Keď sa darí, ta sa darí

abo už stačilo ...

V mojom živote sa za poslednú dobu nazbieralo zopár viac "radostí". Tento utorok smelo pokračovali. Skoro ráno som viezla manžela na kontrolu po operácii. Cestou volalo najstaršie, už samostatné, dieťa, že sa celú noc trápila s tráviacimi ťažkosťami. Odviezla som drahého do nemocnice, utekala domov po ďalšie deti, tie som doviezla do mesta školy, spravila diétny nákup pre chorú dcéru a šla ju ratovať. Mladá bola sivo zelená, ale aspoň stabilizovaná. Po hodinke sa ozval drahý, že ideme domov. Naše zdravotníctvo je na ďalšiu veselú debatu, ako som sa cestou dozvedela.

Zastavila som na križovatke, kde stávam roky. Vedľajšia cesta sa šikmo napája na hlavnú. Nie je taká prehľadná aby som si dovolila odbočiť bez zastavenia, zábradlie na moste vedľa zakrýva výhľad. Len o takom asi nebol presvedčený mladý muž v aute za mnou. Už som sa rozbiehala, keď nami otriasol slušný náraz. "To čo bolo?", položila som asi nemiestnu otázku. Šofér kukal na hlavnú cestu či nejde auto a nie pred seba. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Len ja uťahaná ako kôň ... Keby nemám chlopa vedľa seba, ta si sadnem na sedadlo a roním slzy. Obdivujem jeho chladnokrvnosť, či práve preto som si ho vzala , a to mal tiež dosť aj bez buchnutého auta. Presunuli sme sa na parkovisko, drahý vyplnil tlačivo, bo vinník, inak celkom fešný, bol rozklepaný ako ja unavená. Ani sa nemalo význam rozčuľovať. Predstavila som si čo ma čaká, obhliadka, servis ... bola som dosť optimistická.

Neskôr nasledovalo znova diktovanie všetkých detailov, teraz po telefóne ... pre mňa problém aj také. Aby čakanie na obhliadku bolo veselšie, črevná chrípka dobehla aj mňa, v noci mladšieho syna, ráno staršieho a k tomu kus vzrušenia na naničmame. Našťastie všetko malo len jednodňový priebeh, aspoň zdravotné problémy, a tak som sa na druhý deň "plná sily" mohla dotrepať na obhliadku auta. Cestou som tŕpla či nestratím zadný plastový nárazník, ktorý držal len na dobré slovo. Pokiaľ sa fotilo auto a nie ja, bolo všetko ok. Keď som sa dozvedela, že sa mám trepať do poisťovne, prestalo mi byť všetko jedno. Videli, že nie som nadšená, tak sa mi ušlo polovyplnené tlačivo, ozaj som musela vyzerať dosť zúfalo. Chlapci boli zlatí, potešili ma, že ho pošlú mailom. Myslela som si, že som za vodou už len servis a môžem ísť domov ...

V servise sa ma ďalší mladý muž pýtal, či mám havarijné poistenie? Kukala som na neho ako puk, však som nehodu nezavinila, škoda by mala byť platená z povinného poistenia vinníka ... Rýchlo ma vyvedol z omylu. Z povinného ručenia poisťovňa uhradí len nejakú alikvotnú čiastku primeranú veku auta, a že zďaleka nepokryje celú škodu. Vraj je výhodnejšie hradiť škodu z mojej havarijnej poistky, kde uhradím, "len" spoluúčasť. Ďalšiu fázu som už ozaj nepochopila, či si moja poisťovňa nechá časť škody uhradiť od poisťovne vinníka nehody.

Musela som vyzerať dosť nechápavo, tak sa ma ujal iný chlap a začal mi vysvetľovať, že treba zavolať do druhej poisťovne a nadiktovať všetky údaje o nehode nanovo. Dievčatá, teraz som už ronila slzy naozaj. V noci som nič nespala, deň predtým som sa trápila s voľajakou virózou ... Nie som hrdinkou a keď tvrdím, že nič nevydržím, tak v krízovejších fázach som ozaj ako rúčka do ambrely. Situáciu našťastie zvládol servisák, nehodu do ďalšej poisťovne nahlásil po telefóne namiesto mňa. Zistil, že obhliadka platí aj pre druhú poisťovňu aj moje krvopotne vyplnené tlačivo ... už som len podpísala papiere. Spasila ma sestra, ktorá ma odviezla hodný kus cesty domov, aby som mohla ratovať najstaršieho syna.

Záver. Chvalabohu sme všetci živí a skoro zdraví. Darmo platíme slušné sumy za poistenie auta, také i také, aj keď sme v nehode nevinne, určite zackvakáme nemalé peniaze. A ešte jedno, už je dobre a bude lepšie, som sa rozhodla. V každom prípade potrebujem posilňovať psychickú aj fyzickú odolnosť. Dievčatá, máte voľajaké tajné typy? Bo zdravotné veselie mám od Vianoc, alebo minimálne rok, či tak aj tak všetko začína a končí v hlave?