Čo ma mala naučiť tá pani?

Som stotožnená s myšlienkou, že ani jedno stretnutie dvoch ľudí v živote nie je náhodné. Verím, že všetko sa deje pre niečo a presne tak ako sa má. Verím v to, že každý človek prichádza do môjho živote s určitým zámerom. Buď ako učiteľ, ktorý nám dá životnú lekciu, ako žiak ktorý zase očakáva poučenie od nás, či ako dieťa, ktoré sa narodilo lebo presne potrebovalo maminu ako som ja! Energickú, entuziazmom hýriacu, no niekedy aj úzkostlivú a občas ustráchanú osôbku. Samozrejme dá sa na sebe pracovať a okresať sa do podoby, akú si len sami naprogramujeme. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak sa pre  cestu poznania samého seba rozhodnete, bude to cesta neskutočne krásna a vzrušujúca.

No ale o inom som dnes chcela! Minulý týždeň som si myšlienku o ľuďoch a ich zámere vstupu do môjho života mohla veľmi pekne oprášiť.

Cestovala som so svojou najlepšou (jedinou) sestričkou a mojimi utešenými ratolesťami v počte kusov 2 žltými vlakmi nemenovanej spoločnosti na trase Košice – Žilina. „Bookli“ sme si vozeň číslo 5, pretože sa v ňom nachádza detský kútik. Neviem či ste sa s tým už stretli, detský kútik  spoločnosť vytvorila spojením trochu kupé. Nalepili zopár detských obrázkov, dali tam jednu malú obrazovku s DVD a zopár hračiek. Musím sa priznať, že je to príjemné spestrenie cesty. Neraz nám aj vďaka tomuto miestečku cesta ubehla „cobidub“.

Vlak bol úplne plný a naše želanie mať celé kupéčko len pre seba ostalo nenaplneným. Okrem nás štyroch tu sedeli ešte postarší pán a mladý vyšportovaný študent. Spomínaný pán bol síce nesmierne milý, no vyžaroval okolo seba čudesný cigaretovo-pivovo-neosprchovaný závan. Nevadí! prijala som ho, veď aspoň moje detičky dostali dôvod na hanbenia sa a neposkakovali hneď kade – tade už z východzej stanice (aklimatizácia im trvala asi 10 min). Študent mal v ušiach „šťoplíky“ ,ako ich môj synátor volá, a na kolenách tablet. Na začiatku som ho v duchu ľutovala, veď si viete moje krásne dámy predstaviť 3hodinovú cestu vlakom s dvoma huncútmi (pre dotvorenie obrazu  - 2 a 4 roky). V tomto prípade musel mladý muž prijať nás. Usmial sa na deti a ďalej sa venoval svojej tabletovej činnosti. Keď chalani začali poskakovať a pokrikovať a „nudiť“ sa im svojským spôsobom, predpokladám že mladý muž prehodnotil svoje plány do budúcnosti a  políčko „deti“ si posunul na časovej osi o dobrých pár rôčkov ďalej :)

Chalani nás hneď ťahali do detského kútika...veď sa ho už od včera nevedeli dočkať. Kupé bolo poloprázdne. Tri deti sedeli v strede s rukami na kolenách a sledovali rozprávku. Oproti nim na sedadlách sedel starší manželský pár, podľa správania sme usúdili, že ide o starých rodičov troch utešených detských dušičiek. Pán sedel pri okne a vyzeral byť úplne vypnutý z reality. Húževnato ťukal do mobilu a vyzeral, že rieši životný rébus. Jeho manželka bola naozaj dobre vyzerajúcou pani v rokoch. Oblečenie podľa najnovšej módy, perfektný make-up a starostlivo upravený účes z nej robil naozaj mladistvo vyzerajúcu babičku. Čo ma však zarazilo bol jej nevľúdny a chladný výraz tváre. Prijala som jej výraz! Veď nie každý deň je nedeľa a každý má nárok byť sem tam unavený a otrávený. Nechceli sme prepchávať priestor určený deťom a tak sme s rozhodli, že sa budeme striedať. Titina, ako moju sestru volajú deti, s nimi ostala sa hrať a ja som sa utiahla späť na svoje miesto a vychutnávala si samotu. Ako starostlivej mamine mi však nedalo a rozhodla som sa skontrolovať situáciu. Nahliadla som dnu. Sestra sedela v strede a zabávala úplne všetkých päť detí. Na veľa sa tváriaci starý rodičia sedeli vedľa seba a obaja sa venovali svojim nabúchaným smartfónom.  Spokojná, že o moje deti je dôkladne postarané som sa vrátila späť do oázy pokoja a prečítala som asi zo dve strany z knihy, ktorú so sebou prenášam už mesiace s odhodlaním že ju isto prečítam.... raz :) Po necelej minútke sa vo dverách objavili všetci traja. Titina so slzami na krajíčku mi vyrozprávala ako ich pani vyhodila z detského kupé, lebo to podľa jej slov patrí  len deťom, ktoré tam majú zakúpené lístky. Obe deti plakali a nechápali, prečo sa nemôžu hrať, veď nikomu nič zlé nerobili. Mladší dokonca vybehol od nás a pritláčal svoj malý noštek na sklo detského kupéčka. V ňom tri poslušné deti opäť sedeli na svojich miestach a pozerali rozprávku.

