Nadprirodzeno?Aniel?Duch?Boh?

baby,
ste krute... date tak nadherne temy, o ktorych by som sa chcela bavit, prave teraz, ked tyzden nebudem pri pc

ja k tejto teme len tolko: neda sa mi v Boha neverit. Mam prezite nespocetne mnozstvo malickych aj vacsich zazrakov, ze ja verit musim. A smrt je len vstupnou branou do ineho zivota, takeho, kde nebude bolest ani utrpenie. Zrno musi odumriet, aby mohlo vyklicit, tak je to aj s nami. Telo odumrie a potom sa narodime do praveho zivota. Odporucam precitat knihu od Johna Eldredgeho CESTA TUZBY.

som v papradí

Určite ničo tam hore existuje.Ja som vriaca a verím v Boha.Tiež mám také myšlienky,čo bude so mnou po smrti,ako to bude prebiehať,ale to my ludia nevieme.Zaoberám sa myšlienkou alebo slovom nekonečno.Neviem si predstaviť,ja ako človek,ktorý žije stále s vedomím,že raz tu skončí,že raz zomrie,že existuje nebo a peklo,do ktorého sa duša dostane a ostane tam navždy.Pre mňa to je nepredstavitelné.

tiez verim, ze je nieco medzi nebom a zemou, nazvite si to ako chcete, ale za poslednych devat rokov som videla nespocetne vela krat, ako sa ludom "odplatilo", ked sa ku nam spravali, povedzme to slusne, neprajne, necestne! prvy taky zazitok bol: ked som bola tehtona prvy krat, tak kolegyna draheho nam robila velmi zle, to by bolo na dlho keby som chcela celu situaciu vysvetlit, no a potom o rok, co sa nam mala narodila, tak ona zostala tehotna, jej frajer ju nechal (nakolko bol zenaty), dieta bolo postihnute-hydrocefalus a tak onho prisla, vzdy som hovorila, muzovi, ze take mrchy maju stastie, ze im vsetko prejde a on mi na to: neboj, "osud" sa o to postara, nikdy nic zle nikomu nezelam ani muz, ale doteraz nam to vzdy vychadzalo, posledne, mame problem s istou stavebnou firmou, okradla nas, nevykonala pracu korektne a nemohli sme si pomoct, kedze ma znameho sudcu, ktory potahuje vela nitkamia ochranuje ho, lebo musi, kedze robili spolu vela necestnych veci (danovy urad nam vyse roka nevratil DPH-vysoka suma bez vysvetlenia!!!) no a pred mesiacom tento sudca zomrel na rakovinu, DPH akoby zazrakom nasla cestu k nam, sud sa hybe, lady sa lamu a mohla by som pokracovat mojim vlastnym bio otcom, ktory si tiez nalozil na chrbat a teraz si to vyziera...
my zvykneme hovorit, ze bozie mlyny melu pomaly, ale isto, len my nie sme vzdy pri tom, aby sme to videli, ako zostane zlo potrestane!
No a k duchovnu, tak by sa tiez nieco naslo, ale to by bolo na dlho a mozno by vas to nudilo....
pekna tema

