Blbááááá som

...keď to skrátim.

Včera som tak nasrato kmitala, bo každý ma mal v paži. Však nedeľa. Navarené bolo od soboty, dokonca dve jedlá, dokonca to bolo jedlé, bo varil MM.
Tak som ráno spravila raňajky, spratala linku, upiekla kysnutý čučoriedkový koláč s posýpkou, spratala riady po raňajkách, aký krásny deň nám začína.
Všimnite si, prosím, slovo „nám“.

Zvyšok rodiny sa váľal kde-kade, však rozprávky a objektív a pohoda nedeľná, čo by vôbec nevadilo, lebo o tom je nedeľa, to je v pohode. V rámci väčšej nedeľnej pohody a túžbe po nedeľných programoch vyhodil MM decká von, nech sa bicyklujú, čo som ale nevedela, že im dal povolenie, že môžu zísť dolu do dediny.

Suma-sumárum, ten kto ich vyslal na ne kašlal, ja som kašlala na toho, kto ich vyslal, decká svorne kašlali na seba. Výsledok po necelej hodine, keď moja nas...naštartovanosť kulminovala, išiel MM po deti. Výsledok: Najmladšia Tereza sa hneď zrúbala dolu kopcom, polhodinu tam revala ako Tur, však domov vysoko a ďaleko, kým nevyšla akási pani z domu, ošetrila jej ruku, obviazala a strčila jej do pusinky lízatko a tak deco mlčiaci stálo a cmúľalo to lízatko, kým MM nevytlačil celú bandu aj s bikami zas hore. Takže kytica to istí, načim mi ísť poďakovať milej pani, že to vzdala a postarala sa, lebo Tereza by revala, kým by sa všetci neevakuovali.

Tak som odišla do lesa, pretože už len pohľad na niekoho ma dokázal naštartovať. Svorne boli všetci pokrytí, len nech mi neprídu do rany.

V lese bolo fajn.

Som skôr týpek, priznávam, že keď je toho moc, nebudem zvyšovať komfort svojej rodine. Čo si kto navaril, to si aj zje. Kdeže, žiadne upratovanie, žiadne kmitanie. Ani náhodou.

Takže sa môžem pochváliť, keďže energia zo mňa priam prišťala a myslela som, že obehnem planétu, tak som vyčistila nejakú studničku, potom akýsi potok, potom som vyhádzala skaly na kaskády, bo mi ešte aj tie vadili na ceste, potom som zistila, že vyššie je v ceste voda, tak som ju odvodnila,odbahnila, pokryla drevom, čo som našla a keby som našla viac kameňov, tak ju aj vydláždim.

Fakt.

Prosím pekne a to všetko v daždi.

Taká som bola so sebou spokojná.

A potom nasledovala dlouuuhááá cesta domov, som sa vliekla a vliekla a z nohy na nohu a ešte pomalšie a do večera som sa s nikým nemusela, čo bolo ale zaujímavé, ešte aj komínky s prádlom stáli v pozore. Ešte aj knižku som si vytiahla tresnú :Mizéria, alebo Misery musí zomrieť!

A potom si pamätám, že som už tak na noc, išla kolo syna a on do mňa hodil lietadielko z papiera. Švácla som to na zem, jeho som poslala do izby a kašlala som na celý deň, celý večer a už som chcela kľud. Mlčal a odišiel.
A dnes som o to lietadielko zakopávala a zakopávala a ono sa stále posúvalo a posúvalo, až som sa pounúvala ho zdvihnúť a na ňom bolo napísané:

Dobrú noc

Mám ťa rád