Možno si ešte pamätáte rozprávku o dráčikovi, ktorý chrlil oheň a veľmi chcel byť požiarnikom ... 
Byť či nebyť to je otázka? Na čo mám talent? Čo mi prináša radosť a aby ma to ešte ja uživilo? Aké je moje poslanie? ... Nie jednoduché témy, ak ich rieši človek sám. Ak je k tomu ešte sprievodcom, alebo len pozorovateľov, hľadania sa čerstvo dospelých detí ...., podnetov na zamyslenie, je ešte viac .... Ak sa k tomu pridá aj drahá polovička. 
Nedávno sme na rodinnom stretnutí, skončili pri debate, že sme to voľakedy mali jednoduchšie. Detstvo a dospievanie v období ťažkého socializmu ... Nikto s nami neriešil naše talenty, na to čo nás baví ... Jasné otázka, čo chceš robiť, bola aktuálna vždy, len ..., to chcenie, bolo často ovplyvnené kadečím ....Výber škôl bol obmedzený, zvlášť vysokých, výber práce, zrejme tiež ... Nestáli pred nami tak ťažké dilemy. Prinieslo nám však zjednodušené rozhodovanie viac šťastia do života? Asi veľmi nie. Nedávno kámoška skonštatovala, že sme také stratená generácia, vychovaná v socializme, minimálne do dospelosti, žijúca dnešnú dobu ....
Nech sa ja na svoje poslanie pozerám akokoľvek, mne tam stále svieti úloha mamy. plus ten informačný portál z jedného numerologického výkladu. Nech som od toho akokoľvek utekala, vždy ma to vrátilo späť .... hlavne k tej mame, však preto som toľko detí potrebovala.
Je pre mňa veľkou skúsenosťou, zážitkom či dobrodružstvom, sledovať hľadanie sa našich starších troch detí. Ďakovaty bohu, že staršia dcéra, sa potatila, stojí pevnejšie na zemi ... a úplne neplánovane sa našla v tom, čo študovala ... Len pri chalanoch, keď vnímam, tie -"umelecké" duše, miestami viac či menej stratené ...., aj šikovné, len ... Nie je práve najpríjemnejšie pozerať sa na vlastnú zraniteľnosť, uletenosť, u svojich detí ... Už len z toho treba spraviť cnosti ...
Dnes som zakopla o pekný článok na tému hľadania sa, hľadania zmyslu svojho života 37 otázok, ktoré si položte, ak stále nemáte jasný životný smer. Skúsim si ich položiť, aj keď si myslím, že v mojom živote som už dosť v oblasti "teplo, teplo ...." Aj keď to tak nie vždy vyzerá ...
Naša omladina, rovnako ťažko hľadá smerovanie ..., ak u poniektorých je záber priširoký, u ďalšieho vysoko špecifický a vôbec nie jednoducho dosiahnuteľný ... A samotný cieľ nestačí, bez vynaloženia úsilia, k jeho naplneniu dôjde ťažšie ... No už sú to ich cesty, len tie zrkadlá ...
Dievčatá, ako sa darí vašim deťom, hľadať cieľ životného napredovania. Našli ste už ten svoj vy ...
Žeby ti to tiež vychadzalo, na tu stratenu generaciu ? 
Ja to tiež pri deťoch vidím, že je to už dosť o inom ....
V lete v kúpeľoch mi jedne starší pán, povedal, deti sú ako vystrelené šípy, už s ich smerovaním, veľa nepsravíte ... Takže tak, môžme počúvať, rozprávať, tak či tak si pôjdu životom, po svojom, aby s aučili na vlastných chybách.
Očúvaj, to už tak malé deťúrence skáču na lyžiach? Predpokladam, nejake mini mostíky?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No najskôr bola najmladšia Zarka 5 rokov ale teraz ju brat predbehol, skáče. Samozrejme že aj súťaže majú z detským mostíkov, no boli už viackrát aj v TV, neviem Bystrica chce návrat k tomu športu v ktorom bola dobrá. Odrazu je plno prihlasených deti a viac klubov u nás.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
hľadám sa ...možno raz v zrkadlovom labyrinte vykukne na mňa môj vlastný obraz...
čo sa týka mojich dcér som v štádiu...nechaj ich urobiť svoje vlastné chyby....a skúsenosť je neprenosná..
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
SKÚSENOSŤ JE NEPRENOSNÁ toto je veru najväčšia pravda pravd.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No neviem, ja patrím ku generácií ktorá stala oveľa pevnejšie na nohách počas socializmu, v dnešnom svete mi chyba čas a istota, všetko je ilúzia.
Moje deti? sú v podobnom veku ako ty. Neviem staršia je ťažšia povaha, miluje zvieratá a chce s nimi pracovať aj ked skoro bez zaplatenia, ale nevie alebo nechce vykročiť už inam. Tvrdí že v iných robotach bola stratená, bola nešťastná. Takže neviem, moje predstavy o ceste mojich deti boli aleže úplne iné, lenže som musela pochopiť že to nie sú moje životy ale ich.
Mladšia tvrdí že ju ta práca stále baví, myslím že sa hodila na trávenie času na horách a to leto či zima, akokeby utekala sama pred sebou. Prispôsobila sa partnerovi a zdá sa že jej to vyhovuje, obidve vnúčatá už skáču na lyžiach aj závodne, Zianko mal v lete 3 roky a Zarka je prváčka, takže teraz nemajú veľa času na nič okrem tréningov, úloh a súťaži. Tak nejako celá rodina žije tým športom. No ani pri mladšej nie som presvedčená že našla to čo hľadala.
Najstarší vnuk žijúci išiel na školu ktorú chcel, veľmi by chcel byť horárom, hned dostal na starosť krkavca a je tam šťastný, mladší vnuk ešte nevie čo by chcel, zatiaľ je úspešným hasičom kde majú aj atletiku a to je pre neho dobre. Všetky moje vnúčata majú silný zmysel pre tvorivosť, radosť s nimi neičo tvoriť, Lukáško čo chyti do rúky to vie urobiť v tvorbe. Takže ja na vnúčatach viac vidím že si idú za svojim oveľa viac ako ich mamy.