muz odisiel pracovne nan iekolko tyzdnov, tak som zostala u znamej, aby som nebola sama. velky stary dom, mala som izbu s velkym oknom. asi po tyzdni sa mi zacalo zdat, ze mi voda kvapka, v UK nie je nic nezvycajne v starych domoch mat male umyvadlo priamo v izbe, tak som vstala, ze idem dotiahnut kohutik, umyvadlo bolo vsak suche, aj tocka, voda nekvapkala, len ten zvuk, tak som odignorovala a spala dalej. Tak to islo niekolko dni, nic hrozne, len ten zvuk. O niekolko dni som vecer sedela na posteli, mala som otvorenu malu vetracku, bolo horuce leto, bezvetrie, ked sa pohla zaluzia, akoby zafukal vietor, ja som dvihla hlavu a nahlas hovorim: NO VITAJ! Tie slova ma prekvapili akoby by ich vyslovil niekto iny, bolo to vyslovene bez rozmyslenia, akoby automaticky. Nic som nevidela, len som mala pocit, ze je niekto v tej izbe so mnou, tazko sa to vysvetluje, nebala som sa, len som mala taky zvlastny pocit. Na druhy den som domacej povedala, co sa mi stalo, na co mi povedala, vraj v dome zomrelo kedysi davno male dievca, bola chora a jedna maliarka ju dokonca namalovala, lebo sa jej raz stalo, ze ju videla pri nohach svojej postele ako "ducha" no a tato domaca ma s nou podobny zazitok, spala v posteli, prisla suseda a cez okno ju videla ze spi, vtedy si myslela, ze so svojou dcerou v jednej posteli, tak ich nechala spat a vratila sa neskor a opisala jej co videla, vsetko by sedelo, az nato, ze jej dcera bola cely den s otcom prec a ona bola doma sama!!! Ona veri, ze to bolo to mrtve dievcatko (teda jej dusa) ktora spala s nou v posteli, ona by o nicom nevedela, nebyt susedy, ktora ju videla a povedala jej to ja som potom uz spavala len pri rozsvietenom svetle, lebo som mala akysi zvlastny pocit v tej izbe odvtedy
pred dvomi rokmi sme kupili dom po pani, ktora zomrela, jej deti sa zachovali ako supy, ked sme sa nastahovali, mali sme rozne zazitky, skor nevysvetlitelne ako duchovne v kupelni nam pravidelne v istu hodinu "vonalo" mydlo, ake som ja v zivote nepouzivala, vrzali nam zadne dvere, cez to vsetko, ze boli zamknute na kluc a casto som si myslela, ze je tom oj muz, ktory vosiel a cakala som a nikde nikto v pivnici sme pravidlene nasli zazate, hcoi v nej nikto nebol, vchadza sa zvonka, takze ani mala to nemohla byt, lebo dvere su zamknute na zamok a to ona nevie otvorit dodnes nam niekde nieco pipa ako elektricky budik a neviem nikde nic najst a navyse sa to "hybe" po dome, raz je to v obyvacke, inokedy v izbe, v tom istom case a tak ako to zacne, tak to prestane, mam asi velmi citlive usi, lebo muz nikdy nic nepocuje
posledne to ustalo, svetlo sa uz nezazina, dvere nevrzu, len ten budik, kazde rano velmi jemnucko kdesi pipa, clovek sa naozaj musi sustredit, aby ho pocul
este v UK mal drahy zazitky, on je na taketo veci citlivy, tvrdi mi, ze citi pritomnost energie?! ci duchovna, vraj sa mu zjezia chlpy na krku a uz vie, ze je niekto s nim, ale nebudem to opisovat, lebo to nie su priamo moje zazitky ale rozhodne verim, ze nieco sa deje po smrti, tak tolko, dufam, ze som nenudila;
inak trefna tema ku Halloween-u
prijemny vikend

....mám svojho boha, na ktorého verím, keď mi je dobre a ktorého prosím, keď mi je zle a prosím o pomoc...mám svojho boha, lebo ten, ku ktorému sa väčšina hlási, ten, kvôli ktorému sa vedú vojny, ten kvôli ktorému sú fanatici...ten, kvôli ktorému sa zabíja a ťahajú deti do vojny....tak toho boha mi je ľúto...chcem veriť v život po živote...chcem a myslím, že verím v anjelov strážnych, lebo nebyť nich, nie som tu ani ja, a ani moje deti...verím v božie mlyny a verím, že melú aj pre mňa...aj proti mne...verím, že keď niekomu niečo zaprajem zlé, tak sa mi to vráti...verím....

ja_hodka napisala, ze citi casto "pozitivno". na negativne zazitky ci pocity sa snazim nepovolit a neviem, ci je to moja povaha alebo o co ide - snazim sa to negativno prekonat. ked mam z niecoho nevysvetlitelny strach je hlavne nepodcenit situaciu (predsa len instinkty maju svoje opodstatnenie) - ale nevyhnem sa tomu. jednoducho to musim spravit! ide to mimo mna. strach v nejakej situacii - v cudzom prostredi salajucom neprijemnu, znepokojujucu az strasidelnu atmosferu.

na druhej strane si pozitivno velmi silno uvedomujem a krasne vychutnam. pozitivno/negativno sa dari zachytit casto umelcom, ale je to uplne iny pocit ci stav ako ked na vas vplyva cosi, co nedokaze clovek ani pomenovat. energia, stav, pocit ... kto, alebo co to je?

