Prepožičala som si názov. Nechce sa mi vymýšľať nový. Lenivá som.
...ide sa do lesa a na bylinky...
U nás ide sa do lesa, znamená vyhopnúť sa cez nejakú lúčku s košíčkom hneď na začiatku jari rovno do lesa. Najprv sme o dušu zbierali podbeľ. Po srande bolo, keď občas ktosi došiel z lesa, že: nekvitne, nerastie...
Hmmm a my toho doma nakosené. Nasušené a veru sa aj zišlo.
To sme chodili, keď stromy začínali pučať, lebo si spomínam, že som odchytila Terezku a vysvetľovala som jej, že stromčeku idú listy.
Tak tri týždne dozadu sme fičali na prvosienkach. Slovo „enormne“ by to vystihovalo. Ja som už len striehla, kde je košíček a už sa zbieralo. V skratke podľa Marie Trebenovej, známej to liečiteľky je prvosienka na nervy a pôsobí upokojujúco. O dosť väčšia motivácia pre mňa. MM spolupracoval, bo máme terénne auto, čiže bola možnosť vyvenčiť sa, podriftovať po blate kdesi v ďalekých horách, bandu vypustiť kdesi pri bylinkách, misia splnená. Misia splnená napokon dopadla tak, že bylinky kmásal MM a ja som sa bahnila vo svojej spokojnosti. Neuveriteľné, ale kmásal... neuveriteľné, ale ja neskutočne pokojná a spokojná. Decká boli ako vždy úžasné. Chvíľu pokmásali a potom sa venovali nejakému potoku, nejakému prieskumu, nejakej zvade...
Ak dobre počítam, práve pred tými troma týždňami bol teplý víkend. My na prvosienkach, pri nejakom čistučkom potoku. Ja som sa kochala ako makajú, čo budem hovoriť. Potom sa rozhodol najstarší venovať riečke, že prehĺbi dno a postaví priehradu, najmladšie mu asistovalo, prostredná sa vybrala na prieskum. Ja som tak baletila okolo MM, bo ten kmásal a kmásal a hádzal mi do košíka. (bolo treba držať košík! Povinnosť to veliká!)
Z eufórie ma prebral zúfalý krik kdesi z blízkej diaľky. Moje prostredné, čo sa vybralo na prieskum odušu jačalo a volalo maminku.
„Ani ma nehne.“ ...myslím si: „čo už také strašné sa tu môže prihodiť.“
Ale bábika jačala maminkovsky ďalej.
Napadli ma kliešte.
„Hmmm.....nejdem sa stresovať.“
Bábika zúfala jačala ďalej: „Maminkááááá, maminkááááááá....“
Nedala som sa. Krásne sa mi baletilo okolo MM s košíčkom, ešte krajšie sa mi na to pozeralo.
I došla bábika. Naštvaná, zúfalá. Malá slečna totiž vkročila do bahna. Zahučala v ňom v teniskách až po členky. A to bolo to zúfalé volanie. Prekonala som v sebe pocit prehnúť ju cez koleno a vytrieskať, lebo mne sa chcelo baletiť a zobrala som ju na lúku a snažili sme sa z tých tenisiek dostať to blato. Leštila som, vytrhávala všetky možné dostupné lopúchy, Sabínka do toho plakala, že jej to je ľúto. Ani sa nebolo za čo hnevať, nebolo to tragické, akurát ju to obmedzilo, lebo miesto prieskumov sme drhli boty. Napokon som ju zobrala k riečke a v rámci nejakých prstových možností som jej tenisky vyumývala s rizikom, že možno má mokré nohy, ale nejdem to riešiť.
Podotýkam, že MM kmásal a kmásal. (prvosienky) Štýlom, keď kmášem...nevnímam!!!
Syn medzitým prestal blbnúť v tom potoku a odišiel zbierať prvosienky trošku ďalej. Akurát sa stalo, že najmladšia Terezka zostala na druhom brehu. Tak som ju navigovala, veď má gumáčky, že nech to prejde po kameňoch a šup a bude pri mne. Terezka ako sa snažila, tak sa snažila, krásne zahučala do potoka. Naistejším ťažiskom. Riťkou.