Nedalo mi! Pretlak emócií v mojej hlave vychádzal ušami. Nie, nie som hádavý typ a väčšinou sa ani nepozastavím nad takýmto správaním. „blbí lidi, takí lidi“ si často hovorím. Ale v tomto prípade ide o deti, ktoré naozaj nikomu nič nespravili. Pozbierala som všetku rozvahu a sebavedomie. Vyšla som na chodbu a odchytila si mladú stevardku, tá ma utvrdila v tom, že pokiaľ  kútik nie je plný každý má právo sa v ňom pohrať.  Slasť zaliala moje vnútro, s odvahou amazonky som otvorila dvere na detskom kupé „dobrý deň každé dieťa má právo sa hrať v tomto kútiku!“ ozval sa môj rázny hlas. „Pýtala som sa stevardky a tá mi to potvrdila!!“.  Pani zapla vrtuľu v jej malom zadočku a vyštartovala. Hnev šľahal na všetky strany :) bolo mi z nej smiešno, naozaj. Zaštekala na mňa čosi v zmysle že mi ešte ukáže a zmizla. Stála som na chodbe v pokore a rozvahe, bola som na seba pyšná. Poznáte ten slastný pocit víťazstva, milé dámy? No nakoniec sa ukázalo, že som vyhrala len bitku a nie celú vojnu :) Prišiel vedúci vlaku a vysvetlil mi, že pred časom to zmenili a naozaj tam majú právo sa hrať len deti so zakúpeným lístkom na tieto miesta. Potichu mi ešte povedal, že takýto prípad ešte nemal, že sa mu nič podobné nestalo a že pani v Poprade vystupuje. Víťazka stala ešte na chodbe a ja som vedela, že jej musím niečo povedať. „Ospravedlňujem sa, naozaj som nevedela o zmene!“ vyletelo zo mňa. „No tak arogantnú ženu som už naozaj dlho nevidela!“ zagánila som sa ňu, otočila sa na opätku a odišla. Ako meč sa mi do chrbta zapichla jej veta. „Mne je to jedno, čo si o mne myslíte, verte mi že mám po celom dni tých mojich vnúčat tak akurát dosť!“

Sedela som paralizovane na mieste. Hlavou mi bežali rôzne myšlienky. Mám jej čosi povedať? Nechať to tak? Prechádzala som svoj mozog sprava zľava, ale nič ma nenapadlo. Nie nechcela som šíriť negatívnu energiu, práve naopak chcela som vytiahnuť niečo prehnane milé na ňu, niečo čo by nečakala a tak ju odrovnať. Niečo typu, je mi ľúto vašich vnúčat, potrebujú vašu pozornosť....jednoducho niečo v tom zmysle. Nakoniec som neurobila nič....

Pani vystúpila v Poprade, stevard ma prišiel upozorniť že sa už môžeme ísť hrať. Keď som sa nových cestujúcich pýtala, či sa môžeme pohrať – pozerali na mňa akoby som spadla z čerešne. „Veď je to predsa pre všetky deti“ s milým úsmevom odvetila pani sediaca presne na tom mieste, ako predtým cholericky sa správajúca babička

Čo ma mala táto dáma naučiť? Čo som si mala z našej krátke interakcie zobrať? Poraďte naničmamky...