....moja šéfka predvčerom večer rozprávala aj o tom, ako bola na dovolenke a bolo jej divno...nevedela, čo to je, hovorila si, sakra, veď si na dovolenke...potom prišla do spálne v tom hoteli, lebo tam nezaspala ani na chvíľu a zistila, že jej vadili obrazy, tak ich zvesila a položila maľovaným dole na skriňu, sviečkou prebehla všetky kúty v smere hodinových ručičiek a bolo...od vtedy len oddychovala a užívala si dovolenku...proste doslova a dopísmena, poslala zlých duchov preč...veľakrát sa dívam na nejaké rodinné domy a viem, že do domu, ktorý je veľmi starý by som bývať nešla, desí a fascinuje ma minulosť....myslím, že v takom starom dome je až príliš veľa energie, na to, aby sa dala zvládnuť...

Ja žiadne duchovné zážitky nemám. Často som mala pocit, že pre Boha som šteňa, ktoré môže chrúmať len odrobinky zo stola svojho pána. Nie som presvedčená že Boh je, nezažila som ho (necítila), len jednoducho si myslím (verím) že Boh je.

Videla som dokument o pohrebe kdesi, už ani netuším kde presne to bolo - Malajzia? - kde pohreb bol jedna obrovská slávnosť, na ktorej sa bavila celá rodina a ľudia sa tešili. Verili, že existuje krajší život po smrti. Veľmi ma to zarazilo, lebo veď predsa kresťanstvo verí v to isté, prečo je v týchto zemepisných šírkach (Európa) smrť braná ako tragédia? V časopisoch sa nepíše ako správne zomrieť, čo robiť aby sa nám zomieralo ľahko, čo vôbec robiť keď niekto umiera...
Keď umieral pápež Ján Pavol II, nerozumela som, prečo sa v kostoloch modlia za jeho uzdravenie - zbláznili sa? Bol staručký, chorý, nevládny, urobil toho v živote veľa... je viac ako jasné, že si zaslúži konečne odísť. Ja som mu priala, aby odišiel rýchlo a netrápil sa tu.
To bolo trochu od témy, sory. Ale o smrti rada rozmýšľam, jedna z mojich úchyliek.

Mojej maminke sa stalo keď jej tatino dostal infarkt,pri telefón si položila jeho kartičku poistenca.Keď operátoka zdvihla,mama išla nadiktovať rodné číslo starkého a zrazu kartičky nebolo.Prekutrali celý dom,ale kartičky nebolo.Objavila sa až keď deduška odviezla záchranka.

Manny, super tema. Ja som veriaca, ale tak po svojom. Verim v Boha, ale pravidelne(malo kedy)do kostola nechodim. Ale napriklad ked sa mi nieco pekne prihodi, alebo podari, vzdy Bohu za to podakujem. A co sa tyka zazitkov, jeden mam. Uz 14 rokov trpim bolestami zaludka a predpokladam, ze je to psychosomatickeho povodu. A tak raz ma velmi, velmi bolel zaludok. Lezala som v posteli, bolo neskoro v noci a uz som ani nie ze zaspavala, ale akoby som uz bola v hladine medzi bdenim a spankom a vtedy som pocitila akoby mi vosla bozia ruka do brucha a akoby mi tu bolest zobrala. Velmi sa mi v ten moment ulavilo.

manny duchovno je súčasťou môjho života...Niekedy sa mi vkráda do života len tak ľahúčko a inokedy je to priam búrka...Už som tu písala rôzne svoje zážitky...K najsilnejším patrí moment keď mi niečo pośepkalo źe môj synček je v ohrození života a ja som ho v posledných sekundách ochránila...Doma som upratovala popri dvoch drobcoch- jeden dva rôčky, druhý mal rok, ja sama s nimi doma a sama na všetko, musela som si postíhať pri deťoch všetko, navariť , upratať, venovať sa im a v ten deň som ešte chystala aj pohostenie na manželove narodeniny a v tom zhone som si neuvedomila že som nechala v izbe vetrať a zrazu ako som tak kľačala na dlážke a umývala ju ma prenikol pocit-pane bože Matúško...a bežala som do izby a drobec- ročný bol vytrepaný hore na stole a pozeral von otvoreným oknom, zo šiesteho poschodia paneláka...Ešte som zachovala chladnú hlavu, pomaličky som vykročila k nemu, aby sa nezľakol, nepošmykli sa mu rúčky...V mojom živote však boli aj chvíle kedy som cítila a vnímala veci ktoré by v tej chvíli bolo lepšie necítiť, nevnímať...

