Máme doma sebevraha

Vážne.A vlastne za to môžem ja, lebo len vďaka mne byvakuje u nás na balkóne.Náš sebevrah je Kúki. Holub prosím pekne. A k tomu ešte navrch poštový.V jednu peknú veternú stredu som sa ešte po svetle vracala domov, keď tu pri vchode do našej bytovky vidím holuba sa chúliť.No - ani by ma nenapadlo také chytiť, lebo mamička ma vychovala, že holuby sú vlastne potkany s krídlami a všetky choroby prenášajú. A vtáčiky na zem padnuté sa nechytajú.Tak som naň hodila rukou jak Pán Boh nad Oravou jak sa hovorí a išla si po svojom. O 6 hodín pod rúškom noci (však od 17tej je tma), som sa vracala domov po druhýkrát, keď tu na mňa už bližšie ku vchodu číhal znovu ten istý holub. Podľa hovienok okolo seba kopiacich tam musel byť hodne dlho. Typujem, že od rána. A potvora jedna - ukázal mi nožičku. Na nej ako obrúčka, leskol sa krúžok sľubujúci vernosť jednomu chovateľovi holubov a klanu poštárskemu. Od mala som s poštárskym cechom úzko spojená, nuž reku "teba tu nenechám napospas nejakej cice mice". Vybehla som, oželela krabicu od nových kotníkoviek ( vďaka Bohu!!! že som si ich kúpila, aspoň som mala ako holuba do bytu dostať), schmatla premrznutého, oblbnutého a krotkého holuba, vyniesla som ho a ešte takého v šoku išla som na to zhurta.Dobre - ideme na to - voláme OZ venujúce sa takýmto veciam. Vraj ho mám dať do pivnice ( no určite), že teraz majú letové manévre či čo a občas zablúdia a sú vysilené tie holuby a po dni, dvoch sa dajú dokopy a odletia. A jasnačka žrať a piť mu mám dať. A že si zavoláme o deň.Holuba som ubytovala na balkóne, dostal misku s vodou, aj z mojich ľanových semienok a hrachu trochu.Na druhý deň bolo Kúkimu lepšie. Hneď ako som otvorila balkón - lebo vraj voda sa holubom mení dvakrát a žrať radšej slnečnicu ako hrach mu mám dať som sa dozvedela, otočil sa a skočil z prvého poschodia. Dilino. Akoby nevedel, že má pravé krídlo poranené. Pristál na chrbte a ja som moju krabicu od topánok už videla ako aj s mŕtvym holubom zahrabávam niekde pod brezu. Kým som zbehla dolu, holub sa snažil vzať roha za roh. Našťastie som ešte stále rýchlejšia a tak som mu znovu nanútila pobyt u nás na balkóne. Medzitým som ho podľa čísla na krúžku nahlásila na stránke stratených holubov, znovu obvolala OZtko, ktoré prisľúbilo , že nájdu niekoho kto si ho zoberie, ak sa majiteľ neozve.Kúki u nás býva už tretí týždeň. Striedavo sa plaší a skáče dolu z balkóna, a vyráža dych nielen sebe ale aj mne, keď tŕpnem, či predsa len tú brezu nebudem musieť hľadať. Ale začína byť mu už lepšie. Stále nelieta, krídlo síce má mierne ovisnuté, ale chytiť ho už po skoku nie je také ľahké, žrať má najradšej slnečnicu, to netrpezlivo prešľapuje, keď mu dosýpam a nevie sa dočkať, kedy zavriem za sebou dvere. Jak moje deti. Už mal aj friday party - 6 holubov sme naraz mali na balkóne a len čo sme otvorili balkónové dvere - frrrrr, ostal len náš holub s previnilým pohľadom, ktorý "zdrahal" sa skryť pred mojím krikom. Však nechali jeho kamoši po sebe čurbes, vysypané žrádlo, vyliatu vodu a okadený balkón jako po poriadnej žúrke.

A tak sa pýtam, čo nás ešte čaká. Puberta tuším na obzore, kamaráti nevalní, poslúchať to neposlúcha, ale nejak to spolu zvládame. No čo ... niekto chová sliepky, my máme Kúkiho! Len sa modlím, nech mi nezačne znášať vajíčka ... viac holubov by som asi neprežila. Bárs aj poštových!