Milujem ...

Pôvodne som vám o inom chcela napísať. Ale skôr ako som sa k tomu dostala, pustila som si pieseň Mama. Počúvajúc som sa zahľadela na svoj pracovný stôl, na jeho pravý kraj .... O stenu sa tam opiera veľká aj keď trochu provizórna  fotka mamky, pri nej moje menšie foto uprostred záplavy kvetov, keď som ešte bola mladá a krásna.  A pred fotkami stoja na stráži štyria anjeli, orgonitové srdce a jedna šungitová pyramídka ... Toľko anjelov strážnych čo ja mám.

Ja ako mama som svojim deťom asi všelijaká, ale zopár plusov sa snáď nájde. Milujem chvíľky keď sa s najmladšou usadíme na sedačke a spolu si vychutnáme film pre teenagerov. Ona ešte nemá -násť, ja zase mám hodne -dsať, všetko jedno. Dnes mal premiéru, film, na ktorý sa vďaka celkom veľkému promo tešilo moje dieťa už zopár mesiacov. A ja samozrejme s ňou. Okolo doobedňajšej premiéry som sa tvárila, že ešte obed varím, ale poobedňajšie repete sme si už užili spoločne. Príbeh mal celkom peknú pointu aj pre nás mamy. Aké to je, keď rodičia riešia svoje nenaplnené resty cez deti. Keď sa deti snažia spraviť radosť svojim rodičom, aby boli milované? A pritom zabúdajú na to kým sú, kým by chceli byť... Pekná rozprávočka to bola.

Spomenula som si, ako sme so sestrami už o dosť staršie pozerali s mamkou filmy. Aby sme tajne roniace slzy dojatia, komentovali mamkiným "Ty nevieš, čo je láska!" Občas mám pocit, že ani neviem.