BOMBový štvrtok alebo ako som (ne)docestovala vlakom

Po preleňošených sviatkoch, kedy som naozaj vypla v práci a venovala sa predovšetkým deťom, som chcela minulý týždeň naplno zabrať. Utorok a stredu som teda venovala doháňaniu zameškaného, resp. starostlivo odloženého, a vo štvrtok som si naplánovať stretnutia v Košiciach. Aj tieto sa mi podarilo pred sviatkami starostlivo si uchovať na neskôr.

Štvrtkové ráno bolo hektické. Deti vychystať do škôlky, ako-tak to doma uhádzať do akceptovateľného stavu, zariadiť dôležitý telefonát a predovšetkým stihnúť vlak 12.39 smer Košice. S vyplazeným jazykom spotená ako myš som dorazila na stanicu. Tabuľa odchodov ukazovala meškanie jediného vlaku – a to samozrejme toho môjho. Dala som si teda čaj v staničnej „kaviarni“ a snažila sa nastaviť do oddychového módu. Zrelaxovať sa, spomaliť...vypnúť. Po tridsiatich minútach meškania sa vlak dovalil na druhú koľaj. Stále som bola vo svojej časovej rezerve, ktorú si zvyčajne nechávam a tak som sa v kľude usadila s cieľom si cestu užiť. Slniečko krásne svietilo a vyhrievalo mi tvár. Kilometre sa míňali a vlastne som vôbec nesledovala, kde sa práve nachádzame. Z relaxačno-cestovného módu ma vytrhla policajná hliadka. „Prosím urýchlene opustíte vlak, bola tu nahlásená bomba!“ ráznym hlasom nám oznámil policajt obvešaný kadejakými nebezpečne vyzerajúcimi vecami. Vyzeral prehnane seriózne. Tak sme teda ani nemukli a aj so spolucestujúcim sme si bez slova zbalili veci a vyšli na perón. Asi po desiatich minútach postávania pred vlakom nás hliadka nahnala do vestibulu stanice. Po ďalších desiatich minútach nám oznámili, že celú stanicu idú evakuovať a my si budeme musieť počkať pred stanicou. Húfom cestujúcim nezostávalo teda nič iné ako sa zhromaždiť pred budovou železničnej stanice v Poprade.

Čas plynul. Z dvadsiatich minút bolo zrazu štyridsať. Zo štyridsiatich hodina. Moja bezpečná časová rezerva doraziť včas na stretnutie sa zužovala až nakoniec úplne zmizla. Začali sa hrnúť upovedomení novinári a televízne štáby. A ja som pochopila, že dnešná cesta do Košíc bude len utópiou.  Ešte chvíľku som váhala či dlho plánované stretnutie zrušiť. Po ďalších piatich minútach však nič  nenasvedčovalo tomu, že vlak opustí stanicu. Tak som s malou dušičkou napísala klientovi, že bohužiaľ z bombových dôvodov som nútená opäť naše stretnutie zrušiť. Po pár minútach sa stanica otvorila. Zrušila som si teda lístok na spiatočnú cestu z Košíc späť domov, ktorú som plánovala neskoro večer a kúpila si nový lístok Poprad – Žilina.

Po ďalšej hodinke čakania na zmeškaný rýchlik smer Bratislava cez Žilinu som bola pomerne unavená spotená a tak trochu nahnevaná....Zabijem celý deň a nič z neho nevyťažím! Hovorila som si v duchu. Tak som sa na chvíľku zamyslela a povedala som si, že zmením postoj k danej situácii a vyťažím z nej maximum.  So sileným úsmevom a optimizmom som sa teda usadila do vlaku. V hlave mi vírili otázky ako čo najefektívnejšie využiť tento čas! A tak som si spomenula na vás milé moje dámy. Na zdrap papiera som načarbala vety, ktoré ste čítali vyššie. Zo sileného úsmevu sa zrazu stal prirodzený...Čas som nepremárnila! Otvorila som si teda ešte knihu, prečítala zopár strán a ani neviem ako cez okno som zbadala siluetu obrovského kolosu automobilky KIA. Práve tú považujem ako vstupnú bránu Žiliny a znamenie, že je čas sa chystať na výstup. Žasla som nad tým koľko nových budov tu pribudlo. Parkovisko s novovyrobenými autami bolo z troch štvrtín plné a ruch vo fabrike bol evidentný.

Dobrú náladu mi potvrdil jarný vánok, ktorý ma ovial pri výstupe z vlaku. A umocnili ju  moje dve ratolesti, ktoré ma čakali na peróne. Manžel upovedomený mojou dnešnou cestovnou príhodou ma s otvorenou náručou a úprimno-sarkastickým úsmevom privítal. „Vitaj doma, mamina!“

Po tom ako sme deti večer uložili do postele som klientom napísala návrh stretnutia v Košiciach ďalší štvrtok v rovnakom čase no snáď so zdarnejším koncom