Ide sa do lesa II.

Prepožičala som si názov. Nechce sa mi vymýšľať nový. Lenivá som.

...ide sa do lesa a na bylinky...

U nás ide sa do lesa, znamená vyhopnúť sa cez nejakú lúčku s košíčkom hneď na začiatku jari rovno do lesa. Najprv sme o dušu zbierali podbeľ. Po srande bolo, keď občas ktosi došiel z lesa, že: nekvitne, nerastie...
Hmmm a my toho doma nakosené. Nasušené a veru sa aj zišlo.
To sme chodili, keď stromy začínali pučať, lebo si spomínam, že som odchytila Terezku a vysvetľovala som jej, že stromčeku idú listy.

Tak tri týždne dozadu sme fičali na prvosienkach. Slovo „enormne“ by to vystihovalo. Ja som už len striehla, kde je košíček a už sa zbieralo. V skratke podľa Marie Trebenovej, známej to liečiteľky je prvosienka na nervy a pôsobí upokojujúco. O dosť väčšia motivácia pre mňa. MM spolupracoval, bo máme terénne auto, čiže bola možnosť vyvenčiť sa, podriftovať po blate kdesi v ďalekých horách, bandu vypustiť kdesi pri bylinkách, misia splnená. Misia splnená napokon dopadla tak, že bylinky kmásal MM a ja som sa bahnila vo svojej spokojnosti. Neuveriteľné, ale kmásal... neuveriteľné, ale ja neskutočne pokojná a spokojná. Decká boli ako vždy úžasné. Chvíľu pokmásali a potom sa venovali nejakému potoku, nejakému prieskumu, nejakej zvade...
Ak dobre počítam, práve pred tými troma týždňami bol teplý víkend. My na prvosienkach, pri nejakom čistučkom potoku. Ja som sa kochala ako makajú, čo budem hovoriť. Potom sa rozhodol najstarší venovať riečke, že prehĺbi dno a postaví priehradu, najmladšie mu asistovalo, prostredná sa vybrala na prieskum. Ja som tak baletila okolo MM, bo ten kmásal a kmásal a hádzal mi do košíka. (bolo treba držať košík! Povinnosť to veliká!)

Z eufórie ma prebral zúfalý krik kdesi z blízkej diaľky. Moje prostredné, čo sa vybralo na prieskum odušu jačalo a volalo maminku.
„Ani ma nehne.“ ...myslím si: „čo už také strašné sa tu môže prihodiť.“
Ale bábika jačala maminkovsky ďalej.
Napadli ma kliešte.
„Hmmm.....nejdem sa stresovať.“

Bábika zúfala jačala ďalej: „Maminkááááá, maminkááááááá....“

Nedala som sa. Krásne sa mi baletilo okolo MM s košíčkom, ešte krajšie sa mi na to pozeralo.
I došla bábika. Naštvaná, zúfalá. Malá slečna totiž vkročila do bahna. Zahučala v ňom v teniskách až po členky. A to bolo to zúfalé volanie. Prekonala som v sebe pocit prehnúť ju cez koleno a vytrieskať, lebo mne sa chcelo baletiť a zobrala som ju na lúku a snažili sme sa z tých tenisiek dostať to blato. Leštila som, vytrhávala všetky možné dostupné lopúchy, Sabínka do toho plakala, že jej to je ľúto. Ani sa nebolo za čo hnevať, nebolo to tragické, akurát ju to obmedzilo, lebo miesto prieskumov sme drhli boty. Napokon som ju zobrala k riečke a v rámci nejakých prstových možností som jej tenisky vyumývala s rizikom, že možno má mokré nohy, ale nejdem to riešiť.

Podotýkam, že MM kmásal a kmásal. (prvosienky) Štýlom, keď kmášem...nevnímam!!!

Syn medzitým prestal blbnúť v tom potoku a odišiel zbierať prvosienky trošku ďalej. Akurát sa stalo, že najmladšia Terezka zostala na druhom brehu. Tak som ju navigovala, veď má gumáčky, že nech to prejde po kameňoch a šup a bude pri mne. Terezka ako sa snažila, tak sa snažila, krásne zahučala do potoka. Naistejším ťažiskom. Riťkou.

Tak som si ratovala dcéru 2.

Mokrá bola nakomplet.

„Maminka, to ten kameň!“ bolo mi vysvetlené.

Samozrejme, že vina je v kameni a v gumáčkoch.