Tak som si ratovala dcéru 2.
Mokrá bola nakomplet.
„Maminka, to ten kameň!“ bolo mi vysvetlené.
Samozrejme, že vina je v kameni a v gumáčkoch.
Viete, čo ma prvé napadlo?
„Panebože, ja som im nezobrala rezervné oblečenie.“
A tak mi nezostávalo nič iné, len začať vyzliekať dievčatko a seba. Mokré veci som jej uložila nabok a ja som obetovala svoje ponožky a tričko a mikinu. Na štvorročnej to vyzeralo strašne, ale aspoň bola v suchu.
A čo ja?
Ja som mala krásnu bielu svietiacu podprsenku do ďaleka. Syn sa akurát vrátil s plnou náručou prvosienok a zpripomienkoval hneď zkraja: „Ale maminka, to je vážne tak teplo???“
Potom pochopil a neriešil. Pre zmenu bol happy MM. Baletil kolo mňa. Podprska svietila do ´daleka, do lesa šírneho a plání širokých. Mala som na sebe iba kanady, rifle a tú podprsku.
Dievčatko šlo spokojné do auta, pľantala sa jej moja mikina pomedzi nohy a veľmi sa jej to páčilo.
Krásne.
MM ma nejako prepašoval cez dedinu až domov a doma som si už rodinu skultúrnila. Aj seba, samozrejme.
Prvosienok mám nasušené dve fľaše.
A potom prišli na radu, hádajte, čo?
Púpavy.
Púpavienku som začala zbierať tak na skúšku. Vyrobili sme prvý kvázisirup, lebo som to varila iba tri hodiny a bolo to svetlé a riedke. Akurát ma to tak dobre navnadilo, lebo púpavy kopa a BIO aj RACIO, len cukor, citrón do toho a variť a variť. Potom som varila 5 hodín na miernom ohni a vyšiel z toho taký kvázimed a to už som bola spokojná. Vyzbierali sme a navarili 5 dávok. 4 som už rozdala.
Frajerka najväčšia, že pche....tu toho rastie. A už sa rozdávalo, tu kolegovi, tu MMkolegovi, tu ďalší nejakí známi... a koľko radosti sme rozdali. A niečo ešte mám, to šanujem a potajme sa vytešujem na bazu, čo budem hovoriť.
Ešte keď to zhrniem a som tu tak dobre nachometnutá, napadla ma Veľká Noc. Už som avizovala, že ma čaká drevová brigáda. Drevo sme úspešne preložili z drevárne B do drevárne A. Niečo cez 5 vlečiek. Stálo ma to dve hádky s MM, lebo to v žiadnom prípade, načo nám to bude???? A druhá nasledovala pri haluzinách, že ako a čo s tým? Napokon sme si zaplnili dreváreň doplna a haluzín bolo 8 zemiakových vriec (inak som to nevedela vymyslieť) spravili sme si výlet na Starú Bystricu (priehrada – vodný zdroj). Pospomínali a vysvetlili deťom, že Orava bola z tej strany odrezaná od sveta takmer 25 rokov, koľko dedín vysťahovali a zatopili a ako sme chodili po starej ceste. Decká tomu nerozumeli ani mäkké F, samozrejme. My sme si s MM nostalgicky posmoklili, ako sme chodili za nášho študentstva miesto terajších 50 min., vtedy 4 hodiny cez Kraľovany a Dolný Kubín. Šesť hodín bol môj osobný rekord pred Vianocami, keď prisnežilo Príslop. Niežeby to bol zabijak-cesta, ale koľko zážitkov bolo, čo budem hovoriť. Prírodu sme zažili so srnkami, s nostalgiou, s prieskumom a s poznávaním.
Keď sa vrátim ku chystaniu Veľkej Noci za aktívnej virtuálnej motivácie Aramany, snažila som sa ako ďas. Akurát, že to nebolo nikdy vidno.
Tak som sa vo štvrtok vytočila a zamestnala som každé dieťa v dome. In this time...v rovnakom čase museli zamakať. Najstarší spratal linku a vygruntoval linku, prostredná vysávala a pomedzi to najmladšie utieralo prach tými super-duper mokrými utierkami Li.la. Vyleštila chladničku a spodné dvierka linky. Spotreba utierok to neskutočná, ale zato efekt to malo. Potom syn poumýval dlážku a prostrednej vyšlo vydrhnúť záchod a najmladšej, že má pozametať na priedomí betón.