Manny dakujem za temu.Som veriaci clovek svojim sposobom,verim v dobro cloveka,verim,ze niekto stale nadomnou drzi ochrannu ruku,lebo doteraz sa vsetko zle v mojom zivote na dobre obratilo,tvrdim,ze vieru nemusime dokazovat pravidelnou navstevou kostola kazdu nedelu,ale, ze vieru mame v srdci a tak sa tym cely zivot riadim.Verim,ze ked spoznam vnutorne krasneho cloveka,ze je to dielo toho tam nad nami,z vdaky a lasky k nemu ju vdacne vraciam.Vraciam to, co mi bolo pozicane,lasku k svojej drahej mame,ktora je hlboko veriaci clovek a ukazala mi cestu k viere.Mozno neuverite,jej pohlad na vieru ovplyvnil aj nazor na sluzobnikov-knazov cirkvi.Pocas jej velmi tazkeho a skusaneho zivota/v auguste mala 90!/ spoznala dvojaku tvar cirkvi,nechapala preco ju sirotu- ucitel- knaz zbil za to,ze nedoniesla ako jedina do skoly polienka na kurenie,lebo jej ich pan u ktoreho sluzila nedal,nechapala ako jej o par rokov ini knaz zachranil zivot a obetoval svoj,zastrelili ho.Pochopila vsak,ze musi zit taky zivot,aby sa nikdy nemusela hambit,ze nekonala tak ako sa ma,nestratit svoju tvar.Toto ma moji rodicia naucili a isto viem,ze boli dobry ludia.A tak sa snazim v tom pokracovat.Na spoved nechodim,ale rozpravam sa s nim ,ked mi je tazko,alebo mi je dobre, tak ako to vyhovuje mne.Do kostola idem vtedy,ked to pocitim vnutorne ja, nie vtedy, ked ide vacsina.Neviem preco,ale mam uzasny pocit,ked tam nikto nie je a sme tam len MY DVAJA!Nemam potrebu to niekomu dokazovat,ale vam som to rada povedala,jednoducho som to tak citila.

