Presne pred rokom 15.

V okamihu, keď doktorka otvorila dvere, aby mi podala správu, sa v ich tesnej blízkosti nachádzala aj kolegyňa Schmidtová. Čisto náhodou ku mne otočila tvár a ja som jej kývla hlavou na pozdrav.

- Ona bola u teba? - spýtala sa prekvapene svojej nezvanej následníčky. Tá sa ku mne otočila chrbtom.Jej odpoveď som nezachytila, no potešilo ma nasledujúce rozhodnutie.

- Nie, ja ju chcem vidieť u seba opäť v nedeľu! V prípade teploty i o deň skôr – ukončila rázne rozhovor a ďalej sa venovala svojej pôvodnej činnosti. Ďakujem tomu, kto sa nanovo pričinil o skríženie našich krivoľakých cestičiek. Bohvie, čo by sa dialo inak.

Na jednej strane ma potešil jej záujem (a podľa neskoršieho vývoja udalostí sa jednalo i o správne rozhodnutie), na druhej mi nanovo zasadila chrobáka do hlavy.

- Už iba chvíľku strpenia, zabalíme prst do dlahy a potom smiete ísť domov – žmurkla na mňa Andrea. Počínala si lepšie než Igor, ale i ona v istom kroku zneistela.

- Otto, prídeš sem, prosím? Potrebujem tvoju radu – zavolala na kolegu a pridala i vysvetlenie pre mňa – Otto je náš guru. Má zlaté ručičky. Nik z nás nie je takým majstrom v obväzovej technike ako on.

- Ale no tak, nepreháňaj – skromne ju zahriakol menovaný a ukázal nasledujúci ťah, ktorý jej vypadol z pamäti.Nepriamo mi tým potvrdil moju vykonštruovanú teóriu o novej technike viazania.

- Stop! Tu potrebuješ spraviť uzol. Niektorí ho vynechávajú a potom sa viazanie časom a pohybom rozpadáva – poučil ju priateľsky jej mentor.

- Pani doktorka začína v nedeľu o druhej poobede – informovala ma Andrea, než sme sa rozlúčili.

Keď sme večer s rodinnou zasadli ku prestretému stolu, predstavila som sa im svojim novým menom.

- Odo dnes som indiánska squaw Rozmliaždený prst!

- Čože si? - nechápal Michael.

- Zlatko, tak označuje personál medzi sebou pacientov. Mená si z nich nik nepamätá, preto si vypomáhajú diagnózami.

Muž sa začal uchechtávať.

- Pred tromi rokmi som sa ja volal Polámané rameno.

xxx

Kým piatňajšia kontrola prebehla priam neuveriteľne rýchlo, vybrala si nedeľňajšia svoju daň za obe naraz. Ale nepredbiehajme udalosti.

Na príjme sedelo mladé dievča. Tipovala som ju na študentku v zdravotnom sektore, ktorá si po víkendoch privyrába na prilepšenie.

Prezrela si moje papiere, našla si ma v počítači a krútiac hlavou zahlásila:

- Nechápem, prečo vás volali práve na nedeľu!

Nechcela som jej priznať, že ja toho nechápem viac a presne to mi naháňa strach, a tak som iba nemiestne odvetila:

- Asi ma chcú vidieť skôr, než umriem.

- Preboha, to vari nie! - zvolala zdesene.

- Ale veď ja iba hlúpo žartujem – ospravedlnila som sa jej. Podobným žartom nie každý rozumie.

- Ok, sadnite si na stoličku pred príjmom a ja vám hneď niekoho zoženiem.

Snáď ma nesprávne odhadla a chcela mať pre istotu pod kontrolou.

Tentokrát ma vyzdvihol mladík, z ktorého priam sálal chlad. Dovolím si tvrdiť, že on sa na túto robotu povahovo (a nie na základe odborných znalostí) vôbec nehodil.

Keď už nie vrodená, tak ani profesiou natrénovaná empatia mu nič nevravela. Usadil ma do ošetrovne naproti jednotke.

- Ošetrujúci lekár príde zachvíľu – zahlásil s kamennou tvárou.

- Neviem, či je informácia podstatná, ale pri poslednej kontrole spomenula pani doktorka Schmidtová, že ma chce dnes vidieť osobne – oznámila som mu vopred, než by omylom či nevedomky doviedol nejakého nesprávneho lekára.

- Dobre, počkajte tu, idem sa spýtať.

Kým bol preč, doľahli ku mne ťažké, mužské stony z vedľajšej miestnosti. Podľa tabuľky bolesti som odhadovala statnú 11-tku.

Trpiace vzdychy prerušovali pokyny kohosi z personálu, kto sa podľa dostupných príznakov snažil stanoviť prvú diagnózu.

- Predpokladám, že sa jedná o slabinovú prietrž – zahlásil druhý hlas.

Vôbec netuším a ani nechcem tušiť, čo za bolesť spôsobuje taká prietrž, no z nárekov neznámeho mi automaticky a nepríjemne rezonovalo celé telo. Najradšej by som si zapchala uši a utiekla nazad do čakárne.

- Zoberte si veci, ideme do dvojky – vyslobodil ma po chvíli môj ošetrovateľ.

Nasledoval postup sťahovania obväzu. Krvou dokonale zlepeného. Túto časť ošetrenia som neznášala. Vždy som sa obávala, či mi niekto omylom spolu s ním nestrhne i necht. Niektoré obrazy sa ani pri najlepšej vôli nedajú odstrániť z príliš aktívnej fantázie.

Obväz tentokrát povolil po krátkom rozmáčaní bez následkov, ale hneď nato ma znepokojil zvláštny pohľad doktorky Schmidtovej, ktorým si prezerala ranu. Bezo slova sa otočila a pobrala nazad do lekárskej izby. Zostala stáť vo dverách (osobne pauzovať vo dverách od istej doby neodporúčam), hlavu oprela o ich rám (ako niekto, kto nevie kam z konopí) a skormúteným hlasom oslovila kohosi vovnútri:

- Anton, môžeš sa mi pozrieť na jeden prst?

- Umieraš! - zašepkal mi do ucha hlas zlého čerta, ktorý práve pristál na mojom pravom pleci.

- Ale čo vymýšľaš!!! - osopil sa naň dobrý anjel z pleca ľavého – doktorka má situáciu pod kontrolou.

Komentáre

O dakujem za pokracovanie, ja uz som si lamala hlavu nad mojim blogom... :-) , ale snad nieco dam... To co nasledovalo po tomto pozreti druhym lekarom si uz zivo predstavujem...a predstavy nie moc pozitivne...

to das Áno spolieham sa na teba Mrkám ... pracujes v zdravotnictve alebo su to iba predstavy laika?

lebo teda co za pribehy som si ja vtedy tam vypocula, tak na ne by mi snad ani fantazia nestacila Prekvapenie

no, uz to ide do tuhého ..., tiež rozmýšľam nad nejakým  blogom, len ešte nedozrel ten správny okamih  Hambím sa či čo Chichocem saVeľký úsmevVáľam sa od smiechu po podlahe

nedozrel a potom vznikli Tatry, alebo Tatry do toho neratas? Váľam sa od smiechu po podlahe

už áno,  to dozrel čas na Tatry ;)

Veľký úsmev ok, tak idem pozriet tu 16-tku

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok