Cesta.

Strýko mal cez víkend oslavovať 50-ku. Tešila som sa, že sa najem, ale najviac som sa tešila na cestu. Prejsť 300km tam a 300 naspäť. JA SAMA! Čo z toho, že šoférovanie milujem, keď neni na benzín. A teraz bol dôvod dosť pádny na to, aby som benzín i kúpila i minula.

V štvrtok večer to ale začalo. Chcela som si umyť vlasy, už 5 dní neumývané a nenormálne mastné. Voda šla cícerkom. Neodradilo ma to, vlasy som napenila a voda došla úplne. Naštvaná, lebo ja furt vyzerám hrozne, a keď chcem byť aspoň čistá a s umytými vlasmi, tak ani to nedokážem!

V piatok ráno mala krpatá (1.5r) teplotu. 37.4°C. No... musím dávať bacha! Lieky som pobalila už včera. Rožky v mrazáku, kúpila som syr a klobásu (aby sme mali čo jesť, keď sa vrátime), naložila auto, objednala pizu (obed pre staršiu 6.5r) a išla ju vyzdvihnúť zo školy. Potvora krpatá už stihla zaspať. Bála som sa, ale nechala som ju v aute. Učiteľka zapísala staršej všetky úlohy čo si má porobiť, súrila som ju nech si švihne s obliekaním a poslala ju k autu. Ja som šla zaniesť kľúč od šatne. A zabudla som na chodbe jej tašku. Ja dora! Zistila som to až na diaľnici.
Chcela som sa vyhnúť veľkej premávke, preto som odchod stanovila na 10.30. Vyzdvihla som pizu a šli sme. Smer východ. Celkom pohoda, podarilo sa mi predbehnúť 2 autá, ale keď som videla v obrovskej zákrute 3 tiráky, medzi ktorými bolo po 5 áut, zmierila som sa s rýchlosťou 80km/h. Veď ja sa na tú diaľnicu dostanem! Vybúrim sa tam.
Pár km pred diaľnicou som si spomenula, že diaľničnú nálepku mám v batohu. Nie na skle. Zastaviť? Nie. Nechce sa mi pustiť pred seba ani jedno auto čo je za mnou! Risknúť, že nebudú kontrolovať? Zahrám divadielko - upachtená mamina s 2 deťmi... plná hlava všetkého možného... prepáčte, veľmi sa ospravedlňujem... Blee... to mi moc nesedí! Nalepiť to za jazdy? Ani za svet! Ešte stále som dosť neskúsený vodič, na cestu sa musím sústrediť, niekedy nemôžem ani rozprávať, telefonovať už vôbec nie, ešte tak zapnúť vypnúť kúrenie (kedysi bol aj to problém, vždy som vošla do protismeru). Boli sme za Ružomberkom a ja som predsa len zvolila tretie riešenie. Jazdu som si chcela užiť, nie tŕpnuť, či ma neuvidia policajti. Staršia dcéra nálepku odlepila, ja som ju vycapila na sklo a bolo po probléme. Fúúú...
Autíčko ma veru v dobrom prekvapilo (Hyundai Accent, r.v.97). Keď som niekedy náhodou išla 100-kou, mala som pocit, že už zavíja a viac nevládze. Ale v pohode zvládlo 130 i 140-ku. Aby som ale moc nemachrovala, mojou rýchlosťou bola 120-ka. Na diaľnici to bolo dosť osamotené. Ja sa rada k nejakému autu predo mnou pripojím a idem 20 - 30m za ním. On ma vedie a ja ho len nasledujem. Len musí ísť aspoň tak rýchlo ako ja.
To, že diaľnica pokročila až ku Svitu ma obrovsky potešilo. Len predo mnou nešlo žiadne auto a ja som skoro nevybrala zákrutu tam, kde sa už napája na obyčajnú cestu. Ale ubrzdila som to. Branisko - tu mi vždy bývalo taaak NA GRCANIE!! Ísť tunelom bol zážitok. Aj ma napadlo, že som si mohla aspoň mapu pozrieť, aby som neblúdila, ale túto cestu som prešla 20 rokov 4 x ročne s rodičmi. A ešte na bicykli 2 x Vrútky - Levoča a 1 x Kysak - Stropkov. A mám orientačný zmysel, tak snáď mi budú stačiť šípky na tabuliach. Stačili. 300km som urobila za 3 a pol hodiny, jedna cikpauza pre staršiu. Som na seba pyšná a cítim sa dospelo.