Este som sa chcela vyjadrit k tym zvlastnym zazitkom,tuseniam alebo varovaniam,neviem.. koho je to dielo.Nikdy som namala podobne zazitky ako tu spominate,ale jeden bol predsa zvlastny.Stala sa nam v rodine 3 roky po sebe hrozna tragedia,zomrela mi svagrina, brat tak velmi za nou smutil,ze mesiac pred rocnym vyrocim,odisiel za nou navzdy,zostal po nich 13r.syn.Rok na to- zomrela moja krasna mlada 23r.neterka,mala pred svadbou,cela rodina sme toto vsetko neskutocne tazko niesli a rodicia neterky tiez.Jej chlapec jej velka laska-to ledva zvladol,ale drzal sa tiez statocne-velmi ma prosil,aby som jej do rakvy dala ich spolocnu zaramovanu fotografiu,kde su spolu odfoteny na plazi v chorvatsku,boli tam moc stastny-take usmiate slniecka.O 7 mesiacov bolo vsetko inak.V dedinke ,kde zije moja sestra ,prave stavali marnicu a tak rakva bola doma,kde bola rozlucka v jednej z miestnosti v ich dost velkeho domu.Kedze sme velmi velka rodina,nemala nas sestra kde vsetkych ulozit, pred aj po pohrebe- spat.Mne, manzelovi ani vtedy mojim malym detom,to nerobilo problem, spat v tej miestnosti,kde sme oplakali nasu Monicku,bola moje krstniatko,........prepacte ozili spomienky......
tak som ROBKOVI slubila,ze az MONICKU dovezu,ze tu fotografiu aj s kytickou konvaliniek jej do rakvy dam,lebo on sa s nou osobne nedokazal rozlucit.Nedokazem presne popisat moje pocity,moju bolest a zial ani po tych dlhych rokoch co presli,tak vlastne ani neviem,ci to bolo bluznenie,ci pomatenie mysle,ale citila som,ze je neterka v tu noc pri mne,zvlastne- pocula som,alebo som si spomenula na jej smiech?len mi to bolo divne,akoby sa mi smiala priamo do ucha v tom tichu,myslim ,ze podvedomie zapracovalo,a tak som tuho objala svoje dve deti a snazila sa dostat niekam velmi daleko,kde by som nepocitila tu hroznu bolest,tak tuho som zatlacala oci,lebo ma velmi palili od placu no a vtedy sa stalo,nieco zvlastne,pocitila som nieco take, ako ked vam na jar zasvieti prve slniecko na tvar,pomali som otvarala stisknute viecka,srdce mi nejako zacalo bit pomalsie a nieco ma donutilo otvorit oci,zrak ma vtej tme nasmeroval na fotografiu.Asi mi neuverite,lebo ja doteraz tomu nemozem uverit,ta fotka v tej uplnej tme svietila,teda ona ani tak nie,ale to svetlo islo spoza fotky,akoby ste za nou zapalili nejake,velmi prijemne svetlo,take paprsky.Citila som zvlastnu ulavu.Mozno mi Monicka dala odvahu to na druhy den zvladnut a pomoct jej najdrahsim,neviem ako, ale zvladla som to,dodnes neviem,kde sa ta sila vo mne zobrala.
nemohla som spat este pol roka po pohrebe,moje male deti boli dovodom preco sa z toho nezosypat,ale to prijemne ,co som v tu noc zazila,ma donutilo sa zamysliet nad zivotom tu na zemi a k vacsej pokore.

manny polarka dakujem

Co by som zato dala,keby sa to vsetko nemuselo stat a vsetci,ktori nas opustili by tento rok v auguste na nadhernej oslave mojej mamicky sedeli s nami spolocne za prestretym stolom a radovali sa s nami.Mam strach ako to zvladnem este raz,MAMINKA!

manny citim ze mi budes spriaznenou dusou,viac nedokazem napisat

ja našťastie nemám skúsenosť s duchmi, to by som sa asi potentovala ale sem tam cítim, že v miestnosti nie som sama. je to také divné...
a dosť často /musím poklopať/ sa mi splnia moje malé vízie. napr. vedela som skôr ako som začala chodiť s mužom, že v tom a tom roku budem mať chlapca, ale ešte tentýž rok sa s ním rozídem. a tak aj bolo. a veľa takých situácií bolo.
alebo šiesty či aký zmysel je tiež fakt super vynález . taký tichý hlások, čo šeptá čo máš urobiť aby to bolo správne. a keď ho neposlúchnem, tak vsjo dopadne katastrofalne.

Myslim ze to o com si pisala v uvornom prispevku je proste dusa zomreteho cloveka ktora v tom okamihu este neopustila Zem. Nie som znalec tychto veci, ale to malo co som sa zatial stihol naucit je, ze niektori ludia proste neopustaju tento svet ani po smrti. Nie som si isty ci je to preto ze nechcu alebo preto ze nemozu. V takom pripade sa velmi casto zdrzuju na miestach kde boli vacsinu zivota. A naviac si mnohi neuvedomuju ze su vlastne mrtvi.

A nazaver si prosim pamatajte nieco - nebojte sa toho co som napisal a ani nicoho ineho. Strach vas len robi zranitelnymi. Ak sa nebudete bat, nik vam nemoze ublizit.

steve sú to krásne myšlienky!!!

zdravim vas vsetkych,nedalo mi sa este ozvat,dnes v noci som toho moc nenaspala,spomienky boli dost emotivne,manny ta krasna rozlucka s tvojou babickou ma velmi dojala,preto som uz nedokazala viac nic napisat.Prajem vam krasnu nedelu a nech slniecko vykukne z tejto hmly,aby nam nebolo v tomto dusickovom obdobi tak smutno.

