Háj, háj, háj

Počúvate tventy fáj...

No čo ti poviem. Smutno mi je. Nejak som si ani nemyslela, že by sa ma to mohlo týkať. Možno pred týždňom. Či dvoma? Možno vtedy ešte tak nie. Lebo rádio len zriedka počúvam. Skôr vypínam ako mám pustené.

Odišiel Julo. Asi jediný Julo, ktorého už len poznám.

Bolo to tne to víkend, keď som mala zapnuté rádio a nejak ma prekvapila známa zvučka. A príjemný hlas. Človek sa časom mení. Priberá, chudne, krčí sa k zemi. Predsa len 25 rokov je nejaký ten čas. Ale ten hlas - ten hlas ma zrazu presunul naspäť k rádiu, ktoré som mala za posteľou a potme počúvala posledné miesta, aby ráno v škole som bola v obraze.

A aj preto, lebo som na kazeťák číhala na ten moment, kedy začnú hrať obľúbenú pesničku. Napriek reklame, ktorá ešte bola vrznutá cez ňu, som si ju nahrala. Oj veru, boli to úúúžasné časy. Na MP3ky sa nedalo ešte stiahnuť zadarmo hocičo, peňazí na originály bolo poskromne a v podstate ani nebolo nejak veľmi kde zohnať, aj keby ste sa snažili - predsa len - behať do Poľska z Trenčína pre hudobné novinky nebolo tak jednoduché - hlavne ak máte "násť".

A tak ako teraz, aj vtedy sa vynorili spomienky a pocity, aké to bolo, keď človek mal viac plánov ako skúseností. Rozprávala som o tom mladšiemu a ten s puberťáckym prevaľovaním očí sa uškŕňal len popod náznak budúcich fúzov.

"Som stará, čo? Keď tak spomínam aké to bolo... "za mlada"." Ukončila som to a už som len počúvala Jula Viršíka, ako niečo hovorí k ďalšej skladbe. Ani som mu veľmi nevenovala pozornosť. Človek ho bral ako súčasť podmazu, ako niečo samozrejmé, ako vzduch, čo dýcha.

A zrazu včera správa.

Julo zomrel.

FB sa zapĺňa kondolenciami, ľudia spomínajú, dalo by sa povedať, že priam jedna celá generácia smúti. Akoby umrel dobrý kamarát - ale však koľko spomienok, koľko večerov a koľko zaľúbených trápení, koľko smiechu a radosti nám nosil.

Som rada, že som ho zažila a ešte nedávno počúvala a tie spomienky mi prišli prv ako včera.

Ďakujeme Julo.

Nezabudneme.