Viete, čo ma prvé napadlo?

„Panebože, ja som im nezobrala rezervné oblečenie.“

A tak mi nezostávalo nič iné, len začať vyzliekať dievčatko a seba. Mokré veci som jej uložila nabok a ja som obetovala svoje ponožky a tričko a mikinu. Na štvorročnej to vyzeralo strašne, ale aspoň bola v suchu.

A čo ja?

Ja som mala krásnu bielu svietiacu podprsenku do ďaleka. Syn sa akurát vrátil s plnou náručou prvosienok a zpripomienkoval hneď zkraja: „Ale maminka, to je vážne tak teplo???“

Potom pochopil a neriešil. Pre zmenu bol happy MM. Baletil kolo mňa. Podprska svietila do ´daleka, do lesa šírneho a plání širokých. Mala som na sebe iba kanady, rifle a tú podprsku.
Dievčatko šlo spokojné do auta, pľantala sa jej moja mikina pomedzi nohy a veľmi sa jej to páčilo.
Krásne.
MM ma nejako prepašoval cez dedinu až domov a doma som si už rodinu skultúrnila. Aj seba, samozrejme.

Prvosienok mám nasušené dve fľaše.

A potom prišli na radu, hádajte, čo?

Púpavy.

Púpavienku som začala zbierať tak na skúšku. Vyrobili sme prvý kvázisirup, lebo som to varila iba tri hodiny a bolo to svetlé a riedke. Akurát ma to tak dobre navnadilo, lebo púpavy kopa a BIO aj RACIO, len cukor, citrón do toho a variť a variť. Potom som varila 5 hodín na miernom ohni a vyšiel z toho taký kvázimed a to už som bola spokojná. Vyzbierali sme a navarili 5 dávok. 4 som už rozdala.
Frajerka najväčšia, že pche....tu toho rastie. A už sa rozdávalo, tu kolegovi, tu MMkolegovi, tu ďalší nejakí známi... a koľko radosti sme rozdali. A niečo ešte mám, to šanujem a potajme sa vytešujem na bazu, čo budem hovoriť.

Ešte keď to zhrniem a som tu tak dobre nachometnutá, napadla ma Veľká Noc. Už som avizovala, že ma čaká drevová brigáda. Drevo sme úspešne preložili z drevárne B do drevárne A. Niečo cez 5 vlečiek. Stálo ma to dve hádky s MM, lebo to v žiadnom prípade, načo nám to bude???? A druhá nasledovala pri haluzinách, že ako a čo s tým? Napokon sme si zaplnili dreváreň doplna a haluzín bolo 8 zemiakových vriec (inak som to nevedela vymyslieť) spravili sme si výlet na Starú Bystricu (priehrada – vodný zdroj). Pospomínali a vysvetlili deťom, že Orava bola z tej strany odrezaná od sveta takmer 25 rokov, koľko dedín vysťahovali a zatopili a ako sme chodili po starej ceste. Decká tomu nerozumeli ani mäkké F, samozrejme. My sme si s MM nostalgicky posmoklili, ako sme chodili za nášho študentstva miesto terajších 50 min., vtedy 4 hodiny cez Kraľovany a Dolný Kubín. Šesť hodín bol môj osobný rekord pred Vianocami, keď prisnežilo Príslop. Niežeby to bol zabijak-cesta, ale koľko zážitkov bolo, čo budem hovoriť. Prírodu sme zažili so srnkami, s nostalgiou, s prieskumom a s poznávaním.

Keď sa vrátim ku chystaniu Veľkej Noci za aktívnej virtuálnej motivácie Aramany, snažila som sa ako ďas. Akurát, že to nebolo nikdy vidno.
Tak som sa vo štvrtok vytočila a zamestnala som každé dieťa v dome. In this time...v rovnakom čase museli zamakať. Najstarší spratal linku a vygruntoval linku, prostredná vysávala a pomedzi to najmladšie utieralo prach tými super-duper mokrými utierkami Li.la. Vyleštila chladničku a spodné dvierka linky. Spotreba utierok to neskutočná, ale zato efekt to malo. Potom syn poumýval dlážku a prostrednej vyšlo vydrhnúť záchod a najmladšej, že má pozametať na priedomí betón.

Ako som sa kochala, blažená v tom poriadku a sebaspokojnosti, ako som si to skvele zariadila, prišlo to malé štvorročné z priedomia a skonštatovalo:

„Taký pekný deň a taký zlý život!“