Manny,ani si nevies predstavit ako by mi prospela nejaka zmena,a tiez by som uvitala ta spoznat.V mojom zivote je ale este moja bezvladna maminka a je na mne velmi zavisla,takze si vies predstavit ako to asi u nas je,ja sa tesim aj z toho,ked idem do mesta poplatit seky a ma sa mi kto o maminku postarat,som stastna,ze som na chvilu akoby v inom svete,som s nou uz 1Or.doma a je to cim dalej tym viac tazsie.Mozno sa ti to bude zdat zvlastne,ale velmi rada citam vas ,co mate male deticky,je to radost,mam na toto obdobie krasne spomienky a ja mam doma babatko,len to uz ma svoj zivot za sebou a nebol lahky.Prajem vam zajtra velmi prijemny a radostny den,uzite si to,aby vase dusicky plesali radostou,potom sa vas budem pytat,ako ste sa mali a tesit s vami,ze vam bolo spolu fajn. tusim mi prihara obed

Strasne krasne citanie, clovek sa hned povznesie nad beznym zivotom, a vnima ho krasne a chce iba zit a citit. A sice je vela smutneho v zivote, ale aj to znamena zit a citit.

húúúúúúúú.....konečne som prečítala všetky príspevky! raz mi tiekli slzy, potom mi naskakovala husia koža...ja mám tiež zvláštne skúsenosti a hlavne ked mi zomrel svokor..noo..tak po 1 roku.to sa ale diali veci!! manžel si myslel, že som len pomiatnutá-neveril mi!ALE! po asi10 rokoch som zbadala, že manž.je akysi čudný-pýtala som sa ho,že čo je ale,že nič...ale večer už nevydržal a vyspovedal sa...snívalo sa mu,že do domu vstúpil svokor(mi sme medzičasom postavili dom) a povedal:Prišiel som sa synak pozrieť oka sa máte, ešte som u vás nebol.----Veľmi ma to dojalo,povedala som mu, že sa asi prišiel rozlúčiť...odvtedy nikto nič nespomína

STEVE--duše tu ostávajú preto lebo láska pozostalych ich nepustí dalej---MUSíME ich pustiť,vedieť povedať zbohom--
--a čo je ,ZA" to nemá s bohom nič spoločné...,ONI" ho volajú-VšEMOHúCI--(mám to od jedného ducha)

Tak dievčatá, podarilo sa mi prečítať všetky príspevky, včera aj dnes. Nebudem sa k nim vracať, každý príspevok bol pre mňa silný a všetko už bolo dobre okomentované. Napíšem ale ja svoju skúsenosť s " nadprirodzeným" Pôvodne som mala v úmysle písať už minulý večer, ale bola už takmer polnoc a ja som mala nejaký strach .
Je to síce z trochu iného súdka, tiež však patrí do kategórii "nevysvetliteľné"
V určitom období som mávala pomerne časté zážitky opustenia vlastného tela. Prvýkrát sa mi to stalo po náročnej skúške v prvom ročníku na VŠ. Bola som psychicky veľmi vyčerpaná a večer som takmer doslovne odpadla do postele a vzápätí zaspala. Neviem ako dlho trval spánok a teda ani v ktorej časti noci sa mi to stalo. Zrazu som mala pocit, že som bdelá, ležím na bruchu a mám otvorené oči. V priebehu niekoľkých sekúnd som pocítila závrať v žalúdku a pomerne rýchlo ma "pootočilo" o takých 20-25°, až som mala pocit že ležím na posteli šikmo, od hrudníka som už mimo posteľ a pozerám na dlážku. V zápätí som bola doslova vytiahnutá pod plafón a to takou rýchlosťou, že som pocítila nevoľnosť. Ja viem, zdá sa to nelogické keďže sa nejedná o skutočné telo, ale ja som to pociťovala veľmi fyzicky. Videla som našu internátnu izbu, spolubývajúce ako spia, ale samu seba nie. Premohol ma neskutočný strach a túžba vrátiť sa späť. Ťažko povedať ako dlho tento stav trval, mala som pocit že pár sekúnd. Potom rovnako strmo ako ma vytiahlo von som sa vrátila dnu. V tom okamihu som sa prebrala s rýchlo tlčúcim srdcom a ohromným strachom. Keď som naozaj otvorila oči, zistila som že ležím v úplne inej polohe ako sa mi zdalo počas toho zážitku.
Potom sa mi to už dlho nezopakovalo,ale po určitom čase sa mi tieto zážitky vracali pomerne často. Po niekoľkých skúsenostiach som sa takmer bála zaspávať a potom som sa rozhodla že sa toho prestanem báť. Dokonca som sa pokúšala tento stav sama navodiť - nikdy sa mi to nepodarilo. A ak sa mi to opäť pritrafilo spontánne, aj tak som sa vždy bála. Teraz mám 2,5 ročnú dcérku a počas jej života sa mi to stalo raz. AK to mám zhrnúť, tieto zážitky mali vždy takmer identický scenár ( pootočnenie z pozície na bruchu, rýchle vytiahnutie z tela , rovnako rýchly návrat ). Nikdy som nevidela samu seba ani žiadne spojivo medzi telom a mnou tam navrchu. Vždy som ostala relatívne blízko seba, až na jediný krát kedy som sa ocitla na balkóne neznámeho domu a to som sa už od strachu takmer ...veď viete čo.
Skutočne neviem, ako si tieto zážitky vysvetľovať. Pravdou je, je vždy keď sa mi to stalo, bola som nejakým spôsobom veľmi vyčerpaná - fyzicky alebo psychicky ( väčšinou oboje ). Možno sa mi to skutočne stalo a možno sa len môj unavený mozog zbláznil. Jedno viem určite, že o podobné zážitky do budúcnosti nestojím.
Chcela som byť stručná, ale ako pozerám tak sa mi to veľmi nepodarilo, takže o ďalších podobných zážitkoch možno inokedy...