Ako som sa kochala, blažená v tom poriadku a sebaspokojnosti, ako som si to skvele zariadila, prišlo to malé štvorročné z priedomia a skonštatovalo:
„Taký pekný deň a taký zlý život!“
Inak som si vás v tom lese živo predstavovala, šikovný ste koľko ste toho už nazbierali.
...a ešte šikovnejšie rozdali
.
Zbierala by som aj viac, ale MM začal pozerať krivým okom, lebo šanuje fľaše na bazový sirup. Tak som sa musela krotiť.
posledna veta by mohla byt aj heslom dna

ale ako ma to dorazilo!
Akí ste vy užasní, jedno lepšie ako piate.
Vy ste sa v tom lese našli. 
my sme v ňom odjakživa. Od môjho detstva, oni už v brušku, len o tom často nehovorím.
Snáď, myslím, že je to detstvo ako má byť.
(Práve ma napadla šišková vojna...to sme ešte nemali
Teraz neviem, či mám byť za serióznu mamu alebo za strelenú mamu. Ešte môžem byť terč...
dobrovoľne nasilu)
Prvosienky milujem. Vonaju tak citronkovo teplo. Kus letnej pohody v zacinajucej jari. Pamatam ake kytice sme robili, ze sme ich ledva rukami ako decka obciahli a tak sme chodili z lesa.
.
.
Dnes je na mieste, kde rastli najvacsie trsy dialnica
Ale na bazu sa vytesujem aj ja
áno, áno, áno...budeme sa virtuálne bazovo spolumotivovať.
Tak som ju skontrolovala - súkvetia založené, listy roztiahnuté, dávam tomu 2-3 týždne ak bude teplo.
Super
,termín vyhovuje, keď to nebude v termíne, tak sa na bazu veľmi škaredo pozriem. 
a na koniec zlaty klinec
toto si niekam zapisem
bystra hlavicka
som rada ze nie som sama svihnuta. citam: deti behajuce same po lese, bahno, potok ... rada sa pridam ku Kamile a tebe
. na mna sa velmi divne ludia pozerali, ked som detom pri rieke rozdala noziky a nechala som ich prechadzat pomedzi huste vrby, pred velkou nocou. miesto opracovania donesenych prutov som im ukazala ako sa to robi. videla som tie pohlady, ked by detom kazdy druhy okoloiduci vytrhol noz z ruky a spravil to radsej sam 
...že zlatý klinec.

To je takzvaná dorážačka.
Na deťoch je to pekné, že aj z jedného obyčajného chodníka dokážu spraviť dobrodružstvo, viem, že mi rozumieš.
Ľudia nám ešte "slečnujú"
, suplujeme tatkov, ktorí v danej situácii niesú nablízku a ešte si to človek užije. Kedysi mi to bolo ľúto, teraz to už tak nejak neriešim. Každá takáto chvíľa mi je vzácna. Rada si ju držím v pamäti (možno odkladám na horšie časy, čojaviem). A vždy, vždy je to niečo nové, nová téma,nové zážitky, nové nápady, raz sa prejaví to deco, potom tamto deco...potom mama 
Pamätám si, že som ako malá s partiou detí chodila do lesa. Bolo nás od 10 rokov po 4! Dali nám chlebníky, pitný režim, dohodli sme sa, na ktorom mieste budeme, podotýkam, že sme chodili opekať (z čoho mi dnes vlasy dupkom stávajú) a to bola hodina pešo od poľských hraníc, kde vojaci so samopalom chodili každú celú hodinu na pochôdzku po hraničnej čiare. Nespomínam si, žeby to bolo také dramatické, ako teraz píšem, akurát, sa čudujem, že nám rodičia dôverovali, že sme nikdy nepodpálili ten les, že sa nikto o nás nebál (aspoň sme to nevideli) a keď sme dlho nechodili celá banda, tak vždy niektorá mama vyšla s miminom na kopec a čakali, či sa ukážeme. A to neboli mobily, kokso (sorry za výraz).
