivovať na nejakú výraznejšiu prípravu ...,. Asi je všetko tak ako má byť, je samostatná jednotka. Ako motivácia na výške funguje štipendium.
Mladší syn, nosil celý prvý stupeň poznámky, čo všetko zabudol doma. S učiteľkou sme sa zhodli, že je to jeho záležitosť, tak som to tak aj brala? Už bolo na svete štvrté dieťa. Ako som sa dozvedela, na druhom stupni si robil úlohy počas prestávok, čo sa týka učenia, stačilo mu byť pozorný v škole. Mladý muž teraz prvák na strednej, spokojný s výberom náročnej školy, sa viac hrá na PC ako venuje učeniu. Skonštatoval, že on si musí nájsť prácu takú, ktorá ho bude veľmi baviť, lebo je veľmi ale veľmi lenivý. Jemu sa nič nechce. 
Najmladšia, teraz tretiačka, má momentálne fázu, načo chodiť do školy, keď sa tam nič užitočné neučia, a že prečo sa neučia zábavnou formou. Úlohy robíme stále spoločne, v hodine dvanástej, občas aj bez cirkusu.
Inak sama osobne som veľmi zmenila svoj postoj k škole, známkam. Bola som úplne iná ako naše deti, zodpovednejšia, svedomitejšia, vedela som sa z motivovať, oni nič ... A majú pravdu, nestojí to za to všetko, aj keď občas ...
Na záver k mojim deťom. Mám obrovské šťastie, že máme šikovné deti, bez rôznych porúch učenia, pozornosti ..., len poniektoré veeeeľmi lenivé ... Ono viem aká som spomalená a neschopná mnohých vecí ja, je to lenivosť? Pozerám sa na ich fungovanie svojimi očami. Doteraz som nenašla vhodný spôsob ako ich "dokopať" k učeniu. Na tresty nie som, pozitívne odmeny, na poniektorých lenivcov nepomôžu a argumenty, skúsila som mnohé a nič. Z toho čo som tu napísala mi vyskočili tieto kľúčové slová, ktoré na deti väčšie či menšie fungujú : štipendium,
niečo veľmi ale veľmi zaujímavé čo by ich bavilo, zábavná forma učenia a na poniektorých nič.
Akosi s podobnou rezignáciou rozprávali o svojich úspechoch motivovať deti k učeniu aj ostatné žienky, s ktorými sme sa na túto tému bavili. Pokiaľ nechcú oni, nepohnú s nimi, ani zákazy ani dohovárania, ani tresty? Len nie všetky dámy mali to šťastie ako ja. Ale ja si zase užívam iné radosti, všetky resty nás raz dobehnú.
Podľa odborníkov, môžeme dieťa motivovť primeraným záujmom o jeho škoslké výsledky, byť mu k dispozícii v prípade potreby a poznať jeho záujmy, silné stránky. Aby sme dieťa mohli spoločne nasmerovať na jeho ďalšej ceste v štúdiu, aby pokračovalo v oblasti na ktoré má danosti, ktorá ho baví, ide ľahko. Mali by sme byť pre deti pozitívnym vzorom. Rozmýšľať nad tým čo rozpávame, aby sme nesklzli do zovšeobecnených negativizmov na adresu našich detí. Mali by sme vysvetľovať deťom, že celoživotné vzdelávanie je cestou k relaizácii v oblasti, ktorá nás naplňa. K úspešnému životu? Osobne nemá toto slovo rada, lebo úspech je ozaj veľmi relatívny. Skôr k šťastnému.
Motiváciu poznáme vnútornú a vonkajšiu. Vnútorná je vlastné presvedčenie dieťaťa, že chce dosahovať dobré výsledky, napredovať v učení, poznávaní. Najlešie je ak vonkajšia motivácia v podobe, známok, slovných pochvál od učiteľa, rodiča sa pretaví do tej vnútornej. Stále by malo platiť, že pochvala (určite nie preexponovaná) by mala intenzívnee dominovať nad kritikou.
Devy krásne, ako sa vám dari obhajovať u vašich detí potrebu učenia sa? Používate aj tresty, zákazy pri zlých známkach, dodržiavate ich? Fungujú sľúbené odmeny? Či se barz tolerantné ako ja?