Aj ja by som sa rada podelila o svoje zážitky s "duchmi" a "anjelmi".V prvom rade chcem napísať,že verím v boha,aj keď nechodím do kostola,ako aj v posmrtný život,dokonca aj tomu,že žijeme viac životov.Keď som mala 23 rokov,končila som akurát vysokú školu,šla som si dať zviazať diplomovku.Keďže som predtým prežila neúspešné obdobie,čo sa týka mužov,nejak to na mňa doľahlo a tak v ľahšej depresiii som sa vracala na internát.Šla som popod lešenie ( akurát rekonštruvali nejakú starú budovu ),pretože som sa chcela vyhýbať ľuďom.Všetci kráčali po druhej strane a zrazu oproti mňa kráčal nejaký dedko.Keď som prechádzala popri ňom,povedal mi: Zuzka,Zuzka,asi takým tónom ,že nad čím to rozmýšľam.Mala som pocit,že mi číta myšlienky.Keďže som toho človeka v živote nevidela tak som sa za ním obzrela,ale bol už strašne ďaleko.Od toho momentu sa mi úplne obrátil deň,stretla som kamošku,šli sme na kofolu,smiali sme sa a plánovali našu cestu do Austrálie po skončení školy.Proste po chmúrnych myšlienkach ani stopy.V nedeľu sme šli na cintorín k hrobu môjho dedka,ktorého som nepoznala,pretože zomrel dva roky pred mojím narodením.Mal akurát 25 výročie smrti.Pri hrobe som si všimla presný dátum úmrtia a uvedomila som si ,že to bolo presne v ten deň,keď som stretla toho dedka.Verím,že sa mi ukázal môj dedko,aj keď v inej podobe.Ešte by som rada napísala,že cca za mesiac a pol som strela svojho manžela a ten mi na druhom stretnutí povedal Zuzka,Zuzka presne tým istým tónom,ako ten dedko,takže mi vlastne aj predpovedal môjho manžela.
Vo svojom živote som mala niekoľko predpovedných snov,veľa sa týkalo môjho otca,nebudem ich tu všetky rozpisovať.Môj otec mal úraz hlavy,následkom čoho upadol do kómy.V ten deň ,ako sa mu to stalo sa mi snívalo,že niekde leží.Dokonca sa mi to prisnilo viac krát.Mala som z toho čudný pocit,ale šla som do roboty a medzi pracovnými povinnosťami som na to zabudla.Bola som v siedmom mesiaci tehotenstva,takže som finišovala aj v práci.Večer,keď zazvonil telefón som vedela,že niečo zlé sa prihodilo.´Keď otec zomieral po 9 mesiacoch kómy,bolo mi strašne zle ,akoby ma niekto džal za srdce a strašne ma pichalo pri srdci,zle sa mi dýchalo.Vedela som,že je zle.Ráno zazvonil telefón a ja som vedela,kto volá .....V deň pohrebu,ktorý som ani nevnímala,bola som ako v tranze ,som večer,keď všetci spali počula hrozný buchot pri zadných dverách,akoby sa nimi niekto lomcoval.Verím,že sa otec prišiel so mnou rozlúčiť,mala som ho strašne rada.Nikto iný to nepočul len ja.Preto verím,že určite niečo existuje po smrti.
Verím aj v anjelov.Jeden určite pri mne stál keď ma zrazilo na prechode auto.Pamätám si ako som dopadla na kapotu auta a let vzduchom a dopad na asfaltku.Mala som zlomeninu krčka ramennej kosti a otras mozgu.Lekári,ktorí ma prijímali sa čudovali,že nemám nič iné zlomené, len tú ramennú kosť a robili si srandu,či som kľačala na ceste.Verím,že môj anjel strážny ma nadvihol a ja som dopadla na tú kapotu,pretože ja som to auto vôbec nevidela a inak si neviem predstaviť ako by som na ňu mohla vyskočiť .Bola to dvojprúdová cesta,v prvom pruhu autá zastali a z toho druhého ma zrazilo auto .Kamoška s ktorou som prechádzala po ceste ešte stačila odskočiť a mňa zrazilo.Za spomienku ešte stojí,že som bola v škole s tou babou a od rána som mala pri nej zlý pocit a pritom sme si rozumeli.a aj tak som jej navrhla aby šla som mnou peši dve zástavky.Myslím,že človek by mal počúvať aj svoj vnútorný hlas.