Sobota. Papúch má stále miernu teplotu. 37.5°C. Žeby nejaké stoličky (zuby)? Strýkovi som chcela natrhať nejaké lúčne kvietky, ale žiadne ešte nerástli. 3 sedmikrásky mi bolo málo. Ako darček som chcela dať krabicu, z ktorej vyskočia moje dve žaby. Veľká žabka by bola dobrá víla, malá žabka zlý škriatok a obe by som mu na pol dňa požičala. Nenašla som dostatočne veľkú krabicu. Škoda, že ma to nenapadlo skôr.
Papúch má 39°C. Nasadzujem Paralen. Večer na veľkú oslavu nejdem. Žabu kontrolujem celú noc, neprikrívam, nech chladne.

Nedeľa. Papúch nič moc. Teplota jej klesla, 37.8°C, ale štekavo kašle. O desiatej nás zbalím a ideme dom. Bojím sa o krpatú, lebo s teplotou sedieť v aute... Ešte že je zamračené.
Kúsok sme prešli a mne treba čúrať. Veľa pijem, aby som mala teraz viac mlieka pre ňu, a to čúranie je nepríjemným sprievodným znakom. Zastavila som na strašne blbom odpočívadle. Stojí tu jeden kamión a jeden bezdomovec sa hrabe v koši. Auto zamknem. V mysli mi prebehne: "Ktovie ako nebezpečný je ten človek. Ubránim sa?" Ale potreba čúrania je silnejšia ako strach. Odbehnem trochu ďalej do lesa, lebo okolie je plné rozpadávajúcich sa hovienok a toaleťáku. Ak do niečoho šľapnem, mám o vôňu v aute postarané. Utekám naspäť, preskakujem hovienka a okrajom zorného poľa vidím, že bezdomovec mieri k môjmu autu. Odomykám dvere... rýchlo... rýchlo dievča... zavrieť, zamknúť, naštartovať a vypadnúť.
Cesta v pohode, len som netrafila na diaľnicu. Zlostím sa. Dieťatko sem-tam plače, vidno že ju niečo bolí. Zastavím a dám jej cucnúť mliečka, vycikáme sa a poďho trieliť domov. Z povinnej reflexnej vesty urobím záclonku na okne a to hlúpe slnko, čo chvíľami nakúka do auta, už na ňu nesvieti.
Bože, dík, že sme to prežili a žiaden blbec za volantom nás netrafil!
Doma. Veľký papúch spí aj krpatá spí, ale jej dávam obklady na čielko. Striedam Nurofen s Paralenom po 4 hodinách už noc a deň a teplota tentoraz neklesá. 39.6°C "Bože... prosím uzdrav moje dieťa," modlím sa. Horúčka je len obranná reakcia organizmu... viem, že teraz organizmus bojuje za svoje zdravie... viem, že 3 dni je to úplne normálne... ale keď ja chcem aby bola zdravá! "...nech sa stane tvoja vôľa." Vôbec nechcem, aby sa stal Jeho vôľa! Chcem aby vyzdravela!! Ale pomaly sa zmierujem aj s tým, že kľudne môže zomrieť i bez môjho dovolenia. Nech by som akokoľvek chcela aby žila! Nech by som urobila čokoľvek! Spomínam na muža, aký bol on kľudný keď bola chorá veľká bambuľa. -Deti bývajú choré, to je normálne,- povedal vtedy. Priala by som si byť chlapom, keď sú deti choré.
Teplota klesla. 37.4°C. Díky, Bože. Díky, díky, díky, díky, díky, díky, díky, díky. O jednej po polnoci zaspávam. Zobudím sa o hodinu a pol, teplotu ani nemusím merať, papúšik je zase rozhorúčený. Zas jej dávam obklady na čielko. Som unavená a oči už nevládzem držať otvorené.