A nikdy nás nikto nešiel do toho lesa hľadať. Wau! A to ja sa idem niekedy uziapať, keď neviem kde mám tie moje.
Na túry sme nechodili, ale na prieskumy chodili so mnou v brušku, aj malinké, ktoré ledva chodilo, alebo v šatke...Čiže tak nejak verím, že v tom lese to zvládnu. (na hysterčenie som tu predsa ja
)
Syn miluje "kaňoning", či ako sa to volá, dokáže sa brodiť nejakými lesnými potokmi, riekami po prúde, proti prúdu. Jeho to tak nejako upokojuje tieto pochody...
A to nemá človek väčšej "radosti", keď decká povláči kade-tade po svete, Tunisko lietadlom napríklad. Som sa kochala pri tom mori, blažene, spokojne...opanebožekonečnemore...
A syn sa postavil pred tú vodu a sucho skonštatoval: ...hmmmm, je tu pekne, ale v Rajeckých Tepličkách je lepšie!
To bola jedna vec a druhá ma prekvapila tento utorok, čo boli deti čistiť studničky a rafli sme toho hada v lese za domom. Mala som na ten deň naplánovaný výlet na Lietavský hrad, svačiny boli nachystané, PHM, upratané, všetko klapalo, akurát začalo pršať. Potom išli deti do toho lesa a večer som skonštatovala, že sme predsa len mohli ísť na tú Lietavu.
Odpoveď ma neviem prečo, prekvapila: Povedali mi, že určite sa mali lepšie ako keby išli na Lietavský hrad. Neviem, možno je to tou slobodou, ktorú im toto okolie dáva. Je to fajn mať takú možnosť.
My sme chodievali ako deti tiez na taku "luku". Boli sme partia deciek mozno nas bolo 10-15, kazdy den, pocas prazdnin, sme chodili opekat, stavat bunkre,fajcili sme rakosie
Cez luku tiekol potok stavali sme hradze, kupali sa, strasili sa pijavicami, nadherne to bolo
Rodicia v praci, kluc pod rohozkou. Potom na luke postavili najvasie kosicke sidlisko a bolo po romantike.
Ale aké spomienky máš
. Sídlisko, nesídlisko, spomienky zostali.
Fúúúj, rákosie, to nepoznám.
rozumiem :) aj ten pohlad mamy, ze toto mohol otec ucit ... velmi sa vytesujem, ze mam chlapca, ze nemusim bodliaky z dlhych vlasov vytahovat
a nejaky ten sram a modrina nekazi dojem z celku
my sme sa sa v mojich 9tich rokoch prestahovali na koniec sidliska. na tri strany mam vybeh. luto mi je, ze tam, kde mali nasi rodicia vyhlad na deti, su teraz zahradkarske osady .... tak predtym sme sa cele dni mohli valat po kopci, stavali bunkre a robili dost krute vojny s inymi skupinami. ked nas vyhnali z kopca, museli sme sa ist tulat inde. ked si predstavim, ze sa nikomu nic nestalo
chvalabohu. zapalky, nozik a prak bola moja vybava do 14tich rokov. teraz ked je riso von, je sam, alebo su dvaja .... pritom nase sillne rocniky tu maju kopec deti, no tie bud von nejdu, alebo ich same nepustia.
mimochodom, prave som sa vratila a hrejem nohy - z medzinarodnej akcie, decka si uzili mokrej travy a blata
a akurat jednu sutaz sme im dnes nedali - hadzanie sekerou, lebo sme ich mali 3krat po 300. to uz sa nam zdalo prilis
rozdat sekery do takeho davu.
vdaka za prispevok crystall
take ja velmi rada citam
...ale pomoc, tie sekery. Tam už moja odvaha, ani predstavivosť nesiaha. A pri tom počte deťúchov ani náhodou.
To si ozaj zaslúžiš oddych, aj Nobelovu cenu.
A keď si niekedy spomenieš, tak prosím ťa, daj vedieť mojej zdesenej fantázii, že čo to znamená vrhanie sekerami. Ako do luftu? Do zeme? Do dreva? Do nejakého totemu? Nebodaj do jablka na Wiliama Tella?