ammalka moja ,radím ti veštkyne nechaj bokom! tieto veci sa stali aj mne!musíš pochopiť samú seba-spítaj sa svojho svedomia,tak v duchu sa rozprávaj so sebou-podvedomie ti odpovie..ak ti to nejde tak:kineziolog..aleboniekto kto sa zaoberá s alternatyvnim liečitelstvom..

--,,boh" je pomenovanie niečoho dobrého vnašom srdci--poz. energie,,rozoznanie dobra od zla--toto 1 majú všetky vieri sveta spoločné,len každy to nazýva iným menom

Som veriaca, verim v Boha, do kostola nechodim, kedysi, este ked som bola slobodna, som chodila pravidelne. Ako malemu dievcatu, som mala okolo 9-10r, sa mi prisnil krasny sen. Na ten sen sa neda zabudnut a mala som krasny a neopisatelny pocit. Bolo to akoby skutocne: Dlhe, obrovske schody sli z neba a po nich kracal Pan Jezis a volal ma k sebe... Bolo to naozajstne a ... Neviem to slovami opisat... Ked si na ten sen spomeniem, tak vzdy ma obleje krasny pocit...

krááásna debata, dievčence. Ešteže je vonku biely deň, ale aj tak mám oči urevané a všetky chlpy zježené.
Som veriaca, do kostola nechodím.
A po odoslaní tohoto príspevku - teraz ho opravujem, sa mi stalo niečo, čo si neviem vysvetliť...
Mala som normálne prihlásené meno a hádzalo mi, že nemám pridelený prístup. A potom ma to úplne odhlásilo???

Ahojte.Aj mne sa to stalo,išla som sa prihlásiť a môj prístup bol zamietnutý.A ja som sa už bála,že tu už nič nenapíšem.Ale chcela som reagovať, na Ammalku.Mojej mame sa niečo podobné stávalo,že v noci sa zobudila zo spánku a nemohla sa ani pohnúť,ani vydať zo seba nejaký hlások,chcela zavolať na otca ,ale nemohla.Mala pocit,že ju niečo priľahlo a bála sa,že takto zomrie.Ale ja som minule našla článok o niečom podobnom.Presne tak isto to tam opisujú a nazýva sa to spánková obrna.Patrí to medzi poruchy spánku a je to prechodné,niekoľkominútové ochrnutie kostrového svalstva.Dokážete pohnúť iba očami.Píše sa tu,že mnoho ľudí tento stav pripisuje nadprirodzeným silám.Tak ja len toľko k tomu.Inak táto téma ma fascinuje.