Pondelok. Ráno sadáme do auta. Veľká bambuľka len s desiatou vo vrecku. Nakázala som jej, aby išla za svojou učiteľkou a povedala, že maminka zabudla v škole jej tašku. Mala som ísť s ňou, ale ponáhľam sa k doktorke a veľká bambuľka to zvládne. Musí.
V čakárni je 20 ľudí. Malú vyzlečiem a cítim ako hrozne horí. Zabudla som zobrať Paralen a teraz mala dostať dávku. Zase ju oblečiem. "To mám čakať 4 hodiny s rozhorúčeným deckom? Vykašlem sa na doktorku, nechám to na prírodu!" Išla som ešte kúpiť niečo na vykašliavanie a teplotu. Lekárnička (trochu ma pozná) ma presvedčila, aby som predsa len išla k doktorke. Aj cítim, že je to niečo čo deťúrik nezvládne len tak. Sám. Tak idem k doktorke späť a čuduj sa svete, ľudí je už o polovicu menej. Malej dám liek, rozhorúčená mi zaspáva na kolenách a ja revem. Potichučky mi tečú slzy a soplím do vreckovky. Mohla by som ostatných poprosiť aby ma pustili, ale aj ostatní sú tu s chorými deťmi! Aj keď moje je najmenšie, nemám silu sa ozvať. Za 15 minút mi vyprší parkovací lístok, do paže, nechce sa mi dieťatko zase obliekať a kupovať ďalšiu parkovačku!
Otvoria sa dvere na ambulancii a nikto sa nedvíha.
-Choďte, vy ste teraz na rade,- hovorí jedna mamička ľuďom sediacim vedľa mňa,- lebo ja pôjdem!-
-Ešte tie dievčatá v chodbe boli pred nami,- povedal ktosi.
Zodvihla som sa a predbehla. V chodbe žiadne kočky neboli. "Kým sa vy dohodnete, ja budem vyšetrená." Toto fakt nechápem. Mám sa prosiť ľuďom predo mnou, aby láskavo išli dovnútra? Ale veď mi vlastne urobili službu, takže nech sa kľudne okúňajú vojsť do ambulancie i naďalej.
Zápal nosohltanu, dostali sme antibiotiká. Dala som krpatej jednu dávku. Nechcela vôbec piť, kojila som ju koľko som len mohla, ale toho mlieka som nemala veľa. Videla som, že je už dosť vyčerpaná, keď som ju mala na rukách, hlavu mala opretú o moje rameno a visela na mne ako handra. "Decko, musíš piť! Ako to mám do teba dostať!"
Z naničmamy som si prečítala článok o laryngitíde. Trochu sa to podobalo papúchovej chorobe, len ona mala miernejšie príznaky, ale zase vyššiu teplotu. Nemala som lieky, ktoré tam spomínali, ale rozhodla som sa nedávať jej antibiotiká a počkať s nimi do tretieho dňa.
Večer o šiestej som volala kámoške. 39.9°C. Chcela som jej dať zábaly a nevedela som ako. Kámoška má 3 deti, je sestrička a ona mi zase radila ATB nasadiť, aby to neprešlo do zápalu hltanu, niečo horšie než má teraz (čo vlastne písali v NM). A vodu do nej dávať nasilu - chytiť ústa, rozpučiť ako rybe a po lyžičkách. Neviem, prečo ma to nenapadlo. Ako som jej dala druhú dávku ATB, babuľa sa nejak prebrala a aj poriadnych pár glgov vypila celkom sama. Lieky proti teplote som jej prestala dávať a sústredila sa na ATB. Zabrali.

Ako fajn, že je štvrtok. Krpatý papúch opäť zlostí, vyliala olej na dlážku, rukou si chytá pokakanú ritku a ja fungujem opäť v normálnom režime.
Ďakujem Bože.