Však toto, aby sa im závity neprepálili, poniektorým.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
preto ich treba občas premazať
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
na také ja nie som, nie som presvedčená o účinnosti
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
najstarsia, siestacka, myslim, ze mozem povedat s cistym svedomim, ze je pohodlna, jednoducho dejepis, datumy sa ona ucit nebude! a doriesene, matematika, robi co sa da, kedze zakladna skola, prve tri roky katastrofa, co sa tyka vyucby a kedze som nepoznala system, prisla som neskoro na to, ze hops, je tu problem, dobehnut to je takze...co to sme napravili, ale nie vsetko, zasa ta pohodlnost, a tak som jej povedala, ucenie je tvoja "praca", ak niecomu nerozumies, prosim, sme tu, skusim vysvetlit, len moj problem je, ked nadelovali trpezlivost, ja som bola na konci rady a vela sa mi neuslo..... zabaveny telefon, ked su vysledky katastrofalne, ale ze by ju to nejako motivovalo sa neda povedat.... takze, nemam tucha...
synator, prvacik, teda pripravkar, ale tu sa ucia pisat, citat, pocitat, ako nasa prva trieda, ale ako 6rocni, zo zaciatku mu ulohy nevonali, teraz uz sa sam hneva, ked pise slova a nepodari sa mu pismeno, ze nebude mat za vybornu, kedze gumovat dovolujem len vynimocne... ale uz aj pri pisani hned naostro nosi vyborne, takze to ho motivuje, zatial nema problemy ani s jazykom, ani s matematikou, obcas pozamiena slabiky, ale chodi na logopediu a logopedicka povedala, ze sa moze stat, ze bude prehadzovat slabiky, ale zatial je to len obcas, takze dufam, ze z toho nebude nejaka dys..... a kedze som sa poucila pri dcere, tak teraz pekne pani ucitelka vie, ze chodi k logopedicke a ze sa mozu vyskytnut problemy, ja sa informujem pravidelne a ked sa aj vyskytne nejaky problem, tak ho podchytime hned v zarodku.... ma velmi pekne pismo, to sa nepomamil, ja som pisala ako cinsky kocur, chcela som to mat co najskor z krku :)
najmladsia, prvy rok materska skola, pismenka jej zatial idu, samozrejme, ze nepozna celu abecedu, ale zaciatocne pismena svojho mena napr. a k tomu este nejake, naucila sa ratat do 10 takze o nu obavy nemam, ma zosit na domace ulohy, uvidime, ci jej to vydrzi az do prvej triedy
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tiež to máš pestré a vaše multijazyčné deti asi tiež?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
So štyrmi školákmi to máš celkom veselé a hlavne keď sú každí iní. Myslím, že pripravovať sa s nimi zhltlo celkom slušnú zásobu tvojej energie aj trpezlivosti, takže nejaké "výpadky", či únava (hlavne ak si poniektorí nenechajú kafrať do svojich vecí) sú úplne v pohode. U nás starší syn je od začiatku dosť zodpovedný. Pripravoval sa a učil na počudovanie poctivo na základke, aj na strednej a drží ho to aj na vysokej. Celkom dobre si vybral školu, ktorá ho baví a tak sám hľadá aj nové vedomosti a možnosti. Mladší syn je iná káva. Netuším kedy sa učí lebo ho večne vidím pri PC alebo s mobilom v ruke. Napriek tomu má v škole fajn výsledky, má logické myslenie, ale gramatiku má úplne "na háku". Má aj nejaké dys..., no momentálne ako deviatak a teda riadny pubertiak si nedá do ničoho povedať. Pri akejkoľvek mojej snahe riešiť jeho ako školské, tak aj iné povinnosti, zaujíma obranný až útočný postoj a tak to takmer vždy vzdám. Jedeno mu však musím nechať, na monitor sa síce doma evidentne nepripravuje, ale sám od seba začal chodiť na doučko k jeho slovenčinárke. Tak to asi bude OK aj s ním. Starší syn doma celkom nadšene rozpráva o svojich plánoch a aj úspechoch a ten mladší má v ňom evidente vzor. Nie vo všetkom samozrejme. Dúfam a pevne verím, že sa v budúcnosti veľmi nesklame a bude spokojný a šťastný v tom, čo bude robiť.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Takže zodpovedné deti, ešte nevymreli. 
Máš šikovného syna a vyzerá, že ani mladší sa v živote nestratí. Asi zdieľa podobnú filozofiu ako môj strší, načo sa zbytočne stresovať.
Inak ja si neviem vynachváliť na našej ZŠ prípravu na monitor, mjú viac menej povinné krúžky z matiky a slovenčiny, počas celej deviatky, tuším moji matiku vynechávali . Vďaka tomu majú všetci traja starší veľmi dobré základy zo slovenčiny, z ktorých stále ťažia. A to sú dvaja chalani.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mojich synov sa motivovať nedá, sú nepodplatiteľní, nezastrašiteľní a tvrdohlaví, takže kombinácia skoro na vraždenie . Ale zase si veľmi dobre osvojili to moje /a kedysi aj Lydushiné/ krédo: "Učíš sa pre seba". No a výsledky práve tomu zodpovedajú, najstarší sa rozhodol, že po základke mu postačí učňovka a ja som mu to nejak zvlášť nevyhovárala vzhľadom k nechuti k učeniu a tým pádom aj k dosiahnutým výsledkom. Ale čudujem sa tomu, že práve tu nastal zlom,: stal sa zodpovednejším, viac sa snaží, lepšie výsledky v škole, viac plánuje do života, ak mu to vyjde, tak by snáď v podniku, kde praxuje mohol mať brigádu v lete a ak by šťastena bola viac naklonená, tak by tam mohol začať aj pracovať. A to ako ôsmak si chcel vybudovať kariéru na futbale a na ničom inom... takže dospel.