"do baranieho mechura"
tu je predvadzanie http://www.terchova.sk/images/videos/zbojnici-13-tasr.mp4
a tu sutazenie od 5tej do 6tej minuty prehrat http://www.youtube.com/watch?v=tA4rj3dAlZM
ale dnes sme mali detvaky z celeho sveta a bolo ich vela. kadeco bolo - aj vodne priekopy, zbrane vrhacie, strelne, bic, samo-sa-nezahlusit-vlastnou nesikovnostou... az na tie sekery
Ďakujem. Myslím, že moje decká by to brutálne uchvátilo, čo budem hovoriť.
Jeminéčka, vždy ma tak naladíš
Perfektné
A propo, keď spomínaš vodnú priehradu. Ja pochádzam z Riečnice. Vyrastala som tu. Odchádzali sme medzi poslednými v 89-tom. Vlastne som pendlovala medzi Terchovou (maminka) a Riečnicou (ocinko) Keď nám odstrihli elektriku (celé vedenie pre dedinu, ľudia sa nechceli vysťahovať)tak už sme boli len v Terchovej, ale naši starý rodičia ostali až do konca. Mali sme to k ním len cez kopec, ak to poznáš. Z Terchovej zo Struhárne na Majeričku do Hurtov,alebo na Gabajku a fukoty dole kopcom,vyšli sme pri kostole. Naspäť to bolo horšie, hore kopcom 
Aknit, viem ktorý smer, ale tie miesta nepoznám.
Ako to vlastne vtedy bolo? Myslím s náhradným bývaním. Niežeby som tomu rozumela, napríklad čo je vodný zdroj na Bílú, tu hore smerom od Turzovky v ČR, ten je tiež v chránenom pásme a ide okolo neho cesta len taký fukot. Celé to riešenie zatopenia Riečnice a čakania 25 rokov na prepojenie Oravy s Kysucami a najdrahšou cestou mi príde kvalitne nahlavu.
Vieš, že sa tam ľudia vracajú?
Sú tam chaty v lesoch, aj nové dokonca s kadibudkami. Záhrady tam zostali, tak tam ľudia zbehnú na jablká. Ja chodím na hríby tým smerom a na bylinky, mäty tam býva na lány.
Cez to všetko ma tam chytá smutná nostalgia. Nedotknutý kus našej krajiny, akokeby sa človek vrátil 30 rokov dozadu. Cesta taká ako v spomienkach, akurát dotrhaná, aj zosuvy sú tam, ale pritom stále rovnaká.
Viem, že sa vracajú, vraciam sa aj ja
Na stretnutie rodákov, keď je omša v kostole. Začiatkom leta.Na Cyrila a Metoda. Pravidelne chodíme hore...no pravidelne, je silné slovo, ale keď sa podarí
Pustia nás, lebo tam máme zem a hory a tak sa vyhovoríme na hrádzi, že ideme do urbáru, alebo pozrieť, čo nového...
Do Terchovej chodíme tiež minimálne raz do roka. Cez leto. Ostal tam dom po starých rodičoch, takže máme kam ísť a potom už len prebehneš cez kopec a si v Riečnici 
S tým náhradným ubytovaním to bola katastrofa. Vynájdi sa,ako vieš. Robili sa tam veľké špinavosti a ľudí nasilu vysťahovaváli.Našim ponúkli v tom čase dvoj-izbový byt v Čadci (Je nás päť súrodencov) Ono to vôbec nemala byť hrádza. Veď tam nie je voda. Myslím na naplnenie nádrže. Ľuda hovoria, že to mala byť oblasť pre papalášov- lovecký revír. Iný zase, že vojenské cvičebné priestory. Kto vie, kde je pravda. Šepoce sa o tom, že sa máju schváliť stavebné povolenia. Verím, že polovica z nás by sa vrátila. Boli to najkrajšie roky môjho života a podobne ako ty...pochytí ma nostalgia...večne sme pendlovali medzi Terchovou a Riečnicou, ale bolo to nezabudnuteľné. Srdce ma bolí vždy, keď sa tam vrátim.