Mladší je iný oriešok, má diagnostikovanú poruchu ADHD a s tým spojené aj viaceré obmedzené schopnosti. Navyše si neustále zabúda robiť projety, zapisovať domáce úlohy, ak mu niečo nejde, nepožiada nás o vysvetlenie... tvrdohlavý a zrejme aj hrdý... alebo to má jednoducho v paži. Keďže sa u neho rozbieha puberta, tak ani rady, ani pomoci, ani po dobrom, ani s krikom. Zato keď bol prváčik a druhák, tak sa to nedá porovnať: domáce úlohy si robil hneď ako prišiel domov, zapájal sa do všetkých dobrovoľných aktivít, dal si viac záležať...
A najmenšia ako prváčka to má tiež perné. Zo začiatku sa jej zdalo učenia veľa, teraz to už zvláda, len diktáty nása vedia potrápiť. Konečne v slovách nekomolí a nevynecháva písmenká, ale zas zabúda na mäkčene, dĺžne alebo ich dá tam kam netreba -de,-te. Najviac na ňu platí pochvala od nás a od pani učiteľky, ale zas so slzičkami bojuje, keď sa jej nedarí najlepšie... takže je tam aj dosť citové vypätie .
Ale prichádzam nato, že ani po troch deťoch nemám stále ten správny grif na motivovanie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja mám deti dve a každé totálne iné, chlapec mal byť dievča a dievka chalan. Syn bol viac menej odkázaný na seba, okrem začiatkov v škole to sme makali obaja. potom už neviem. na rodičovskom som sa vždy len čudovala čo to rodičia rozprávajú čo deti nevedia. Bol poriadny, upratoval, ked bol vacsi navaril,napiekol - učil sa neviem kedy, ale výsledky mal vždy dobré. Nezaujímali ma známky cez školský rok - mala som prehlad, chválila som ale neboli až také podstatné - podstatné bolo vysvečko - za dobre známky odmena. Penazi navyše nebolo a nároky boli velké. Tak bola dohoda a asi to zabralo. Dnes už má za sebou vysokú a prácu, ktorá ho baví. Dcéra tá veru nie, vždy sme sa učili, kontrolovali, všetko zabúdala, strácala. Upratovanie izby je dodnes tragédia- hovorim horšie ako chalan. Niekde koncom zakladnej nastala zmena a začala byť zodpovednejšia. asi naše tvrdenie, že sa uči pre seba, brat ako vzor/ desat rokov rozdiel/ a aj odmeny zabrali. Dnes je na strednej druhačka. Výsledky má vynikajúce a má už svoj cieľ. Čo dodať. Koľko ľudí, toľko chutí. Možno raz na to prídu. Niekto skôr, niekto neskôr a niekto nikdy. Môžeme ich len povzbudzovať, radiť, pomáhať. Stojí nás to veľa energie ale sú to naše deti.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Máš to zaujímavé, ale zas trošku ľahšie s takými hlavičkami sa určite nestratia. No u nás táto téma výsostne aktuálna. V podstate má najviac trápi pri najmladšej, Najstaršia gymnazistka sa akosi včas prinúti naučiť, takže výsledky sú tomu primerané k jej aj mojej spokojnosti. V zásade ju najviac vidím na mobile, na čítačke or knižke, či filme, ale ona si to akosi vie zadeliť. Mladší synátor, je z nich asi najzodpovednejší, ale len odtiaľ potiaľ, keď už treba zapnúť na vyšší level, tak cúvne, asi sa bojí, že sa mu závity v mozočku pretočia. Dnes bol na skúškach na gymnázium, tak uvidíme ako sa mu zadarí. A teraz prichádza náš oriešok, na našu najmladšiu skúšam kadečo (teda extrémy ako bitka, či zákazy chodiť do školy zrovna nie
), aj to čo si spomínala ako rady odborníkov, ale zatiaľ bez úspechu, výsledky v škole majú zhoršujúcu tendenciu. Nerobím z toho drámu, len ma to mrzí kvôli nej, nakoľko ani žiaden talent v inej uplatniteľnej oblasti sa neukazuje. Bude zaujímavá voľba čo ďalej už o dva roky. Skúšali sme už aj psychologicko-pedagogickú poradňu, ale nebolo tam nič riešiteľné, čoby niečo zmenilo. Niekedy sa aj dieťa snaží, ale úspech nám buď tesne ujde alebo sa ani nedostaví. Možno toto bude demotivujúci faktor, aj keď ja si snahu veľmi cením a dám to aj najavo. No nevadí, hlavne nech sme zdraví, možno časom nájdeme niečo čo jej pôjde a bude ju to aj baviť. 